Kázeň 2.0: Láska totalitná

Božie slovo dnešnej nedele je jednou veľkou ódou na lásku. Na lásku Boha k človeku. Boh miluje inak, ako človek. Nemiluje pre niečo. Miluje, lebo sa túži dať. Boh je verný vo svojej láske. A to aj vtedy, keď mu lásku opätujeme, aj vtedy, keď by sme ho najradšej zabili, ako sa to v dnešnom evanjeliu pokúsili ľudia v synagóge.

A to mu len krátko predtým „prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst...“ Rozčúlila ich pravda, ktorá zasiahla ich srdce. A baránky sa v okamihu zmenili v krvilačné šelmy. „Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.“ Lebo vedel, že jeho láska k nim je silnejšia ako ich hnev a nenávisť.

My ľudia často milujeme, len keď je naša láska opätovaná, keď nám je niekto sympatický, keď je nám s ním dobre. Hľadáme v láske osobné uspokojenie, dobro pre seba. To však nie je láska. Skutočná láska sa dáva. Preto i sexuálne splynutie dvoch ľudí je vo vrcholnej miere o darovaní sa. Nie o uspokojení seba, ale toho druhého, ktorému sa túžim odovzdať a splynúť s ním v jedno telo. Odovzdať sa mu vo svojej totalite. Tak ako to urobil Kristus na kríži, keď sa nám dal.

Vrcholom Božej lásky k človeku je vtelenie Ježiša Krista. Neexistuje žiadny rozumný dôvod pre to, aby sa vtelil, pretože mu to neprináša nič pozitívne ani príjemné. Sebestredný človek môže len veľmi ťažko pochopiť toto slobodné Božie rozhodnutie urobené z lásky.

Naučme sa milovať ako ľúbi Boh. Nedáva nám potrebné milosti lebo sme dobrí alebo zlí. Miluje nás, lebo sme. A dôvod? Snaží sa nám ho dnes vysvetliť apoštol Pavol, keď píše: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“

Jednou z príležitostí ako dospievať v skutočnej láske je nadstavovať si zrkadlo. Svoju pravú tvár máme možnosť vidieť vždy, keď sa stretávame so svojim Bohom vo sviatosti zmierenia. Ten pohľad na seba nás nemá deprimovať, ani spôsobovať traumu. Má nám umožniť lepšie a ľahšie chápať druhých. Keď vidíme sami seba vo svojej nahote, keď si uvedomujeme, ako ťažko sa meníme, ako ľahko padáme znovu a znovu do tých istých hriechov a slabostí, keď máme možnosť pochopiť, ako ťažko si dokážeme rozkázať a poslúchať samých seba, má nás to motivovať k pokore a k tomu, že už nie tak ľahko dvihneme prst a ukážeme na druhého: Zapácha.

Buďme verní v láske ako je v nej verný náš Boh. Aj keď mu nerozumieme, aj keď ho posielame preč, zostáva stále pripravený, aby sa nás mohol dotknúť, keď príde náš čas. Zostáva s nami. Pretože, „...vernosť je láska, ktorá dospela. Ktorá viac dáva ako pýta a menej čaká ako dostáva.“

Daj mi Pane vernosť, ktorou ma miluješ, aby som tak ako Ty, dokázal milovať i ja. Nie preto, aký ten druhý je, ale preto, že je. Aby som menej hľadal svoje JA a objavoval TY toho druhého. Lebo len tak budem môcť pochopiť skutočnú podstatu lásky, ktorá začína v zabúdaní na seba. Buď mojím učiteľom, Pane. Nauč ma ľúbiť, aby som Ti vedel opätovať Tvoju lásku. Amen

brat Šavol
Foto: Flickr.com

Každú nedeľu nájdete na Postoy.sk zamyslenie k evanjeliu.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo