Spolupracovala s Kuciakom Kočner ním bol posadnutý, nebolo mu to príjemné

Čo sa okrem iného dozviete v rozhovore s Veronikou Šmiralovou:

• aké bolo jej prvé stretnutie s Jánom Kuciakom a čím ju zaujal,
• aký mal vzťah k viere a prečo začal pochybovať o existencii Boha,
• na akých témach spolu robili a čo im dala kauza Panama Papers,
• ktorú verziu vraždy považovala od začiatku za najpravdepodobnejšiu,
• či verí, že bude potrestaný aj objednávateľ Kuciakovej vraždy,
• ako vníma demontáž právneho štátu a okliešťovanie demokracie,
• čo si myslí o súčasnej investigatíve a kto sa približuje Kuciakovi,
• aký je jeho odkaz budúcim generáciám a či sa vráti k novinárčine.

Dlhší čas sme sa nevideli. Čo teraz robíš?

Momentálne som na materskej s druhým dieťaťom. Som doma a dala som sa na dvojročné štúdium arteterapie. Viem si predstaviť, že by som sa tomu v budúcnosti venovala, možno aj v kombinácii s novinárčinou.

Ty si investigatívna novinárka, ktorá bola spolu s Annamáriou Dömeovou najbližšie k Jánovi Kuciakovi v investigatívnom tíme Aktuality.sk, ktorý som viedol. Kedy si sa s ním prvýkrát stretla? 

Niekedy v máji 2015. Predtým, ako sme mali nastúpiť do redakcie Aktualít. Jano vtedy ukončil kurz investigatívnej novinárčiny u Pavly Holcovej v Českom centre pre investigatívnu žurnalistiku. Ja som skončila mediálny kurz časopisu .týždeň. Vtedy sme sa dohodli na spolupráci s tebou a ty si mi Jana aj predstavil. Bolo to v jeden večer, keď mala Pavla Holcová prednášku v kaviarni Scherz o tom, že novinár by mal rozmýšľať ako zločinec – čiže vcítiť sa do zločincov a vedieť predpovedať dopredu nejaké kroky. Jano prišiel na prednášku a potom večer, už bola taká uvoľnenejšia atmosféra, som sa s ním prvýkrát zoznámila.

Ako na teba zapôsobil?

Ako veľmi inteligentný chalan. Prišiel vtedy za tebou so zistením, ktoré sa týkalo predražených ultrazvukov v košickej nemocnici. Boli za tým ľudia blízki Pavlovi Paškovi.

Jeho synovec Branislav Paška bol aj na základe tých Janových zistení, na ktorých sme spolu robili, právoplatne odsúdený.

Jano vtedy na niečo prišiel a referoval ti to. Už vtedy som si uvedomila, že Bože môj, tento chalan je taký geniálny, že jemu nebudem siahať ani po kolená. Bolo naozaj vidno, že je ako ryba vo vode.

Kým sa dostaneme k vašej spolupráci v Aktualitách, zaujíma ma, ako si ho vnímala ako človeka. Vy ste si boli pomerne blízki, sedeli ste vedľa seba v redakcii. Určite ste sa nebavili len o práci, aj keď prevažne asi áno. Zrejme ste rozoberali aj iné témy. Skús ho trochu opísať ako človeka.

Už ako som ho spoznala, tak na mňa dobre zapôsobil tým, že nebol arogantný, neriešil svoje ego, bol skromný. A to sa mi na ňom páčilo, bol ľudský. Ja som pri ňom cítila také zázemie, aj v tých Aktualitách. Keď sme tam nastúpili, mala som veľkú trému, keďže som investigatívu nikdy nerobila. 

Cítila si istotu, že ti pomôže, podrží ťa, že je to ten kolega, čo je zorientovanejší, a že vždy, keď bude treba, tak sa môžeš naňho spoľahnúť?  

Aj v tom zmysle. A tiež v tom, že bol taký bezprostredný, dalo sa s ním fajn porozprávať.

O čom napríklad?

My sme sa rozprávali o rôznych témach, o rodine, o vysokej škole. Zistili sme, že sme obaja študovali v Nitre. On študoval žurnalistiku, ja masmediálnu komunikáciu. Dokonca nejaký čas sme sa tam aj prekrývali, ale nepoznali sme sa. A tak sme spomínali aj na pedagógov a na Nitru. On si ju veľmi pochvaľoval, že je to také fajn študentské mesto, všade sa dá dostať pešo. 

Jano bol veriaci človek. Hovorili ste spolu aj o viere?

Áno, hovorili. To je taká moja téma. Ja som taký celoživotný hľadač Boha.

Už si ho našla?

Zistila som, že nemôže nebyť (Úsmev). Mne vtedy zomrel otec, niekedy v lete 2015 sme si boli sadnúť. Vtedy si tam bol aj ty, Peťo Bárdy a Dag Daniš, ktorý mal tiež nastúpiť do Aktualít. Sedeli sme v jednej vinárni pri Dulovom námestí. Bavili sme sa o politike, kauzách a ujasňovali si, na ktorej téme začneme pracovať. A potom som s Janom začala rozoberať tému existencie Boha, či existuje život po smrti, a také tie existenciálne témy.

Prišla som na to, že aj on sa touto otázkou dlho zaoberá a hľadá na ňu odpoveď. Zistila som, že mu je blízka filozofia, tak ako aj mne. Takže sme sa mali o čom rozprávať. On to vtedy uzavrel tak, že sa mu momentálne javí, že Boh asi neexistuje, keďže na svete je toľko zla, že by to nedávalo zmysel.

Vnímal to aj v kontexte svojej práce investigatívneho novinára?

Áno. Hovoril, že bol odmalička vychovávaný ako veriaci a veľmi by si želal, aby Boh existoval, aj život po smrti. Ale že sa mu javí, že asi nie.

Napísal aj báseň, kde hovorí o smrti, o tom, že sa jej nebojí. Celkove ich napísal pomerne dosť, aj si si niektoré prečítala?

Niektoré áno. Napríklad báseň o smrti, ktorá je trochu vizionárska. Spomína tam, že sa smrti nebojí, že nikdy nezomrie a zostane tu aj jeho odkaz. A že čokoľvek sa môže stať, nikto ho neumlčí.

Spolupracovali ste tri roky, skús opísať prvé skúsenosti. Hovorila si, že si prišla v strese, vytrémovaná. 

Prvý deň sme riešili technické veci. Prechádzali sme na iný redakčný systém. Dostali sme počítače, na ktoré sme neboli zvyknutí. Na začiatku sme riešili len toto, nedostali sme sa k práci. Jano s tým vedel intuitívne pracovať, aj keď predtým nikdy nerobil s MacBookom. Posadili nás medzi šporťákov a grafikov. Tam to bolo dosť veselé.

Šporťáci majú špecifický humor.

Jano s nimi niekedy aj vtipkoval.

On bol aj fanúšik futbalu.

Áno.

Bola to asi aj dobrá psychohygiena v rámci práce. Pamätáš si, ktoré kauzy ste spolu robili ako prvé?

Robili sme na viacerých veciach. Tie prvé si už presne nepamätám, ale on bol veľmi ochotný pomáhať. Keď som robila na nejakej kauze a nevedela som sa dopátrať k nejakej informácii, tak som ho mohla kedykoľvek osloviť. To, na čom pracoval, dal bokom a kľudne sa mi venoval aj hodinu. Na úkor vlastných vecí.

Robili ste veľa káuz o oligarchoch, o Počiatkovi, Kočnerovi, Kaliňákovi, Výbohovi. Čelili ste aj tlaku zvonka, do redakcie chodili rôzne odkazy. Ty si bola z toho nervóznejšia, Jano to zvládal lepšie. Aj to ti možno dávalo silu, že on sa tým až tak nenechal rozhodiť?

Mňa to inšpirovalo. Ja nie som ten typ, že by som sa nechala nejako ukľudniť. Ja som trémista. On vždy, keď večer odovzdal článok, bol jednoducho v pohode. Nebolo na ňom vidieť žiadnu nervozitu. Ja som si to ešte tisíckrát kontrolovala, či som tam nespravila chybu.

A v noci si poriadne nespala.  

Áno. Potom sa mi o tom snívalo. Ale Jano bol v pohode, v tomto bol taký odovzdaný. Bol si istý tým, čo napísal. Dokonca my sme spolu sledovali jeden seriál, volal sa Mamon. Bol to český seriál o investigatívnom novinárovi, ktorý prišiel na rôzne kauzy. Zverejnil aj prípad o tunelovaní jedného štátneho podniku a prelievaní peňazí cez rôzne schránkové firmy. 

