Rozhovor Tuckera Carlsona s Putinom Ruskú verziu už poznáme. Je čas na náš vlastný, stredoeurópsky naratív

Americký komentátor Tucker Carlson poskytol ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi široký priestor, aby západnému divákovi sprostredkoval perspektívu Kremľa na vojnu s Ukrajinou i vzťahy s krajinami NATO.

Ruský pohľad je dobre známy aj u nás: Moskva vlastne nemala inú možnosť, než zasiahnuť na Ukrajine, lebo od konca studenej vojny sa Severoatlantická aliancia „plazivo“ rozširuje na východ, smerom k ruským hraniciam.

Od začiatku konfliktu je aj na Slovensku dosť ľudí (a, žiaľ, aj medzi konzervatívcami), ktorí prejavujú nadštandardné porozumenie pre túto ruskú perspektívu. Možno by však krajiny strednej a východnej Európy, o ktoré sa NATO po roku 1989 rozšírilo, mali sformulovať svoju vlastnú verziu udalostí. Svoj vlastný naratív!

O žiadne plazenie sa Aliancie k ruským hraniciam totiž z nášho pohľadu nešlo. NATO neanektovalo postkomunistické krajiny proti ich vôli. Naopak, išlo o suverénne pristúpenie týchto štátov k obrannej zmluve, čím si tieto krajiny (vrátane Slovenska) chceli poistiť svoju bezpečnosť. Pôvodných členov (vrátane Spojených štátov amerických) museli postkomunistické štáty sprvu namáhavo presviedčať, aby s pristúpením ďalších členov k Aliancii vôbec súhlasili.

Je pravda, že pre krajiny stredovýchodnej Európy išlo v istom zmysle o „útek od Ruska“. A tento útek bol úplne racionálnym rozhodnutím, ktoré sa opieralo nielen o štyridsaťročnú skúsenosť s imperiálnym správaním Moskvy počas studenej vojny (vrátane udalostí ako sovietska invázia do Maďarska v roku 1956 a do Československa v roku 1968), ale aj s dianím v Rusku po jej skončení. A práve toto treba zdôrazniť!

Napriek tomu, že posledný sovietsky líder Michail Gorbačov a prvý prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin mali z dnešného pohľadu so Západom mimoriadne dobré vzťahy, viaceré udalosti z čias ich vlády vyvolávali sporadicky znepokojenie až zdesenie v stredoeurópskych hlavných mestách.

V roku 2024 sú už mnohé tieto udalosti, ktoré sa odohrali medzi rokmi 1989 (pád komunistickej totality v strednej Európe) a 1999 (vstup Česka, Poľska a Maďarska do NATO) napoly zabudnuté. A preto ich treba opäť pripomenúť.

Opakovaná hrozba obnovy moci komunistov

Niekoľkodňové udalosti, ktoré sa začali 19. augusta 1991 v Sovietskom zväze, otriasli medzinárodným spoločenstvom: skupina komunistických zástancov tvrdej línie sa pokúsila o prevrat proti vtedajšiemu sovietskemu prezidentovi Michailovi Gorbačovovi a jeho reformám.

Mnohým ľuďom v metropolách stredoeurópskych štátov sa na chvíľu zastavil dych. Len pre ozrejmenie vtedajšej atmosféry: iba dva mesiace predtým, 21. júna 1991, opustili po 23-ročnej okupácii posledné sovietske vojenské jednotky územie Česko-Slovenska.

Postupne odišlo z územia spoločného štátu 73-tisíc sovietskych vojakov a 40-tisíc ich rodinných príslušníkov – tieto počty treba pripomenúť ľuďom, ktorí občasnú prítomnosť menších skupiniek amerických vojakov na našom území v súčasnosti kvôli cvičeniam a spolupráci v rámci NATO porovnávajú so sovietskou okupáciou našej vlasti v rokoch 1968 – 1991...

V každom prípade, studená vojna sa končila, pomery v Sovietskom zväze sa uvoľňovali a tu zrazu prišla hrozba, že celý tento vývoj sa zastaví, ba možno dokonca zvráti v dôsledku štátneho prevratu. Pučisti síce izolovali Gorbačova na jeho letnej dači, no na odpor sa im postavil Boris Jeľcin. Napokon všetko dobre dopadlo. Po štyroch dňoch bolo po prevrate.

