Metaanalýza štúdií o americkom súdnictve Dobré dôkazy o existencii systematického rasizmu neexistujú, konštatujú vedci

Neexistuje spoľahlivý dôkaz o tom, že by bolo súdnictvo v Spojených štátoch amerických nejakým spôsobom rasovo zaujaté, a naratívy o systematickom rasizme nie sú konštruktívnym spôsobom, ako chápať problémy súčasného trestného súdnictva.

Vyplýva to z metaanalýzy Christophera Fergusona a Svena Smitha zo Stetson University na Floride, v rámci ktorej dvaja vedci analyzovali 51 štúdií týkajúcich sa amerického trestného súdnictva. Výskumníci došli k záveru, že „zaujatosť pri trestných rozsudkoch za násilné alebo majetkové trestné činy nemohla byť spoľahlivo zistená“.

V prípade drogovej trestnej činnosti sa našli určité dôkazy o zaujatosti, ale dvojica skonštatovala, že rozsah jej účinkov bol len „veľmi malý“ a môže ísť o dôsledok slabých stránok analyzovaných štúdií.

Problémy so zaujatosťou štúdií

Ferguson a Smith si všimli, že štúdie, ktoré nevyvážene citujú najmä ľavicové zdroje, mali tendenciu častejšie „odhaliť“ existenciu systematického rasizmu. Na druhej strane štúdie, ktoré boli vyváženejšie, omnoho menej často dospeli k záveru, že systematický rasizmus v americkom súdnictve existuje.

„Naratívy o ‚systematickom rasizme‘ v súvislosti so systémom trestného súdnictva sa nezdajú byť konštruktívnym rámcom, pomocou ktorého by bolo možné pochopiť tento zložitý problém,“ uviedli Ferguson a Smith v analýze.

„Dôkazy zo psychologických štúdií preukazujú výrazné zníženie explicitných aj implicitných rasových predsudkov,“ tvrdí metaanalýza zo Stetson University na Floride.Zdieľať

Výskumníci sa domnievajú, že hnutie za občianske práva bolo v 20. storočí úspešné vo veci vytvárania rovnosti pred zákonom. Na podporu tohto tvrdenia dodávajú, že „dôkazy zo psychologických štúdií preukazujú výrazné zníženie explicitných aj implicitných rasových predsudkov“.

Wilfred Reilly, profesor politológie na Kentucky State University, dodáva, že za príslušníkov nejakej menšiny by sa v súčasnosti dalo považovať takmer 40 percent Američanov.

Tvrdí, že 90 percent belochov sa nedá považovať za rasistov, ak sa to meria podľa nejakého konkrétneho ukazovateľa, napríklad na základe odporu voči rasovo zmiešaným manželstvám, a takmer tretina policajtov sú černosi alebo Hispánci.

Čo ukazujú pokročilé štatistické analýzy

Znaky o skutočnej existencii rasovej rovnosti v Amerike sa dajú nájsť v rozličných odvetviach. V 90. rokoch ekonómka June O’Neillová skúmala rozdiel medzi ročnými príjmami medzi černochmi a belochmi (v tom čase približne 18 percent).

O’Neillová dospela k záveru, že ak sa upravia všetky problematické premenné, ako napríklad vek, bydlisko a počet rokov strávených vo vzdelávacom systéme, tento rozdiel sa zmenší na približne jedno percento.

Oblasť policajnej práce skúmal ekonóm Roland Fryer, ktorý po úprave rozličných faktorov dospel k záveru, že bieli podozriví majú o 27 percent vyššiu pravdepodobnosť, že budú počas zásahu polície zastrelení.

Profesor politológie Reilly dodáva, že život je plný rozličných faktorov, a keď sa od seba dvaja ľudia líšia jedným z nich (napríklad rasou), veľmi pravdepodobne sa od seba budú líšiť aj iným faktorom.

Ekonomické analýzy by existenciu systematického rasizmu dokázali vtedy, ak by sa zistilo, že sa systém trestného súdnictva správa k ľuďom odlišne na základe ich rasy ceteris paribus, teda pri zachovaní všetkých ostatných premenných (ako vzdelanie, miesto bydliska alebo priemerný vek) na rovnakej úrovni.

Prečo niektorí akademici nechcú koniec „systematického rasizmu“

Ferguson a Smith poukázali na to, že prekvapivo vysoký počet súčasných štúdií vo veci rasy nezohľadňuje ostatné premenné. Väčšina štúdií zohľadňuje „vek a záznamy v registri trestov“, ale ani to nerobia všetky.

Len veľmi málo doterajších prác zohľadňuje, kto bol právnym zástupcom odsúdeného – či bol verejný, súkromný a ako dobre vykonával svoju prácu.Zdieľať

Za najproblematickejšie sa však dá považovať to, že len veľmi málo prác zohľadňuje, kto bol právnym zástupcom odsúdeného – či bol verejný, súkromný a ako dobre vykonával svoju prácu.

Profesor politológie Reilly sa vo svojom texte pokúsil vysvetliť aj to, ako je možné, že takýto laxný prístup k interpretácii dát aj naďalej existuje.

Prvým dôvodom môže byť skrátka to, že mnohí autori a novinári neoplývajú pokročilým štatistickým aparátom. Reilly však pripomína, že najmä v USA existuje množstvo mimovládnych organizácií a akademikov, pre ktorých skúmanie „systematického rasizmu“ predstavuje každodenný chlieb, a ak by sa ukázalo, že nič také neexistuje, prišli by o svoju relevantnosť a zdroj príjmov.