Hovoril, že bol od malička vychovávaný ako veriaci a veľmi by si želal, aby Boh existoval, aj život po smrti. Ale že sa mu javí, že asi nie.

Jana to strašne fascinovalo. Pamätám si, že to vtedy sledoval s veľkým zápalom. On sa v tom novinárovi videl. Skončilo to dosť tragicky, keďže zabili priateľku toho novinára a uniesli mu synovca. Jana som sa vtedy pýtala: Ty sa nebojíš? To, čo robíme, je fakt nebezpečné, nikdy nevieš, čo sa môže stať. On len mávol rukou a povedal: Nie, nebojím sa, veď nie sme v 90. rokoch. Najviac, čo sa môže stať, že na mňa podajú žalobu, a aj tú si obhájim pred súdom, pretože mám rukolapné, nepriestrelné dôkazy.

Prvá veľká kauza, kde sme spolupracovali naprieč redakciami, bola kauza Panama Papers. S odstupom času však treba povedať, že tá spolupráca nebola ideálna. Škrípalo to, nie všetci novinári ťahali za jeden povraz. Boli tam tendencie byť prvý, nedeliť sa o informácie a exkluzivitu s inými. Jano bol pravý opak, na spoločných poradách ochotne odkryl svoje know-how. Viacerí novinári z konkurečných médií to potom preberali bez toho, aby s ním kooperovali. Ako to vnímal?

Ja som na ňom práve obdivovala to, že sa delil s informáciami aj predtým, ako to napísal. Aj s konkurenčnými novinármi. Nebol taký, že si nechá tú exkluzivitu len pre seba, ale aj na poradách povedal, na čom pracuje, čo našiel. Takisto spolupracoval na viacerých témach s novinárkami z Trendu, s Adamom Valčekom zo SME. Dokonca aj o materiály, ktoré získal z Panama Papers, bol ochotný sa podeliť so slovenskými novinármi.

Neštvalo ho, že ostatní neuplatňujú rovnaký prístup k nemu?

Nepostrehla som, že by ho to nejako štvalo. On nebol typ, že by si zakladal na svojom egu a chcel by, aby ho citovali. Jemu išlo hlavne o tú spravodlivosť, aby sa to dostalo na verejnosť.

Tá kauza bola zaujímavá aj tým, že tam bolo množstvo dokumentov v cudzích jazykoch. Nielen v angličtine, bola to aj španielčina, taliančina. S taliančinou vám pomáhala Pavla Holcová, ale španielčinu ste si prekladali cez Google translator.

Áno. On bol v tomto geniálny, že vedel pochopiť veci, rôzne právne kľučky a ekonomické veci aj cez to, že si to preložil cez Google translator. Vedel sa hrabať aj v rôznych zahraničných databázach. Ovládal katastre, napríklad floridský kataster, rôzne účtovné závierky zahraničných firiem.

Čo si teda ani neviem predstaviť, ako sa dá tak rýchlo zorientovať v ekonomicko-právnom prostredí cudzej krajiny. Ani času na spracovanie informácií nebolo až tak veľa. Svojpomocne si ich zisťoval aj v legislatíve iných štátov?

Áno, pozeral si aj legislatívu, aby nespravil chybu. Jeho mozog mal takú kapacitu, že popritom, že riešil kauzu, si to ešte vedel doštudovať.

Na začiatku som ako váš editor precízne kontroloval každú jednu vec. Postupom času som však zistil, že v jeho prípade sa na to dá absolútne spoľahnúť a pochybností je čoraz menej. Jeho profilová kauza – Marian Kočner – sa mu, žiaľ, stala osudnou. Hoci nie je právoplatne odsúdený, prokuratúra ho označila za objednávateľa vraždy. Jano o ňom napísal rok pred vraždou 20 článkov, prišli aj prvé vyhrážky. Ani vtedy nemal strach?

Bolo mu to vtedy nepríjemné. To, že o ňom napísal toľko článkov, nebolo preto, že by bol na neho vysadený. Keď však skúmal jeho spôsob podnikania, vyskakovali mu nové a nové veci...

