Rudolf Fiby Neznámy hrdina, ktorý pašoval Biblie do ZSSR a o ktorého sa zaujímala aj KGB

Rudolf Fiby je širokej verejnosti pomerne neznámy. Je to údel mnohých aktivistov tajnej cirkvi, ktorí v období normalizácie boli veľmi aktívni, ale aj pre záujem ŠtB sa svojou službou nikdy neprezentovali. Preto je vhodné sa hlbšie pozrieť na jeho život.

Fiby sa narodil 4. apríla 1946 v Nitre. Aj keď bol vychovávaný v katolíckej rodine, jeho osobná viera sa nerozvíjala. Sám k tomu poznamenal: „Hoci som bol pokrstený ako katolík, vnútorne som sa ním necítil. Na stredných priemyselných školách bola moja detská viera konfrontovaná s novými skúsenosťami. V tomto neobstála.“ Na vysokej škole, popri matematike, opätovne objavil svoju osobnú vieru v Boha.

V auguste 1969 po ukončení vysokej školy bol prijatý ako asistent na Katedre geometrie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. To sa mu stalo „osudným“. Matematik a katolícky disident Vladimír Jukl bol zamestnaný ako tajomník Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. V roku 1971 sa spolu zúčastnili na zájazde do Gočova, počas ktorého sa zoznámili a viedli aj širšie rozhovory.

Vzájomné porozumenie pokračovalo spoločnými stretnutiami aj po vrátení sa zo zájazdu. Jukl mu požičiaval rôzne knihy, ku ktorým by počas normalizácie nemohol mať inak prístup. Fiby toto obdobie sám definoval ako „obdobie objavovania katolicity s rozširovaním si duchovného obzoru“.

Následne ho Jukl voviedol do kresťanského „podzemia“, ktoré bolo vtedy stotožnené v malých kresťanských spoločenstvách. Práve tam spoznával ďalšie osobnosti tohto prostredia ako Máriu Svobodovú, Vladimíra Ďurikoviča, Františka Mikloška a ďalších.

Rudolf Fiby. Foto: archív Jána Šimulčíka

Normalizácia

Už v roku 1972 bolo jeho osobné presvedčenie konfrontované v normalizačných previerkach. Na socialistických univerzitách mohli učiť iba učitelia s marxistickým svetonázorom.

Na previerkovej komisii dostal priamu otázku: „Máte náboženské presvedčenie?“ Odpovedal krátko, ale jasne: „Mám náboženské presvedčenie.“ Z komisie sa ozvalo, či to myslí vážne. Odpovedal, že si prečítal marxistickú filozofiu, a teda má v tom jasno. Následne zaznel návrh: „Zrejme by ste sa mali marxistickej filozofii povenovať viac.“ Úloha z previerkovej komisie znela, že si má prehĺbiť marxistickú filozofiu a priniesť o tom potvrdenie, čo aj uskutočnil.

V roku 1974 nasledovali ďalšie normalizačné previerky. Opäť bol predvolaný pred previerkovú komisiu. Nasledovalo takzvané komplexné hodnotenie. Cez pohovor prešiel pomerne ľahko, lebo citlivé otázky sa nekládli. V komplexnom hodnotení bolo napísané, že zastáva marxistický svetonázor.

Vedúceho katedry, ktorý mu predložil komplexné hodnotenie na podpísanie, poprosil, aby zmenili marxistický svetonázor za vedecký svetový názor. Kresťanstvo za také považoval.

Dekanka fakulty mu vysvetlila, že pre náboženské presvedčenie nemôže učiť, a dostal výpoveď. Zamestnávateľa zažaloval a oznam o súdnom konaní vyvesil v škole na nástenke.Zdieľať

Vzhľadom na svoje náboženské presvedčenie a postoje od apríla 1974 nesmel prednášať projektívnu geometriu ani viesť odborné semináre. Následne bol predvolaný na pohovor k dekanke fakulty, ktorá mu vysvetlila, že pre svoje ideologické postoje nemôže učiť. Dňa 1. decembra 1974 pre svoj svetonázor dostal výpoveď.

Väčšina občanov počas normalizácie po vylúčení zo zamestnania rezignovala. Iba veľmi málo z nich chcelo zápasiť, aj keď vedeli, že nad komunistickou ideológiou nevyhrajú. To bol prípad aj Rudolfa Fibyho.

