Miriam Lexmann Taraba klame. Nebojujeme za Lipšica, ale za inštitúciu

„Odmietame, že náš boj za zachovanie špeciálnej prokuratúry je bojom za ochranu Daniela Lipšica. Nám ide o inštitúciu, nie osobu. Ide nám o spravodlivosť pre všetkých,“ vysvetľuje europoslankyňa Miriam Lexmann, prečo je KDH proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry. Ako vníma konflikt, ktorý je medzi dvoma bývalými členmi KDH? A súhlasí s tým, aby v prípade zrušenia prokuratúry Európska únia Slovensku zmrazila eurofondy?

„Fico sa na Slovensku tvári, že chráni našu suverenitu, ale v Bruseli politici Smeru robia často presný opak,“ tvrdí Lexmann. Zmení rušenie špeciálnej prokuratúry pohľad na Roberta Fica v Bruseli?

Miriam Lexmann hovorí aj o tom, od čoho závisí jej kandidatúra na prezidentku, aké výzvy stoja pred Ivanom Korčokom a čo vyčíta Zuzane Čaputovej v úrade prezidentky.

Vaše meno sa už istý čas spomína s možnou prezidentskou kandidatúrou. Už ste sa rozhodli?

To, že sa moje meno skloňuje v súvislosti s prezidentskou kandidatúrou, prijímam s pokorou. Momentálne sa intenzívne venujem tomu, aby som prijala zodpovedné rozhodnutie. Ide o rozhodnutie, ktoré musím urobiť ja osobne, musíme ho spraviť v rodine aj s ohľadom na môjho manžela, ktorý je predsedom KDH. A všetko je, samozrejme, potrebné dobre zvážiť aj v  KDH nielen s horizontom k týmto voľbám.

Takže o tom v KDH vážne uvažujete?

Vážne uvažujeme nad tým, ako pretaviť volebný výsledok KDH na čo najväčšiu príležitosť vnášať konzervatívne kresťanskodemokratické hodnoty do politiky. Národné voľby nám dali zrkadlo, aký je výtlak kresťanskokonzervatívnych síl na Slovensku, hoci treba vychádzať aj z toho, do akej miery tu operujú s konzervativizmom aj iné politické subjekty, ktoré využívajú či zneužívajú tieto hodnoty na populistické vytĺkanie politického kapitálu. Ale ako to dopadne v KDH v súvislosti s prezidentskými voľbami, ešte nie je úplne jasné.

Kedy to bude jasné?

Určite do konca roka, aj keď sa ťažko rozhoduje, keď nepoznáte ani dátum, ani vlastných súperov, a to sme prakticky tri mesiace pred voľbami. Peter Pellegrini stále odkladá svoje rozhodnutie, na druhej strane je vysokým ústavným činiteľom, takže kampaňuje už dlho a intenzívne aj bez toho, aby to oznámil.

Bude mať KDH svojho prezidentského kandidáta, aj ak by ste sa rozhodli nekandidovať?

Isté to nie je. To, či bude mať KDH kandidáta, závisí od toho, či si povieme, že je to tá správna cesta, ako pretaviť a posilniť náš volebný výsledok s ohľadom na to, aby hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité, čo najviac rezonovali v slovenskej aj európskej politike. To je náš cieľ. Staviame pritom na základoch, ktoré zjednotili disent z radov KDH, a na vízii, ktorú sme mali pred sebou, keď sme sa stali slobodnou a demokratickou krajinou.

Ako František Mikloško hovorieva, KDH vždy zohralo svoju historickú úlohu v momentoch, keď sa lámalo, či bude Slovensko pokračovať slobodnou cestou.

Ak takto čítate dnešnú situáciu, aká má byť potom úloha KDH?

Možno bude naša dnešná úloha iná ako v čase boja proti Mečiarovi, keď dalo KDH priestor na vznik platforme, ktorá priniesla zmenu. Vidím to tak, že dnes stojí pred nami úloha usilovnou mravčou prácou meniť našu spoločnosť, ktorá je veľmi rozdelená a nedokáže viesť slušný a konštruktívny dialóg o tom, ako riadiť krajinu. Takéto úsilie sa však neodohráva vo svetle reflektorov.

