Základom občianstva je láska Čo znamená byť dobrým občanom z kresťanského hľadiska?

Je rok prezidentských volieb, a preto sa Američania môžu tešiť, ako ich budú všade bombardovať veľmi dôležité posolstvá od super vážnych celebrít, ktoré nám budú do úmoru pripomínať zodpovednosť vykonávať naše občianske práva volebným úkonom.

Ja proti voľbám nič nemám. Ani proti dobrému občianstvu, právam, ba ani proti zodpovednosti. Práveže si myslím, že sú to všetko dobré a dôležité veci. Priznávam, že celebrity väčšinou považujem za trochu podozrivé, a moje podozrenie rastie priamo úmerne s ich sklonom brať sa príliš vážne. Keď na mňa začnú spievať Imagine od Johna Lennona, bude to s veľkou pravdepodobnosťou škaredé.

Tento rok je však volebný a možno ešte viac než väčšina predchádzajúcich volebných rokov sľubuje, že vystaví Američanov neobvykle vysokým dávkam trápnosti a nevraživosti. Práve preto je ešte dôležitejšie, aby katolíci vážne premýšľali nielen o voľbách, ale aj o právach a povinnostiach a najmä o tom, čo znamená byť dobrým občanom.

Samozrejme, pre väčšinu z nás sú voľby jedným z najkonkrétnejších prejavov účasti na politickom spoločenstve, ktorého sme členmi. Realita je však taká, že občianska práca sa začína dávno predtým, než vstúpime do hlasovacej miestnosti. Práca, ktorou posilňujeme a budujeme (alebo narúšame a ničíme) dobro svojho politického spoločenstva, sa v drvivej väčšine deje mimo volebnej plenty.

Po prvé a predovšetkým, občianstvo je o láske, čiže o chcení a konaní dobra pre konkrétne spoločenstvo. Dobrý občan miluje politické spoločenstvo, do ktorého patrí. A dobre ho miluje vtedy, keď koná tak, že dobro spoločenstva – celé dobro, spoločné dobro – kladie nad záujmy vlastnej osoby či vlastného kmeňa.

Občan má milovať svoje politické spoločenstvo preto, lebo je jeho, nielen pre materiálne výhody, ktoré mu poskytuje. Dobrý občan musí milovať svoj domov dosť na to, aby túžil napraviť to, čo v ňom nefunguje, a zachovať to, čo je v ňom dobré. A občania, ktorí to svoje milujú správnou láskou, ho premenia na čosi väčšie.

Ak to znie tak trochu ako z Pollyanny, zamyslime sa nad Chestertonovými úvahami v knihe Ortodoxia o londýnskej štvrti Pimlico:

Niektorí čitatelia asi povedia, že je to čistá fantázia. Ja na to odpovedám, že sú to skutočné dejiny ľudstva. Presne takto sa mestá stávali veľkými. Vráťte sa k najtemnejším koreňom civilizácie a zistíte, že sú zauzlené okolo nejakého posvätného kameňa alebo obkolesujú nejakú posvätnú studňu. Ľudia najprv vzdávali úctu nejakému miestu a potom preň získali slávu. Ľudia nemilovali Rím preto, že je veľký. Bol veľký preto, lebo ho milovali.

Pravda, nie každé mesto, ktoré jeho občania milujú, sa stane Rímom. O to však ani nejde. Ide o to, že žiadne mesto sa nestane veľkým ani vo svojej veľkosti nepretrvá, ak ho najprv nemilujú. Preto musí dobrý občan v prvom rade milovať to, k čomu patrí.

Nikto sa nenaučí milovať tak, ako má, ak sa najprv nenaučí správne rozlišovať medzi dobrom a zlom. Toto sa možno javí na prvý pohľad jasné, ale už zbežný pohľad na túto našu krajinu naznačuje, že Američania sú hlboko rozdelení v tom, čo je dobré (a teda sa o to treba snažiť a milovať to) a čo zlé (a teda sa tomu treba vyhýbať a treba tým pohŕdať).

Jedným z dôvodov hlbokých rozdelení v našej spoločnosti, pokiaľ ide o povahu dobra a zla, je narušenie sociálnych inštitúcií, ktoré sú podľa rozumu a prirodzenosti také životne dôležité na formovanie charakteru ľudu. Mám na mysli najmä rodinu, ale platí to aj o mnohých našich školách a univerzitách, pracoviskách, spoločenských kluboch, odboroch, susedských združeniach a tak ďalej.

Spomeňme si, kde sme sa naučili, čo je v živote najdôležitejšie: čo milovať a ako to milovať dobre; ako odpúšťať a prosiť o odpustenie; ako usilovne pracovať a radostne oslavovať; ako pomáhať druhým a spoliehať sa na nich; ako dôverovať a dôveru nesklamať; ako prijímať múdrosť a ako ju odovzdávať ďalej; ako sa postaviť za seba a brániť slabých.

Tipujem, že vás to nenaučil štát.

Všetko toto bez výnimky sa učíme uprostred sociálnych inštitúcií na „nižšej úrovni“, ktoré sú v našej súčasnej kultúre najviac ohrozené. Väčšina z nás ide za volebnú plentu iba raz za pár rokov, no takmer všetci trávime väčšinu času práve uprostred týchto ohrozených sociálnych inštitúcií. Práve v rámci nich dávame svoj najväčší príspevok ako občania.

Dobrý občan sa teda musí starať najmä o tieto inštitúcie „nižšieho rádu“, než je štát, čo katolícke sociálne myslenie nazýva subsidiarita. Ak by tieto inštitúcie neboli zdravé, štát by prišiel nielen o dobrých občanov, ale aj o všetky ostatné spoločenské dobrá, na ktorých ochranu štát vlastne jestvuje.

Napokon okrem lásky k politickému spoločenstvu, ku ktorému patríme, a starostlivosti o „malé čaty“ spoločnosti, od ktorých závisí väčšie politické spoločenstvo, ako dobrí občania milujeme aj to, čo je vyššie ako politika.

Dobrý občan uctieva Boha, lebo spravodlivosť si žiada, aby stvorenie uctievalo svojho Stvoriteľa. Keď si dobrý občan ctí Boha, zároveň uznáva hranice politiky a odmieta žiadať od štátu to, čo štát dať nemôže. Keď človek zameria svoju lásku na najvyššie dobro, má istotu, že má správne usporiadané aj ostatné svoje lásky. A keď uzná, že pravda je vyššia ako politika, uznáva spoločný štandard, pomocou ktorého by sa dali vyriešiť rozdiely a vyliečiť rozdelenia medzi nami.

Voľby trvajú iba jeden deň. Jeden deň z nikoho dobrého občana neurobí. Láska k Bohu na prvom mieste – a k rodine a vlasti na druhom – je na každý deň.

Z anglického originálu Lows and Highs of Good Citizenship preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.