Súkromná tyrania, verejná sloboda Kto skutočne zastupuje ľudí práce

Oliver Anthony, známy vďaka piesni „Rich Men North of Richmond“ (Bohatí muži severne od Richmondu), priviedol všemožných ľudí k tomu, aby sa chceli identifikovať s „pracujúcim človekom“. Preto sa napríklad stalo veľkou módou nosiť sieťované šiltovky. Jedna z najobľúbenejších má na sebe nápis: „Zrodený pre lov. Prinútený pracovať.“ Toto dokonale vystihuje, ako „pracujúci človek“ vníma svet práce. Je nútený vykonávať ju. No, samozrejme, robí ju dobre. A v tom spočíva jej vznešenosť.

Ak však dokáže tento pocit „prinútenia“ vylepšiť tým, že bude napríklad pracovať v rodinnom podniku ako výlučný vlastník či ako nezávislý živnostník, prípadne ako expert, ktorého úsudok sa počíta – potom je to dobré.

Navyše, keď pracuje pre šéfa, vo všeobecnosti nechce druhého, odborového šéfa, ktorý mu tiež bude hovoriť, čo má robiť. A štve ho skrytý štátny šéf zákonov, vyhlášok a noriem s jeho hrozbami pokút a prerušovania práce.

Samozrejme, chce menšiu vládu. Vie, že pre štátneho šéfa pracuje už tretinu času, od 1. januára takmer do konca apríla („deň daňovej slobody“). Slobodu loviť po večeroch a víkendoch mu narúšajú štátne výdavky (rozumej kupovanie voličov) a z nich vyplývajúca inflácia (rozumej krádež jeho aktív). Vie, že jeho deti a vnuci nebudú môcť loviť, ak im zanechá bilióny dolárov dlhu na zaplatenie zlozvykov svojej generácie.

Rád sa nechá prinútiť pracovať pre seba a svoju rodinu, no už nie pre zdravého chalana či slečnu odvedľa, ktorí žijú z jeho práce. Možno si tiež uvedomuje, že Sociálna poisťovňa je pyramídová hra takmer na pokraji bankrotu, v rámci ktorej jeho deti podporujú v starobe bezdetný pár odvedľa – ľudí, ktorí ním pohŕdajú ako „dezolátom“.

Ide mi o to, že pohľad pracujúceho človeka je aj pohľadom Tomáša Akvinského. Veď motto na spomínanej šiltovke pochádza vlastne z prvej vety Aristotelovej Metafyziky: „Všetci ľudia prirodzene lovia (pravdu).“ Ústrednou otázkou aristotelovskej aj tomistickej etiky sa potom stáva: Keď si vybavíme „nútenú“ prácu (čiže „biznis“), na čo využijeme voľný čas?

Je to aj otázka ľudskej slobody, ktorá je nerozlučne spätá s náboženskou slobodou, ako nám pripomenul Joseph Pieper. Vo Fidlikantovi na streche Tovje spieval, že len čo zbohatne, bude tráviť čas diskusiami o otázkach Zákona. Kalvín povedal, že aj keď je človek chudobný, v nedeľu má študovať Písmo. Katolíci by mali povedať: Každý deň určitý čas a každý týždeň v nedeľu si ucti Pána, tráv čas s rodinou a s priateľmi, poteš sa oddychom a konaj skutky dobročinnosti.

Voľný čas je však pre ľudskú osobu sociálny a sústreďuje sa okolo rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Keď matka malých detí nemá praktickú možnosť zostať s nimi doma, ak chce, potom matka ani deti voľný čas nemajú; keď rodičia nemajú praktickú možnosť vychovávať svoje deti vo viere, potom je ich voľný čas rozvrátený. Oba prípady predstavujú opak toho, načo rodiny sú.

Na scénu prichádza Sohrab Ahmari, ktorý nedávno napísal článok do časopisu Time, kde si sťažoval, že Republikánska strana sa nikdy nestane stranou pracujúcej triedy. Chce tým povedať, že si nikdy neosvojí jeho myšlienky o tom, čo znamená obhajovať „pracujúcich“. Dôvod azda pomôže vysvetliť jeho nedávna kniha Tyrania, a. s.

V knihe sa nezamýšľa nad voľným časom, nad rodinou ako základnou bunkou spoločnosti ani nad subsidiaritou. Nehovorí nič o štátnom dlhu, byrokratickom štáte, monetárnej politike, voľbe škôl, daňovom zaťažení či o účinkoch programov Veľkej spoločnosti (súbor programov Demokratickej strany v 60. rokoch 20. storočia na odstránenie chudoby a rasovej nespravodlivosti v USA, pozn. prekl.). Úplne mimo jeho radaru je aj hroziaci bankrot Sociálnej poisťovne.