Čo sa týka prezidentských volieb, je teda pre KDH v tomto boji dôležité, aby malo svojho kandidáta, alebo prichádza do úvahy aj podpora Ivana Korčoka?

V KDH by sme chceli, aby minimálne v prvej voľbe konzervatívny a kresťanskodemokratický volič mal svoju jasnú voľbu, aby volil srdcom, a ak to nie je možné inak, rozumom si vyberal až v druhom kole.

V akej situácii je pre vás osobne Ivan Korčok prijateľný kandidát?

Je to na zváženie, keď budeme vidieť rozložené všetky karty na stole. Ivana Korčoka dlhé roky poznám, je to diplomat, ktorý má za sebou úspešnú kariéru. Viem si predstaviť hovoriť s ním o zásadných témach, aby ich náležite zohľadňoval v prípade, že by bol víťazom.

Dokáže však Ivan Korčok osloviť konzervatívneho voliča?

Netrúfam si to odhadnúť. Voličské správanie sa dá na Slovensku ťažko predpokladať, ako sme to doteraz videli aj vo všetkých prezidentských voľbách. Aj keď kresťanskokonzervatívne kruhy vygenerovali svojich kandidátov, vždy mali menšiu podporu ako KDH v národných voľbách. Zdá sa, že prezidentské voľby sú v tomto smere iný šport.

O čom to vypovedá?

Je to otázka do našich konzervatívnych kruhov, prečo nie sme schopní mať v prezidentských voľbách silnejšie slovo. Možno je v tom aj naša nejednota.

Ale vrátim sa ešte k predošlej otázke. Ak chce Ivan Korčok osloviť konzervatívneho voliča, nemôže to byť iba tým, že je protikandidátom Hlaso-Smeru. Musí pre to urobiť konkrétne kroky.

Na čo narážate?

Ivan Korčok bude zrejme čeliť otázkam, že sa ako diplomat na vysokých postoch a štátny tajomník za vlád Roberta Fica nedokázal jasne vymedziť voči Smeru. Ja som ako diplomat po nástupe vlády Smeru skončila. Zároveň bude pred ním výzva, ako sa dnes postaviť voči ľavicovému extrému z progresívnych radov tak, aby bol uveriteľný potenciálny prezident pre všetkých.

Miriam Lexmann. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Akou bola pre vás prezidentka Zuzana Čaputová?

Myslím si, že na to, ako sa pred voľbami snažila osloviť konzervatívnych voličov, a mnohí z nich jej v druhom kole aj vyjadrili dôveru, jej mandát to neodzrkadlil. Toto mi počas jej pôsobenia v úrade absentovalo. Ani dlhé naťahovanie koaličnej krízy a chaosu nepovažujem za dobré pre Slovensko. Aj toto rozhodnutie totiž do veľkej miery dláždilo cestu pre príchod Smeru.

Mala trvať na skoršom termíne predčasných volieb?

Určite áno.

Pri ktorých témach vám chýbala väčšia empatia prezidentky voči konzervatívcom?

Pani prezidentka často komentovala politické zápasy, ktoré tu prebiehali. A prebiehali tu aj veľmi nekorektné diskusie o kultúrno-etických témach, do ktorých sa vnášalo veľa dezinformácií či nátlaku. Prezidentka bola súčasťou naratívu, ktorý akoby podporoval iba jednu „správnu“ cestu. Pre tých, ktorí sú za ochranu života od počatia alebo jasnú definíciu manželstva, ako to je ukotvené v ústave, nemala dostatok pochopenia. Platí to aj o téme boja proti dezinformáciám.

Ako to myslíte?

Dezinfoscéna je na Slovensku naozaj veľmi citeľná, ale aj preto, lebo je často, žiaľ, radikálnou protiváhou, ktorá ťaží zo silne progresívnej línie v niektorých médiách. Aj na základe toho, že som sa problematike boja proti dezinformáciám v minulosti roky venovala, usudzujem, že konzervatívny človek postupne prestáva veriť faktom, ktoré vidí v kontexte progresívneho obsahu a zastávania sa tejto línie v politike.