Obrátil sa v tejto veci na súd, kde zažaloval zamestnávateľa za výpoveď. Oznam o príslušnom súdnom pojednávaní umiestnil v škole na nástenke, tak aby si ho všimli aj študenti. Na začiatku oznamu poukázal na súdny poriadok, podľa ktorého je prítomnosť občanov na socialistických súdnych pojednávaniach žiaduca, aby rástlo ich právne vedomie. Nasledovali informácie, kde sa koná súdne konanie.

Oznam čoskoro strhol okoloidúci komunistický straník. Na pojednávanie prišlo množstvo ľudí. Socialistický súd však potvrdil rozhodnutie zamestnávateľa.

Spoločenstvo Fatima

V roku 1974 Vladimír Jukl a Silvester Krčméry založili Spoločenstvo Fatima, ktoré bolo apoštolsky orientované na domáce prostredie a vtedajší Sovietsky zväz. Zloženie spoločenstva, najmä vzhľadom na vek, bolo zaujímavé. Lekár Silvester Krčméry mal 50 rokov, matematik Vladimír Jukl 49, stavebný inžinier Eugen Valovič 25 a matematik Rudolf Fiby 28 rokov.

Zloženie napovedalo, že sa stretli dve generácie ľudí. Mladšia sa učila od staršej a vkladala do aktivít svoj mladícky potenciál. Tá staršia prispievala duchovnou skúsenosťou a stabilitou.

Bez zveličovania môžeme povedať, že Spoločenstvo Fatima so svojimi blízkymi, ako aj so širším okruhom spolupracovníkov pomáhalo zachovaniu „tváre“ ako občianskej, tak aj náboženskej spoločnosti v komunistickej a normalizačnej atmosfére.

Nenápadne stálo za takmer všetkými významnými udalosťami odporu počas normalizácie na Slovensku. Preto je úplne na mieste, že všetci jej zakladatelia dostali štátne vyznamenania: Vladimír Jukl (Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam, 2013), Silvester Krčméry (Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, 2013) a Eugen Valovič (Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, 2023).

Vyznamenanie udelené Rudolfovi Fibymu (Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam) uzatvára tento okruh zakladateľov.

Alojz Tkáč v hľadáčiku ŠtB Vytrvalo bránil cirkev, jeho článok v časopise z Ríma našli až po troch rokoch

Lukáš Obšitník František Neupauer

Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.

Nové zamestnanie

Po vyhodení Fibyho z vysokej školy ho priatelia z kresťanského podzemia volali ako matematického odborníka pracovať do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Začiatkom roka 1975 nastúpil na nové pracovisko. A znova urobil dobre.

Zamestnanie bolo malým ostrovom slobody. Hovorí o tom aj skladba jeho spolupracovníkov, z ktorých uvediem asi najznámejších: František Mikloško (neskorší predseda Slovenskej národnej rady), Jozef Mikloško (neskorší podpredseda federálnej vlády), Ján Langoš (neskorší federálny minister vnútra, zakladateľ ÚPN), Marián Gula (neskorší riaditeľ Úradu pre vyšetrovanie zločinov komunizmu) a množstvo kresťanských aktivistov.

V novej práci sa mohol Fiby odborne rozvíjať a využiť aj svoje schopnosti pri cestách do vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Presbyter

Štúdium filozofie a teológie považoval za samozrejmosť, ktorou si ako kresťan rozširoval svoje poznanie. K štúdiu po práci pristupoval veľmi zodpovedne, lebo chcel mať vo veciach jasno.

V roku decembri 1977 už preštudoval všetku literatúru, ktorá sa používala pri tajnom štúdiu teológie. Následne za ním prišiel Silvester Krčméry a povedal mu: „Rudko, máš za sebou teológiu a naše spoločenstvo Fatima potrebuje kňaza, ktorý by mu slúžil. Myslím si, že si na to vhodný. Pouvažuj nad tým.“

O dva týždne Krčméry dostal odpoveď: „Ako vieš, moje štúdium nebolo zamerané na svätenie, ale na vzdelanie seba i druhých. Ak je nášmu spoločenstvu potrebný kňaz, nevidím dôvod neprijať vysviacku.“

Kňazskú vysviacku zabezpečoval Krčméry, ktorý ju dohodol u poľského pomocného biskupa Karola Wojtyłu, lebo biskup Ján Ch. Korec mal vtedy z Vatikánu zakázané svätiť.

Dňa 12. februára 1978 Fibyho pomocný biskup Stanisław Smoleński v Krakove tajne vysvätil za katolíckeho kňaza. Následne slúžil ako presbyter pre spoločenstvo a jeho potreby. Kňazstvo bolo pre neho služba, nie cieľ.