Čo Kočner nevedel pochopiť a myslel si, že je voči nemu zaujatý...

Áno. Zo začiatku sme pracovali tak, že sme všetko, čo sme zistili, dali do jedného dlhého textu. Ale potom sa – možno aj z marketingového hľadiska – rozhodlo, že sa to bude deliť na menšie celky a budú z toho vychádzať samostatné články. To bol aj dôvod, prečo o ňom napísal toľko článkov. Keď pátral, tak sa mu to skladalo ako mozaika.

Čo sa týka strachu z Kočnera, pamätám si, že keď písal o kauze Technopol, tak mal strach.

Nazvala by si to až strachom?

Áno, bolo to veľmi nepríjemné. Dostal myslím tip na Technopol, všetko si overil z verejne dostupných zdrojov. Hovoril aj s ľuďmi z pozadia tej kauzy, pričom mi vravel, že jeden jeho zdroj sa pred Kočnerom a jeho ľuďmi skrýva v zahraničí. Myslím, že to bolo v Thajsku.

Vtedy mal z toho nepríjemný pocit a bol nervózny.

Keď si človek pozerá staršie vyjadrenia Kočnera, tak sa dá viacero vecí pospájať. Asi si to tiež dodatočne skúmala. Čo ti z tej komunikácie vychádza?

Že Kočner bol Janom úplne posadnutý. Jednoducho ho neznášal, ležal mu v žalúdku. Neviem si predstaviť iného objednávateľa ako Kočnera. On mal najsilnejší motív Jana zlikvidovať. Keď napísal Jano v roku 2017 kauzy Technopol, Donovaly, Welten, tak prišla tá známa tlačovka, kde Kočnera pristihol, že klame. Neskôr z Tóthovej výpovede vieme, že Kočner sa mu zveril, že stačilo by zlikvidovať jedného novinára a ostatní by sa zľakli. Potom už nasledovala časová os, ktorá potvrdzuje, že Kočner bol naozaj Janom posadnutý.

Neviem si predstaviť iného objednávateľa ako Kočnera. On mal najsilnejší motív Jana zlikvidovať.

V septembri 2017 napísal taký bagateľný článok o tom, že Kočner predal byt v Bonaparte. Strašne ho to vytočilo a nasledoval ten slávny telefonát, v ktorom sa Janovi vyhrážal. V tých dňoch vystupoval Kočner u Vaskyho, pričom z jeho intonácie a gest bolo cítiť, že ho jednoducho neznáša.

Hovorili ste s Janom o tých vyhrážkach?

Hej. V tom čase som už bola na rizikovom tehotenstve s prvým synom a písala som mu, keď som sa dozvedela, že sa mu vyhrážal. Nedával najavo, že sa bojí, vravel, že je to v pohode a bude v tom pokračovať. Ale cítila som tam ten strach. Aj to, čo ukázala potom Kočnerova knižnica, že ho riešil až obsedantne, dal ho sledovať.

Keď prišlo neskôr k vražde, tak si si bola istá, že je za tým Kočner?

Áno, bola to prvá myšlienka, ktorá mi napadla.

Lebo na začiatku boli rôzne verzie, aj talianska či albánska stopa. 

Áno, ale to bolo prvé, čo mi napadlo.

Ako si sa to dozvedela?

Bola som doma a vyskočilo to na mňa na Facebooku. Zdalo sa mi, že to musí byť zlý vtip. Potom som už videla, keď vychádzali články, že je to pravda. Následne som telefonovala tebe do redakcie. Bola som tesne po pôrode, mala som päťtýždňového syna. Týždeň predtým som sa s Janom stretla v redakcii, bola som ho pozrieť.

Pamätáš si ten posledný rozhovor?

Bol spokojný, že dokončuje kauzu Talianov. Hovoril mi o Troškovej a že si akurát ukončil PhD., na čo bol veľmi hrdý. Pôsobil na mňa vyrovnane a spokojne.

Určite pozorne sleduješ súdny proces. Vieme, ako sa to vyvíja, objednávateľ stále nie je odsúdený, respektíve zatiaľ odsúdili len Alenu Zsuzsovú a samotných vrahov. Veríš, že sa to celé podarí objasniť až po objednávateľa, za ktorého považuješ Kočnera?