Boj proti tomuto fenoménu, ktorý je na Slovensku veľmi vážny, by mal niesť posolstvo väčšej vyváženosti v komunikácii. Obidva názory hodnotového spektra sú v demokracii legitímne a nie je správne stavať jeden do roly absolútne nelegitímneho, stredovekého, tmárskeho či dokonca fašistického. A to len preto, že je niekto napríklad za ochranu života od počatia, čo máme, mimochodom, v ústave.

Chcete teda povedať, že prezidentka, ktorá sa snažila byť ambasádorkou boja proti dezinformáciám, tento boj chytila z opačného konca a svojím prístupom prispela k väčšej polarizácii spoločnosti?

Keby dokázala viac pochopiť druhú stranu, jej zápas mohol byť omnoho efektívnejší.

Vyčítate prezidentke okrem toho ešte niečo?

Chápem, že zelené témy sú pani prezidentke blízke, avšak v jej komunikácii nie dostatočne rezonovala potreba úzkej spolupráce a koordinácie pri dosahovaní zelených cieľov s priemyslom, čo je naším národohospodárskym záujmom.

V zahraničnej politike pre vás obstála?

V zahraničnej politike ide skôr o odtiene niektorých postojov, ale to by bolo na dlhší rozhovor.

Prezidentka zrejme zohrá rolu aj v prípade postavenia špeciálnej prokuratúry. Ako vnímate súčasný zámer vlády zrušiť ju, pričom na opačných stranách tohto boja stoja bývalí politici KDH Maroš Žilinka a Daniel Lipšic?

Je veľmi nešťastné, že spor oboch prokurátorov je veľmi osobný a dostal sa až do takejto tragickej situácie. Týmto konfliktom sa treba zaoberať. Je tiež potrebné urobiť všetky kroky na to, aby sme zabránili navrhnutému radikálnemu prestaveniu právneho poriadku na Slovensku, ktorý by spôsobil rozvrat a zásah do 1200 živých spisov.

V pôsobení pána Lipšica na čele špeciálnej prokuratúry vidíte aj nejaké zlyhania?

V prvom rade vnímame konflikt v rámci prokuratúry a ten neprospieva krajine.

Vicepremiér Tomáš Taraba, ktorý sa takisto v minulosti hýbal okolo KDH, vaše hnutie vo svojom statuse obvinil z pokusu zvolať na budúci týždeň rokovanie Európskeho parlamentu s údajným cieľom zobrať Slovensku eurofondy len preto, lebo koalícia nechce Lipšica. Toho označuje za „politický kádehácky káder“. Má v niečom pravdu?

Pán Taraba vo svojom statuse klame. Odmietame, že náš boj za zachovanie špeciálnej prokuratúry je bojom za ochranu Daniela Lipšica. Nám ide o inštitúciu, nie osobu. Ide nám o spravodlivosť pre všetkých. A nakoniec, samotný Daniel Lipšic ponúkol svoju funkciu, ak ÚŠP ostane zachovaný. 

Čo sa týka Európskeho parlamentu, ten by sa našou situáciu v súvislosti s rušením ÚŠP určite zaoberal už len vzhľadom na komunikáciu Európskej komisie. Veď napokon sám Robert Fico sa na ňu obrátil. Ten Robert Fico, ktorý predsedá vláde, v ktorej sedí Tomáš Taraba. KDH o zaradenie tohto bodu do programu zasadania europarlamentu nežiadalo.

Je absolútny nezmysel, aby politická strana, ktorá má jedno z najväčších zastúpení v regiónoch cez našich starostov a primátorov, žiadala o odobranie eurofondov, ktoré bytostne potrebujeme na rozvoj regiónov.

Pán Taraba pri útoku na KDH čoraz častejšie využíva prepojenie s PS. Aj iní dnes KDH vyčítajú opozičné spájanie sa s progresívcami a liberálmi, napríklad pri protestoch proti rušeniu prokuratúry. Ako na podobné výhrady reagujete?

KDH na protestoch nie je kvôli PS ani kvôli SaS, ani kvôli žiadnej inej politickej strane, dokonca ani kvôli samotnému KDH. Ale kvôli ľuďom. Lebo my sme svoje červené čiary – že sme proti rušeniu špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu – jasne zadefinovali už v kampani a stojíme si za tým aj teraz na rozdiel od pána Fica. Veď predsa ide o spravodlivosť pre každého.