Svet si vydýchol. Pokus o prevrat napokon urýchlil rozklad Sovietskeho zväzu. A k moci vyniesol politika, ktorý sa mu odvážne postavil na odpor, rečniac na tanku pred moskovským Bielym domom: Borisa Jeľcina, prvého prezidenta Ruskej federácie.

Boris Jeľcin udržiaval dobré vzťahy so západnými politikmi a v Rusku sa pokúsil o ekonomické reformy, ktoré však mali ťažký dosah na tamojšie obyvateľstvo. Ruská ekonomika bola po 70 rokoch socializmu v ešte horšom stave než ekonomiky stredoeurópskych krajín, kde socializmus trval „len“ 40 rokov.

No už o dva roky sa moskovský Biely dom (dnes sídlo ruskej vlády) opäť dostal do svetových správ. Jeho horné poschodia boli celé sčernené od plameňov po ostreľovaní tankmi. V septembri a októbri 1993 totiž napätie medzi ruským prezidentom a parlamentom viedlo k Jeľcinovmu „sebaprevratu“, keď začal vládnuť prostredníctvom dekrétov a vojensky zasiahol proti poslancom. Moskovský Biely dom bol vtedy centrálou protijeľcinovských vzbúrencov.

Schválne, kto si ešte túto udalosť dnes pamätá? Hodnotiť ruskú „ústavnú krízu“ z roku 1993 štandardmi západnej demokracie sa radšej nikto nepokúšal. Všetci boli radi, že pri moci sa udržal Boris Jeľcin, ktorý bol predsa len vnímaný na Západe ako reformátor a priateľ.

No bola to tiež zvláštna situácia: mnohí mali pocit, že stabilita Ruska závisí od jedného politika s nie práve najlepším zdravím (v roku 1996 mu do srdca voperovali päťnásobný bypass). A tento politik čelil v roku 1996 voľbám, ktoré mali byť referendom o jeho politike.

Svetu sa zastavil dych tretíkrát. Do druhého kola ruských prezidentských volieb sa totiž popri Jeľcinovi prebojoval aj komunista Gennadij Zjuganov. Možnosť jeho víťazstva pripomenula krajinám stredovýchodnej Európy opäť staré sovietske časy. Pred Zjuganovom varoval aj samotný Jeľcin a tvrdil, že víťazstvo komunistického kandidáta v prezidentských voľbách by mohlo v Rusku spôsobiť občiansku vojnu.

Jeľcin napokon v druhom kole svoj prezidentský mandát obhájil. Podarilo sa mu to napriek tomu, že sa objavili informácie o volebných manipuláciách, kým americkí marketingoví konzultanti, ktorí sa na Jeľcinovej kampani spolupodieľali, chceli zase zásluhy na jeho víťazstve pripísať sebe.

Keď Moskva siahala k zbraniam

Pre politikov v postkomunistických štátoch stredovýchodnej Európy boli vyššie opísané ruské vnútropolitické udalosti v rokoch 1991, 1993 a 1996 výstrahou, že minulosť sa môže náhle kedykoľvek vrátiť. Po celé 90. roky panovali obavy, že chudoba a nestabilita v Rusku v kombinácii s Jeľcinovým zlým zdravotným stavom vynesie naspäť k moci komunistov alebo ešte väčší extrém.

Možno sa za týchto okolností čudovať krajinám ako Česko, Poľsko či Maďarsko, že sa chceli čo najskôr dostať pod ochranný dáždnik NATO?!

Navyše, nešlo len o nestabilitu vo vnútornej politike Ruska. V pobaltských republikách si ešte dobre pamätali, že Michail Gorbačov neváhal v januári 1991 vojensky zasiahnuť v Litve a Lotyšsku, aby zabránil obnoveniu ich štátnej nezávislosti, o ktorú ich pripravil Stalin v roku 1940, v dôsledku paktu Molotov-Ribbentrop.

V Litve bolo v januári 1991 zabitých v dôsledku činnosti sovietskych ozbrojených síl 14 civilistov. Rok predtým sa Moskva snažila zlomiť Litvu ekonomickou blokádou, keď jej okrem iného priškrtila dodávky ropy. V susednom Lotyšsku bolo v januári 1991 zabitých 6 ľudí. Obete, na ktoré sa pri velebení Gorbačova zvyčajne zabúda.

Pobaltské republiky si obnovu svojej štátnej nezávislosti obhájili. Dnes sú Litva, Lotyšsko a Estónsko šťastnými členmi NATO i Európskej únie.

