Alojz Chura Prorocká vízia zakladateľa slovenskej pediatrie a jeho dvanástoro pre rodičov

Keď redaktori Postoja Jozef Majchrák a Lukáš Krivošík minulý rok v novembri diskutovali s trenčianskymi čitateľmi v tamojšom klube Lúč, debata sa zvrtla aj k demografii. Nedalo mi to a prihlásil som sa do diskusie tiež.

Argumentoval som, že by sme si mali viac všímať, čo nám už zanechali naši odborníci z minulosti. Konkrétne som spomenul, že iba vo štvrtom dome od klubu Lúč, kde sa diskusia konala, býval profesor MUDr. Ján Alojz Chura, ktorý v rokoch 1936 – 1939 napísal  trojdielnu publikáciu s názvom Slovensko bez dorastu?

A to som nemal robiť, lebo obaja redaktori unisono z pódia zakričali: „Napíšte nám to.“ Pretože som to sľúbil, týmto článkom svoj sľub plním.

Priekopnícky odborník

Pár domov od diskusného klubu, na dome č. 25, je pamätná tabuľa: „V tomto dome žil a pracoval Prof. MUDr. Alojz Chura, zakladateľ detského lekárstva.“ Pred pavilónom detskej kliniky Fakultnej nemocnice Trenčín má malý pomníček a jedna z ulíc mesta nesie jeho meno. Napriek tomu ho väčšina Trenčanov nepozná a v nedávnych časoch bol oveľa populárnejší zakladateľ českej pediatrie profesor Josef Švejcar, DrSc.

Obaja boli vynikajúci vedci, ktorí istý čas pracovali na spoločnom pracovisku ako odborní asistenti na detskej klinike Lekárskej fakulty v Bratislave u profesora Jiřího Brdlíka. Skoro štvrťstoročie však mali protichodné názory najmä na dojčenskú výživu. Zatiaľ čo profesor Švejcar bol horlivým zástancom umelej výživy, čiže sušeného mlieka (Sunar a pod.), profesor Chura bol horlivým zástancom dojčenia a materské mlieko považoval doslova za posvätnú potravu. Churove názory boli v tých časoch považované za príliš konzervatívne a dlhé obdobie bol za to doslova ostrakizovaný.

Alojz Ján Chura sa narodil 11. júna 1899 v Hliníku nad Váhom v rodine záhradníka. Aj na jeho rodnom dome, č. I. 257, je pamätná tabuľa: „Tu sa narodil 11. VI. 1899 Prof. MUDr. Alojz J. Chura, prvý slovenský profesor pediatrie, zakladateľ slovenského detského lekárstva a sociálnej medicíny (2014).“

Bol najmladší z piatich detí a skromné pomery, v akých žil, sa neskôr odzrkadlili na jeho výraznom sociálnom cítení. Medicínu študoval v Budapešti, Brne a Bratislave medzi prvými absolventmi Univerzity Komenského. Bol promovaný sub auspiciis.

Najprv pracoval na histologicko-embryologickom ústave prof. Frankenbergera a v roku 1925 nastúpil na detskú kliniku LF UK v Bratislave. Stážoval na univerzitných klinikách v Londýne, Edinburgu, Leydene, Amsterdame a Berlíne. Ovládal všetky svetové jazyky a bol publikačne veľmi zdatný. To mu pomohlo, aby sa stal asistentom u profesora Brdlíka a v decembri 1929 sa ako prvý Slovák habilitoval na docenta prácou Problémy heredity v pediatrii.

Po odchode profesora Brdlíka do Prahy sa docent Chura stal v roku 1930 prednostom kliniky ako 31-ročný. V roku 1933 sa stal mimoriadnym a v roku 1936 ho prezident T. G. Masaryk menoval za profesora detského lekárstva.