Strom, na ktorom nájdeme zopár chorých plodov alebo suchý konár, nejdeme hneď vyrezať. Ale odtrhneme choré plody, zrežeme suché konáre a strom necháme ďalej rásť.

Miriam Lexmann. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vláda Roberta Fica sa však rozhodla ísť inou cestou. Ako europoslankyňa si myslíte, že tlak Európskej únie dokáže zastaviť rozbehnutý vlak?

Ja pevne verím že tento vlak zastaví vnútroštátny tlak občianskej spoločnosti. Európska únia tento zápas za nás nevybojuje. Z pohľadu europoslankyne si myslím, že aj Európska únia by vedela zohrať silnejšiu úlohu pri ochrane právneho štátu na Slovensku v prípade, keby nebola nadužívala svoju pozíciu v mnohých iných predošlých diskusiách a celú ju neideologizovala. Preto, žiaľ, keď európske inštitúcie povedia, že ide o vážne ohrozenie právneho štátu na Slovensku, myslím, že väčšina našich občanov to nebude nijakým spôsobom brať vážne, lebo to už ikskrát počula pri Poľsku či Maďarsku.

Veď len taký starosta z pohraničnej oblasti blízko Poľska, ktorý počúva, ako je vraj u susedov právny štát v rozklade, a pritom vidí opak pri spolupráci s poľským kolegom za hranicami. Vníma ako krajina funguje, ako efektívne čerpá eurofondy. Je známe, že Poľsko patrí pri ich čerpaní medzi krajiny s  najnižšou korupciou. Ako má potom on i ostatní veriť hodnoteniu EÚ o ohrození právneho štátu, keď táto krajina z dlhodobého pohľadu funguje lepšie ako naša? Akú váhu má potom takýto protestný hlas z Bruselu?

Súhlasili by ste s tým, aby Únia Slovensko potrestala za zrušenie špeciálnej prokuratúry zmrazením eurofondov?

Budeme robiť všetko pre to, aby takáto situácia nenastala. Teraz je loptička u premiéra. On má všetko v rukách. V tomto štádiu ani nevieme, čo a ako sa ide udiať. Treba si uvedomiť, že odobraním eurofondov začali strašiť predstavitelia vládnej koalície, EÚ zatiaľ o tom nehovorí. 

Strašiť s tým začali opoziční Demokrati. Keď to však porovnáte so situáciou v Poľsku či v Maďarsku, kde ste to kritizovali, pri Slovensku vidíte väčšiu legitimitu použitia tohto nástroja?

Zatiaľ čo v Poľsku neboli jasné dôkazy o tom, že ich súdna reforma priamo ohrozuje európske finančné prostriedky, u nás sa mechanizmus previazanosti medzi právnym štátom a eurofondmi v prípade zrušenia špeciálnej prokuratúry na prvý pohľad môže zdať jasnejší. Hovoríme predsa o kauze Dobytkár a prípadoch spojených s európskymi agrodotáciami, ktorých vyšetrovanie práve špeciálna prokuratúra dozoruje.

Napriek tomu je dôležité ustrážiť si to, aby Európska komisia robila len také kroky, ktoré sú v súlade s jej kompetenciami a európskymi zmluvami. EÚ nemôže zneužívať odoberanie eurofondov na trestanie ľudí za to, akú voľbu urobia v národných voľbách. Prípadné zneužívanie tohto inštitútu sa v konečnom dôsledku otočí proti nám aj proti Únii samotnej.

Nehovoriac o tom, že právny štát sa v každej krajine vyvíja v inom historickom, politickom, kultúrnom i ekonomickom kontexte a otázky súvisiace s ním nie sú čierno-biele. To potvrdil aj Európsky súdny dvor a nevyvrátil pochybnosti o dostatočnej právnej istote pri riešení tejto problematiky. Téma právneho štátu sa v minulosti viackrát ideologizovala čo viedlo k tomu, že EÚ má pri jej riešení dnes menšiu váhu. A to aj vtedy, keď už ide naozaj o veľa.

Europarlament nedávno schválil legislatívu, ktorá má viesť k zrušeniu jednomyseľnosti v hlasovaniach. Je jasné, že sa to nestane, lebo viaceré členské krajiny sú proti. Prečo napriek tomu europarlament ďalej tlačí túto agendu?