Dúfam, že sa to raz podarí a nebude to trvať až tak dlho. Aj keď sa teraz dostane do platnosti novela Trestného zákona a zrušia Úrad špeciálnej prokuratúry, tak je možné, že zmenia aj dozorového prokurátora kauzy a celé sa to pravdepodobne natiahne. Dúfam, že súd presvedčí aj sieť nepriamych, ale závažných dôkazov.

Vzhľadom na to, čo sa deje v štáte, to v tejto chvíli nevyzerá optimisticky. Keď teraz sleduješ, čo sa deje, aj v kontexte s Janovým odkazom, akú máš v sebe emóciu? Za seba poviem, že v prvých dňoch po vražde prevažoval smútok a frustrácia, cítil som beznádej. Po voľbách 2020, keď sa začali vyšetrovať viaceré kauzy – vrátane tých, na ktoré Jano upozorňoval – som začal mať nádej, že môže zvíťaziť spravodlivosť. Teraz som v tretej fáze, veľmi nahnevaný, pričom mám pocit, že stačilo. Ty to máš ako?

Podobne, vystihol si to. Vnímam to ako iróniu a bezočivosť. Ako keby sa predstavitelia štátnej moci vysmievali do očí rodičom Jána a Martiny. Po tom všetkom, čo sme zažili – keď viedla ich smrť k politickým aj spoločenským zmenám, naštartovali sa očistné procesy, polícii sa rozviazali ruky – sa teraz stane toto. Ako keby sme sa vrátili do obdobia pred ich vraždou. Pripadá mi to strašne bezočivé aj v kontexte toho, že ľudia, o ktorých Jano písal – oligarchovia blízki Smeru –, by mali mať teraz premlčané skutky. Je to  bude veľmi nešťastné.

Obdivovala som, že Jano spolupracoval s ostatnými novinármi z iných médií.  Nebol taký, že si išiel svoje a chcel byť prvý, mať exkluzivitu.

I keď si teraz mimo žurnalistiky, určite pozorne sleduješ investigatívu. V akom stave sa momentálne nachádza, pokiaľ ide o kvalitu a mieru spolupráce? Osobne mám pocit, že ide úrovňou dole a že sa znovu hrabeme na vlastných piesočkoch.

Je to tak. Obdivovala som, že Jano spolupracoval s ostatnými novinármi z iných médií. Predtým ako zverejnil nejaké veci, sa s nimi poradil aj na čiastkových zisteniach. Mám pocit, že dnes si ide každý svoje. Do určitej miery je to prirodzené, že médiá chcú mať exkluzivitu, ale nevidím žiadnu spoluprácu naprieč redakciami.

Máš pocit, že ešte v nejakej miere pokračujú v Janovom odkaze, alebo si naňho spomenú len okolo výročia jeho smrti?

Mám dojem, že je to len pri výročí. Inak sa zahrabávajú do vlastných zákopov, riešia rôzne svoje agendy.

A z hľadiska kvality?

Keď to porovnám, Jano bol novinár, ktorý skutočne na Slovensku nemal obdoby. Možno ho začína dobiehať Martin Turček z Aktuality.sk, ktorý robí kvalitnú investigatívu, analytickú, ako robil Jano z otvorených zdrojov.

Nepovažujem za investigatívu, keď ide niekto na súd a prepíše hlavné pojednávanie. Kvalitnú investigatívu robil aj Adam Valček, ktorý sa však začal zvláštne profilovať. Dostal sa do zvláštneho prostredia, prekvapujú ma niektoré jeho výstupy. Monika Tódová už investigatívu nerobí, aj ty už skôr komentuješ a píšeš knihy.

Myslím, že po vražde bolo veľa mladých novinárov motivovaných robiť investigatívu. Jano dokonca vravel študentom, že nemusia robiť veľké kauzy – stačí, keď sa pozrú na svoje okolie a budú vnímať, čo sa deje na komunálnej úrovni.

Je šieste výročie smrti Jána a Martiny. Čo pre teba stelesňuje ich odkaz – dnes aj smerom do budúcna?

Hlavne to, aby ľudia neboli ľahostajní k verejnému dianiu – aby boli všímaví, neboli demotivovaní, aby sa znova zmobilizovali. Blížia sa prezidentské voľby, tak aby išli voliť a chodili na námestia, aby bolo počuť ich hlas.