Predpovedal naše demografické problémy

V roku 1935 profesor Chura zaviedol na lekárskej, filozofickej a právnickej fakulte KU výučbu sociálnej pediatrie – pediatrickú sociológiu, čím sa stal aj jej zakladateľom. Na tomto poli ho najviac preslávila 1834-stranová trojzväzková publikácia Slovensko bez dorastu? Vydala ju Roľnícka osveta s prispením Slobodného učenia sedliackeho v edícii Potreby národnej ochrany rodiny.

Toto impozantné dielo s množstvom údajov si aj dnes zasluhuje obdiv, a čo je ešte dôležitejšie, aj po toľkých rokoch sú mnohé konštatovania aktuálne rovnako, ako je dnes veľmi aktuálny aj názov diela.

Iba na ilustráciu, v roku 1931 bola dojčenská úmrtnosť v trenčianskom okrese 171,3 ‰, v roku 1971 ešte 20,8 ‰ a v súčasnosti je 4,5 ‰. Napriek takémuto pokroku sa aj u nás rozpútalo demografické peklo: rozvodovosť, sociálne a ekonomické dôvody, pokles dôvery v rodinu založenú na manželstve, zatváranie škôl pre nedostatok detí...

Veď v r. 1921 bol prirodzený prírastok na 1000 obyvateľov 17,1, v roku 1938 stále ešte 8,4 a v roku 2022 mínus 1,3. Konštatovanie, že Slovensko už je bez dorastu, potvrdzujú aj zistenia o úhrnnej miere plodnosti, hrubej miere reprodukcie a aj čistej miere reprodukcie, keď populácia nebude schopná nahradiť matky dcérami.

Život profesora Churu nebol však jednoduchý. Ako klinický a aj akademický činiteľ zastával akademické, nie politické funkcie na Slovenskej univerzite, teda počas Slovenského štátu. To malo svoje konzekvencie.

Prenasledovaný i rehabilitovaný

Pätnásteho júna 1945 bol profesor Chura zbavený vedenia Kliniky detskej a bol vymenovaný za primára detského oddelenia v Stropkove. Súdruhovia zo stropkovskej nemocnice poslali na Povereníctvo zdravotníctva telegram: „My nechceme žiadneho vykopnutého profesora, ktorý je nepriateľom štátu.“

Tak sa stal profesor Chura najprv primárom infekčného a neskôr detského oddelenia Štátnej nemocnice v Trenčíne. Tam bola 2. októbra 1947 na udanie z protištátnej činnosti v jeho byte vykonaná domová prehliadka.

Dnes sa to javí až tragikomické, ako by taký dobrý človek, silne veriaci a vynikajúci vedec mohol pomýšľať na nejakú protištátnu činnosť. No po rôznych peripetiách sa jeho vedecký duch opäť naširoko rozvinul.

V roku 1969 bol politicky a odborne rehabilitovaný, prezident Svoboda mu udelil Rad práce, dostal Zlatú medailu J. Ev. Purkyně a Medailu za vernú službu v zdravotníctve. Profesor Švejcar sa mu tiež ospravedlnil za príkoria, ktoré mu spôsobil, a uznal jeho názory na dojčenskú výživu.

Pretože bol profesor Chura presvedčený, že pediatri a detské sestry, pôrodníci a ženské sestry nemajú pedopsychologické, pedopsychiatrické, vychovávateľské, sociologické ani sociálnopsychologické vzdelanie a informácie a ani znalosti o psychopatológii rodinného života, potrebné pre vývoj spoločnosti a jej mladej generácie, navrhol kurz vo forme prerušovaných školení s povinným, nie formálnym záverečným kolokviom.

Dvanástoro pre rodičov

Na povšimnutie a uvedomenie si psychických a výchovných porúch navrhol profesor Chura „dvanástoro“ vo forme príťažlivej vývesky pre rodičov v čakárňach zdravotníckych zariadení:

Pán profesor vychoval tri dcéry, a pretože som ich poznal, môžem potvrdiť, že podľa svojich zásad. Do dôchodku odišiel v roku 1976 a 24. júla 1979 zomrel na dlhú, zákernú chorobu.

Je pochovaný na trenčianskom cintoríne.