To sa pýtam aj ja, keď na to nie je politická vôľa zo strany Rady ani zo strany občanov, ktorí nechcú do Bruselu presúvať viac kompetencií. Ide o výkriky do tmy, ktoré podľa mňa skôr poškodzujú reputáciu Európskej únie. 

Nie je to len preto, že niektorí europoslanci potrebujú pred eurovoľbami agendu?

Môže to byť jeden z dôvodov. Viacerí europoslanci, ktorí sú promotérmi tejto agendy, pritom nie sú v súlade so svojimi stranami. Diskusia na národnej úrovni o týchto krokoch je často úplne iná ako v Európskom parlamente (EP).

Niektoré agendy si v EP žijú svojím životom a sú dosť odtrhnuté od reality. Taká bola napríklad aj správa Matić (dokument, ktorý sa snaží zaviesť potrat ako ľudské právo, navrhuje zrušiť výhradu vo svedomí a volá po väčšej dostupnosti interrupcií, pozn. red.), kde parlament okrem iného brutálne porušil princíp subsidiarity, ktorý je pritom jedným z pilierov, na ktorom podľa zmlúv stojí EÚ. Keď ho budeme takto podkopávať, tak sa EÚ môže zosypať ako domček z karát.

To, že europoslanci sú často dosť vzdialení od politiky svojich strán, je nakoniec dobre vidieť aj pri Smere. Fico je jednoznačne proti obmedzovaniu práva veta, ale jeho europoslanci sa tomuto hlasovaniu vyhli.

Europoslanci za Smer si tiež žijú svojím životom, keď často hlasujú úplne v rozpore s tým, čo tu Robert Fico deklaruje. Ale zase ma to až tak veľmi neprekvapuje. Dvojtvárnosť Smeru vo vzťahu k európskym témam vidíme dlhodobo.

Pamätám si, ako kedysi Smer a Fico podporovali európsku ústavnú zmluvu aj Lisabonskú zmluvu a všetkých, ktorí voči nim mali výhrady, kritizovali a nazývali antieurópskymi. Pritom obe tieto zmluvy presúvali viac kompetencií do Bruselu a čiastočne obmedzovali právo veta. Potom tu bola diskusia o jadre EÚ, kde Fico horlil za to, že musíme byť jeho súčasťou. Poslanci Smeru hlasovali aj za už spomínanú správu Matić.

Fico sa na Slovensku tvári, že chráni našu suverenitu, ale v Bruseli politici Smeru robia často presný opak.

Miriam Lexmann. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Napriek tomu, čo sa deje dnes na Slovensku aj čo zaznievalo z úst Roberta Fica pred voľbami, chodí do Bruselu stále ten istý Fico ako pred rokmi?

Fico má v Bruseli imidž politika, s ktorým sa vždy dá dohodnúť. Aj keď častoval Ukrajinu veľkou kritikou, nazýval ju fašistickým štátom, na Rade v Bruseli hlasoval za dokument, ktorý hovorí o integrácii Ukrajiny do EÚ, o pomoci pri jej rekonštrukcii aj o koordinovanej vojenskej pomoci. Pri dnešných zmenách špeciálnej prokuratúry si však Komisia môže už naozaj uvedomiť Ficovu dvojtvárnosť.

Európskej kritike čelilo aj KDH, keď predvolebné vyjadrenie Milana Majerského kritizoval Fredrik Saweståhl, šéf Európskej stredopravej aliancie LGBT+, ktorá je pridružená k Európskej ľudovej strane (EPP). Dokonca sa KDH vyhrážal, že bude EPP žiadať, aby voči KDH zakročila. Už ste si to vysvetlili?

Keď sa táto organizácia prijímala za asociovaného člena EPP, KDH bolo proti. Celý proces tohto prijímania bol aj trochu kontroverzný, lebo veľa členských strán nehlasovalo. Ale šéf frakcie Manfred Weber vtedy jasne povedal, že táto organizácia nebude riešiť postoje jednotlivých členských strán EPP v kultúrno-etických témach, v ktorých sa líšime.