Panel pri vstupe do Knižnice samizdatu v Múzeu obetí komunizmu v Košiciach. Foto: archív Jána Šimulčíka

Pašovanie literatúry a samizdat

Spolu so svojimi priateľmi sa zapojil do vytvorenia spôsobu pašovania literatúry zo zahraničia, najmä z Poľska, a distribúciou tajne privážaných kníh zo Západu.

Ústav technickej kybernetiky SAV vydával aj odborný časopis pod názvom Počítače a umelá inteligencia, ktorý sa stal medzinárodným časopisom výhradne v anglickom jazyku. Fiby bol jedným z jeho dvoch výkonných redaktorov.

Skúsenosti z redakčnej práce uplatnil i v periodickom celoslovenskom samizdate Náboženstvo a súčasnosť, ktorý tajná cirkev začala vydávať v roku 1982. V roku 1984 sa stal najskôr jeho redaktorom a v roku 1987 jeho neformálnym šéfredaktorom.

Samizdatovú redakciu viedol až do začiatku roka 1990, keď časopis po splnení svojej úlohy zanikol. Časopis dosiahol náklad 1000 kusov. Do samizdatovej tvorby vniesol aj počítačové spracovanie, ktoré bolo vtedy iba v začiatkoch.

Rudolf Fiby sa nepodieľal len na výrobe samizdatu alebo samizdatového časopisu, ale aj na jeho distribúcii.

Spoločenstvo Fatima počas normalizácie vybudovalo tajnú sieť oblastných stretnutí, ktoré malo názov Zábavy. V roku 1989 ich bolo po celom Slovensku sedemnásť. Fiby mal na starosti Nitru a okolie, kde pre kresťanských aktivistov donášal literatúru vydanú zo zahraničia, samizdaty a informácie o dianí.

Podpisové akcie

V roku 1977 spoluorganizoval prvú podpisovú akciu za náboženskú slobodu na Slovensku, ktorá však pre malé množstvo podpisov nikdy nebola odoslaná ani zverejnená.

V roku 1983 spustila ŠtB akciu s krycím názvom Vír, ktorá bola zameraná proti vtedy zakázanej reholi františkánov. Niektorí z nich boli zatknutí a uväznení. Na podporu prenasledovaných františkánov podpísalo 87 kresťanských osobností petíciu. Nechýbal medzi nimi ani podpis Rudolfa Fibyho.

Obdobne podpísal Vyhlásenie českých a slovenských katolíkov k 70. výročiu vzniku Československej republiky (1988), Verejný list pri príležitosti výročia založenia SÚSCM v Ríme (1988) a iné podpisové akcie.

Vo Fibyho byte sa nachádzal malý kopírovací stroj, ktorý slúžil najmä na vytváranie matríc pre ofsetovú samizdatovú tlač.

V roku 1988 sa začala v ČSSR najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu vo východnej Európe, ktorú podpísalo viac ako 500 000 občanov, z toho 300 000 zo Slovenska. Na malom kopírovacom stroji sa zhotovila veľká časť kópií podpisových hárkov, ktoré mali slúžiť ako dôkaz o zozbieraných podpisoch pri ich možnom zhabaní ŠtB. Fiby sa na podpisovej akcii aktívne podieľal.

Zakladateľ Múzea obetí komunizmu Komunisti udržiavali v ľuďoch strach. Vedeli, že kto sa bojí, ten je poslušný

Jana Vinterová

Rozhovor s Pavlom Hricom o tom, prečo takéto múzeum potrebujeme.

Sviečková manifestácia

Dňa 6. marca 1988 sa vo Fibyho byte na Fedinovej ulici v Bratislave uskutočnilo stretnutie Spoločenstva Fatima, kde sa preberal návrh Františka Mikloška zorganizovať Sviečkovú manifestáciu.

Po Mikloškových slovách o zorganizovaní možnej manifestácie nastalo v miestnosti ticho. Každý si uvedomoval vážnosť situácie. Do tohto napätého ticha zaznel názor Rudolfa Fibyho: „Sviečku a chuť mám.“

Možno povedať, že táto veta ovplyvnila ostatných a uvoľnila napätú situáciu, ktorá v miestnosti panovala. Ľudia sa začali pripájať k názoru, že manifestácia je potrebná a sú ochotní sa na nej zúčastniť. Nastalo rozhodnutie – Sviečková manifestácia sa uskutoční.