Moskva aj po rozpade Sovietskeho zväzu nerada cúvala zo svojich pozícií. Dnes si málokto spomenie na krátku vojnu v Podnestersku od mája do júla 1992, kde však na ruskej i moldavskej strane padlo niekoľko stoviek ľudí.

O tejto vojne sa hovorilo, že ju Jeľcin nechcel a zároveň ju aj rýchlo ukončil. To sa nedá povedať o prvej vojne v Čečensku, ktorá trvala od decembra 1994 do augusta 1996. Išlo o mimoriadne krvavý konflikt, ktorý bol nepopulárny aj medzi bežnými Rusmi a Jeľcinov verejný obraz naň značne doplácal.

Americký denník Los Angeles Times v januári 1995 priniesol z dnešného pohľadu zaujímavý článok, ktorý mapoval, ako niektorým postkomunistickým krajinám v stredovýchodnej Európe ruské tanky v Čečensku reflexívne pripomenuli ich vlastné historické skúsenosti. Najmä v Pobaltí si pamätali, že čečenský vodca Džochar Dudajev odmietol v roku 1991 ešte ako generál sovietskych ozbrojených síl v Estónsku zasiahnuť proti tamojšiemu hnutiu za nezávislosť.

Všetko opísané dianie sa stalo do madridského samitu NATO v roku 1997, ktorý oficiálne pozval do Aliancie Česko, Poľsko a Maďarsko – prvú várku rozšírenia. Prípad Slovenska bol komplikovanejší.

Vládol tu vtedy Mečiar a Slovensko vypadlo z prvej vlny rozširovania NATO. V máji 1998, pár mesiacov pred kľúčovými slovenskými parlamentnými voľbami, povedal Jeľcin Mečiarovi pri návšteve Moskvy: „Veľmi, veľmi chceme, aby ste vyhrali voľby.“

Bolo jasné, že voľby v septembri 1998 rozhodnú nadlho aj o geopolitickej orientácii Slovenska.

Útek od Ruska

Kombinácia vnútropolitickej nestability v Rusku a ochoty Moskvy uchyľovať sa k vojenskej sile pri snahe obhajovať svoje pozície v postsovietskom priestore slúžila v 90. rokoch ako podnet pre postkomunistické štáty stredovýchodnej Európy, aby hľadali pre seba dlhodobé riešenie svojej bezpečnosti v členstve v NATO.

Ako sme už uviedli, opísané udalosti sa udiali v rokoch 1989 až 1999. A to ešte nie je reč o Putinovej ére: druhá čečenská vojna (1999 – 2009), otrávenie Litvinenka na britskom území (2006), rusko-gruzínska vojna (2008), anexia Krymu (2014), zostrelenie malajského civilného lietadla proruskými separatistami nad Donbasom (2014), výbuch muničných skladov vo Vrběticiach, pár kilometrov od slovenských hraníc, z ktorého je podozrivá ruská GRU (2014), až po otrávenie Skripalovcov na britskom území (2018)...

Všetky tieto udalosti vrátane útoku Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 spätne potvrdzujú správnosť nášho vstupu do NATO a tiež ďalších postkomunistických krajín.

No vráťme sa ešte na chvíľu do 90. rokov. Aktéri vtedajších udalostí, ako napríklad Michael Žantovský, ktorý v rokoch 1992 až 1997 pôsobil ako prvý český veľvyslanec v USA, potvrdzujú, že starých členov bolo nutné namáhavo presviedčať, aby NATO otvorili pre nové krajiny. Hoci Bill Clinton a Madeleine Albrightová si neskôr za to pripisovali zásluhy, spočiatku podľa Žantovského o rozširovaní Aliancie nechceli ani počuť. Medzi starými členmi dlho nepanoval konsenzus ani v otázke toho, ktoré štáty by malo NATO prijať.

To, že sa rozšírenie NATO na východ podarilo, bolo zásluhou diplomatických aktivít nových členov. Išlo tiež o dôkaz, že malé štáty nie sú len pešiakmi na medzinárodnej šachovnici, ktorými podľa ľubovôle manipulujú veľmoci, ale dokážu utvárať svoj osud aj vo vzťahu k väčším susedom.

Je to úplne opačná optika, než akú má Ruská federácia. Aj preto Moskva dodnes hodnotí rozširovanie NATO ako akési sprisahanie voči sebe. Namiesto toho, aby si v Kremli položili otázku, ako k nemu sami prispeli.