Vládnej koalícii sa síce oneskorene, ale predsa len podarilo pretlačiť hanebnú novelu Trestného zákona, ktorá ruší aj špeciálnu prokuratúru. Inštitúciu, vďaka ktorej tu konečne nebol nikto nedotknuteľný.
Skorumpovaní politici, oligarchovia, biele goliere ani funkcionári bezpečnostných zložiek. Éra beztrestnosti sa skončila v roku 2020, keď začala polícia s prokuratúrou stíhať aj najvyšších predstaviteľov štátu.
Rázny postup orgánov činných v trestnom konaní zákonite vyvolal silnú protireakciu. Najmä zo strany Smeru a Hlasu, ale aj hnutia Sme rodina a obvinených či obžalovaných nominantov týchto politických subjektov.
Takmer tri roky sme boli svedkami účelového očierňovania a zastrašovania vyšetrovateľov NAKA aj elitných prokurátorov. Na pozadí spravodajských a mediálnych hier, ktorých kostrou boli zmanipulované nahrávky.
No pokým neboli Fico a spol. pri moci, nebolo to nič viac než opozičné rituálne tance. Síce s veľkými škodami na verejnej mienke, no bez reálnych možností ovplyvňovať priebeh vyšetrovania toxických káuz.
To všetko je od štvrtka minulosť. Smer, Hlas a SNS zrušili špeciálnu prokuratúru a udelili generálnu amnestiu zločincom všetkého druhu. Pár dní pred výročím vraždy Jána a Martiny brutálne pošliapali aj ich odkaz.
Slovensko sa tak vracia do éry našich ľudí, ktorí si mohli dovoliť všetko. Bez obáv, že raz budú niesť za svoje skutky aj trestnoprávnu zodpovednosť. Takáto demontáž právneho štátu tu nebola ani za Mečiara.
Robert Fico, Peter Pellegrini a Andrej Danko nepočúvali odborníkov, európske inštitúcie ani plné námestia. Vysmiali sa dokonca aj vlastným voličom, ktorí takisto nesúhlasili so znižovaním sadzieb za korupciu.
Vo finále dokonca obhajovali skrátenie premlčacej lehoty za znásilnenie z 20 na 10 rokov. Mimoriadne cynickým spôsobom, čo vyvolalo oprávnené pobúrenie opozície. Účel však svätil prostriedky, tejto koalícii nie je nič sväté.

Jozef Majchrák, Michal Magušin a Lukáš Krivošík diskutujú o najdôležitejšej udalosti tohto týždňa a možno aj volebného obdobia.
Hoci to momentálne nevyzerá dobre, ešte nie je nič definitívne stratené. Na ťahu je prezidentka republiky Zuzana Čaputová, ktorá bude zrejme tzv. promafiánsky balíček vetovať, pričom je zrejmé, že vládni poslanci jej veto prelomia. Prezidentka sa následne obráti na Ústavný súd.
Výsledok je však ťažko predvídateľný.
Ak chcú PS, SaS a KDH zvýšiť šancu, že sa im podarí zastaviť Ficov valec, mali by výrazne zmeniť taktiku. Parlamentné obštrukcie ho síce pribrzdili, s miernym časovým slkzom však koalícia presadila svoje.
Iná by mala byť aj stratégia v teréne. Plné námestia vládou ani nepohli, koaliční politici sa im dokonca arogantne vysmievali. Kľúčové hlasovanie len o čosi posunuli, aby nemali demonštrantov pod oknami celú noc.
Do úvahy prichádza viacero možností, hoci ani jedna nie je zárukou úspechu. Pokračovať v protestoch rovnakým tempom a s nezmenenou dramaturgiou sa totiž míňa účinku.
Najskôr treba nastoliť dve-tri jasné požiadavky – a v symbióze so zástupcami demonštrantov vyvolať rokovanie so šéfom parlamentu. Prezidentského kandidáta Hlasu by to aspoň dostalo pod nežiaduci tlak.
Druhou alternatívou je čiastočná blokáda dopravy, akú zorganizovali v hlavnom meste pred piatimi rokmi farmári. S veľkými sympatiami obyvateľov Bratislavy, kde je najvyššia koncentrácia opozičných voličov.
Ako málo pravdepodobný sa v tejto chvíli javí generálny štrajk, o ktorom verejne hovorí aj Branislav Gröhling. Naprieč krajinou totiž nie je revolučná nálada ako v roku 1989. Prinajmenšom za pokus však stojí preskúmanie nálad vo verejnom aj v súkromnom sektore.
A až potom zhodnotiť, či má zmysel ísť touto cestou. Do terénnej sondáže treba zapojiť aj zástupcov Demokratov a hnutia Slovensko. V zápase o charakter štátu sa počíta každý hlas, žabomyšie spory mafiu neporazia.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.