Štátna bezpečnosť

Prvé skúsenosti s ŠtB získal Fiby v piatok 29. októbra 1982, keď si ho pracovníci ŠtB vyzdvihli v práci a následne ho odviedli na výsluch. Zaujímali sa o zatknutých aktivistov Helenu Gondovú a Františka Novajovského. Následne ho v pondelok 1. novembra 1982 XII. správa ZNB zaevidovala vo svojej evidencii a zaviedla na neho spis preverovanej osoby. O štyri roky neskôr, dňa 11. novembra 1986, previedli príslušníci ŠtB jeho zväzok na signálny.

Na svojich cestách do Sovietskeho zväzu, počas ktorých pašoval ruské Biblie a stretával sa s miestnymi náboženskými aktivistami, sa dostal do pozornosti KGB. Tá ho dokonca spomenula aj vo verejnom článku venovanom „tajnej“ cirkvi v ZSSR.Zdieľať

Keď sa ako stredoškolák za ČSSR zúčastnil na matematickej olympiáde v Moskve, asi netušil, že do Sovietskeho zväzu sa bude často vracať. Na svojich neskorších cestách, počas ktorých pašoval ruské Biblie a stretával sa s miestnymi náboženskými aktivistami, sa nechtiac dostal do pozornosti aj sovietskej tajnej služby KGB, ktorá o jeho aktivitách informovala ŠtB. KGB ho dokonca spomenula aj vo verejnom článku venovanom „tajnej“ cirkvi v ZSSR.

V roku 1987 ho ŠtB rozpracovávala aj v tejto súvislosti. V januári 1988 už mala ŠtB o jeho činnosti jasno a začala mu venovať väčšiu pozornosť – jeho zväzok bol preevidovaný na osobný operatívny zväzok.

V roku 1987 o ňom ŠtB píše: „Ďalšie rozmnožovacie zariadenie je pod našou kontrolou na byte objekta KANTOR – FIBY Rudolf, predstaviteľ nelegálnej cirkvi. Akcia sa spravodajsky rozpracováva, nakoľko k objektovi sú informácie, že je v prepojení na NC (nelegálnu cirkev, pozn. J. Š.) do ZSSR.“

Podľa ďalšieho dokumentu ŠtB z roku 1988 mala v akcii s krycím menom KANTOR (R. Fiby), ktorého ako „reakčného predstaviteľa nelegálnej cirkvi“ podozrievala z výučby tajnej teológie, „dokumentovať nedovolenú činnosť objektu, zistiť osoby, na ktoré pôsobí, a skupinu rozložiť“.

S týmto cieľom sa malo najneskôr od 30. januára 1988 v jeho byte nasadiť dlhodobé odpočúvanie, ktoré bolo demontované až po Nežnej revolúcii v roku 1990.

Oznam o demontovaní odpočúvacieho zariadenia umiestneného v byte Rudolfa Fibyho. Zdroj: archív Jána Šimulčíka

Po Nežnej revolúcii

Po Nežnej revolúcii chcel zostať ako kňaz vo „výrobe“, kde cítil, že patril. Spoločenstvo Fatima ho požiadalo, aby sa presťahoval do Košíc.

V roku 1992 sa ako 46-ročný presťahoval z Bratislavy do Košíc a začal pracovať v počítačovej firme Apex, a. s., kde až do svojej choroby pracoval a po pracovnom čase slúžil miestnemu spoločenstvu. Na budovu firmy Apex z úcty k jeho činnosti osadili v roku 2016 pamätnú tabuľu.

Keď v roku 2021 v tej istej budove v Košiciach Pavol Hric založil Múzeum obetí komunizmu, jeho súčasťou sa stala aj Knižnica samizdatu – Rudolfa Fibyho.

V decembri 2012 Fibyho postihla náhla mozgová príhoda a musel byť hospitalizovaný na geriatrii v Košiciach, kde aj 9. októbra 2014 zomrel.

Rytier Hugo

Rudolfovi Fibymu zo stredoškolských čias utkvel v pamäti brezniansky rytier Hugo Bombura. Jeho rodné meno používal v kresťanskom podzemí ako svoje krycie.

Rytier Hugo Bombura odohnal turecké vojská, ktoré chceli napadnúť mesto Brezno. Za jeho odvahu na neho dodnes s úctou spomínajú a mesto Brezno ho má na pamiatku aj v erbe mesta.

Rudolf Fiby (Hugo) bol skutočný rytier – vzdelaním, kultúrnosťou aj statočnosťou. Tým, že sa statočne postavil na odpor komunistickej moci, mu patrí úcta. Tým, že mu prezidentka udelila štátne vyznamenanie Slovenskej republiky, je „zapísaný aj v erbe“ Slovenskej republiky.

Skutočným rytierom patrí vždy úcta a majú byť pre nás vzorom. V tomto prípade máme byť na čo hrdí.