Aktivita tejto organizácie voči KDH bola teda v rozpore s touto dohodou, čo som aj tlmočila Manfredovi Weberovi. Odvtedy je ticho a táto organizácia už žiaden tlak na členské strany nevytvára. Zaujímavé bolo, že kritický článok proti KDH aj PR aktivita okolo neho bola sponzorovaná nadáciou, ktorá podporuje európskych zelených.

Aj táto udalosť je však dôkazom toho, že EPP smeruje viac doľava. Nemalo by pre KDH zmysel prejsť v Európskom parlamente do inej frakcie?

Diskutujeme o tom, že posun EPP pri mnohých témach je naozaj viditeľný, a to nám prekáža. Na druhej strane je to naša politická rodina, v ktorej sme prirodzene vyrástli, a sú nám blízke strany zo strednej Európy, ako z Chorvátska, Českej republiky či zo Slovinska, ale aj Rakúska, Bavorska, čiže z geopolitického priestoru, ktorý poznáme. Zatiaľ sa ani nevygenerovala iná politická frakcia, ktorá by nám bola celkovo bližšie.

Nie sú ňou ani Európski konzervatívci a reformisti (ECR), kde je poľská strana PIS či Bratia Talianska premiérky Meloniovej?

Členom tejto frakcie je aj strana SaS a sú tam ďalší poslanci z iných strán, ktorí majú podobne progresívne názory.

No tie majú aj mnohí v EPP, aj samotná tieňová spravodajkyňa správy Matić.

Preto teraz skôr vidím výzvu v tom, aby sa EPP vrátila k hodnotám, ktoré deklaruje a má vo svojich základoch. V tom vidím aj úlohu pre KDH a sú situácie, keď sa nám to darí. Napríklad nikto neveril, že pri správe Matić sa mi podarí vylobovať, aby EPP malo alternatívnu rezolúciu. Podarilo sa mi tiež dohodnúť s poľským poslancom a predsedom ECR Ryszardom Legutkom, že podporia našu rezolúciu, a to v čase, keď vzťahy medzi EPP a ECR boli ešte veľmi komplikované. Za túto ústretovosť som mu veľmi vďačná. 

Kto sú v EPP v týchto témach vaši najväčší spojenci?

Poslanci z Chorvátska a zo Slovinska či z Českej republiky, ale napríklad aj francúzsky poslanec François-Xavier Bellamy. Viem si však nájsť spojencov aj v CSU a CDU. Možno nie úplne vo všetkých kultúrno-etických témach, ale na ochrane princípu subsidiarity sa s nimi viem dohodnúť.

Tu treba povedať jednu dôležitú vec. Kultúrne vojny v Európskom parlamente otvára výlučne progresívna ľavica, pretože tu majú často oveľa väčšiu šancu ako na národnej úrovni. Preto je pre nás konzervatívcov veľmi dôležité hájiť princíp subsidiarity a trvať na tom, že tieto témy na európsku úroveň nepatria a sú v kompetencii národných štátov. Toto chápu nielen v CDU a CSU, ale napríklad aj v španielskej Ľudovej strane.

Celkovo si myslím, že mnohí v EPP si už uvedomili, že keď budú sprogresívnievať, strácajú svojich voličov.

Aký je váš odhad? Bude po eurovoľbách Európsky parlament konzervatívnejší?

To sa veľmi ťažko odhaduje, pretože eurovoľby sú veľmi prepojené s aktuálnou situáciou v členských štátoch. Videla som volebný model, podľa ktorého by si socialisti aj EPP mali udržať súčasnú pozíciu. Posilniť by sa však podľa neho mala radikálna pravica a zelení by zas mali byť slabší. Určite sa však pomer síl zmení.

Uvažuje KDH pred eurovoľbami o predvolebnej spolupráci s inými stranami, napríklad s Kresťanskou úniou?

Zatiaľ to vôbec neriešime. Sú pred nami ešte prezidentské voľby, na ktoré sa teraz musíme zamerať.

Ak nebudete kandidovať za prezidentku, je isté, že budete viesť európsku kandidátku?

Bude to záležať aj na tom, aké rozhodnutie urobíme vo vzťahu k prezidentským voľbám. Tak ako vždy, snažím sa načúvať členskej základni a predsedníctvu KDH a tak aj konať. Finálne slovo vo veci líderstva bude mať celoslovenská rada.