Začína sa slovami, že svet práce má byť podľa nás slobodný, ale všade je nútený. Kto si však kedy myslel, že svet práce by mal byť slobodný? Rousseau? Marx? Friedman? Ahmari to však tvrdí, a predsa je sloboda systému či v rámci modelu čosi iné ako konkrétna sloboda jednotlivca.

Na to, aby dokázal, že výmena na trhu je nútená, opiera sa o jej pomýlenú analýzu, ktorú ponúka progresivistický právnik Robert L. Hale. Keď idem okolo stánku s orieškami a zdržím sa toho, že si vrecko orieškov ukradnem, potom je podľa Hala moja činnosť „nútená“, lebo keby som si vrecko vzal bez platenia, štát by ma pokutoval alebo uväznil. Preto vždy, keď niečo kúpim, som nútený, a nie slobodný. Podobne je nútený aj predavač, lebo ak by si vzal peniaze bez toho, aby mi dal nejaké oriešky, štát by mu dal pokutu alebo by ho uväznil. Prítomnosť štátu na bránenie vlastníckych práv podľa Hala znamená, že všetky výmeny majetku sú nútené.

Všimnime si, že Halov princíp je ten istý, na základe ktorého sa tvrdí, že žena je nútená mať dieťa, ak štát zakáže potrat. Jeho analýza „dobrovoľnej výmeny“ nie ako obojstrannej výhry, ale ako obojstrannej prehry je veľmi vzdialená od pravdivých analýz, ktoré ponúkajú Tomáš Akvinský a Carl Menger.

No nech už je to akokoľvek, trh je svetom všadeprítomného donucovania, a preto je podľa Ahmariho hlúpe namietať voči akejkoľvek miere štátnej regulácie alebo kontroly, akoby tá na veci čokoľvek menila. A keďže každá prítomnosť donucovania je aj „politická“ (podľa Ahmariho je sloboda iba moc), štát musí podľa neho principiálne vstúpiť do každej výmeny na trhu s cieľom chrániť „spoločné dobro“. Preto je nevyhnutné a dobré, aby bolo viac štátu. (Mimo Ahmariho radaru je asi aj koncept obmedzenej vlády.)

Dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom si podľa Ahmariho nevyhnutne vyžadujú odbory. Počiatočná hrubá nerovnosť v donucovacej sile medzi zamestnávateľmi a zamestnancami si vyžaduje nejakú „vyrovnávaciu silu“ (výraz Johna Kennetha Galbraitha) v prospech zamestnancov. Donucovaniu sa síce nikdy nedá vyhnúť, ale dá sa aspoň vyvážiť.

Ahmariho analýza americkej „trhovej spoločnosti“ prináša so sebou aj trochu histórie. New Deal viedol podľa neho k niekoľkým „slávnym“ desaťročiam odborov, ktoré po 2. svetovej vojne vyvažovali moc korporácií. New Deal však zničila „neoliberálna“ zmena kultúry v 80. rokoch 20. storočia, ktorú začali Ronald Reagan a Margaret Thatcherová podľa ekonomických ideí Miltona Friedmana a Friedricha Hayeka.

Odvtedy „trh“ podľa Ahmariho postupne narúša rodiny, cirkvi a občiansku spoločnosť. Vláda by preto mala podporovať vytváranie odborov vo všetkých ekonomických odvetviach, aby sme mohli dúfať, že sa k slávnym rokom vrátime.

Úplne mimo Ahmariho radaru sú aj spoločenské otrasy v 60. rokoch 20. storočia, antikoncepcia, sexuálna revolúcia, sekularizácia verejných škôl, škodlivé účinky iniciatív Veľkej spoločnosti na rodiny a nové technológie (napr. že televízia úplne odstránila bowlingové ligy). Zvláštne je, že si asi neuvedomuje, že oná hanebná entita, verejná obchodná spoločnosť, bola výtvorom New Dealu – možno jeho jediným, trvalým, rozprávkovo úspešným triumfom.

Jeho pohľad na odbory je taký, ako keby bol Rip Van Winkle, ktorý zaspal v roku 1848 a ešte si len vytieral piesok z očí. Vôbec sa nevenuje korupcii v odboroch, namočeniu odborov do organizovaného zločinu, politizácii odborov, činnosti odborov proti spoločnému dobru v niektorých krajinách a neefektívnosti požadovanej odbormi, ktorú dobrí robotníci neznášajú.

Možno sa pýtate: Čo má toto všetko spoločné s katolicizmom? Ja by som povedal, že vôbec nič, čo je samo osebe dôležitý postreh, keďže Ahmari má určité postavenie ako konvertita. V knihe ukazuje svoje intelektuálne dlhy nie voči sociálnej náuke Cirkvi, ale voči americkému progresivizmu a marxizmu.

Samotný Ahmari akoby vyznával určitú mäkkú verziu ekonomického determinizmu. Akoby veril tomu, že keď napravíme nerovnosť medzi zamestnávateľom a zamestnancom v  ich príslušnej sile, páry začnú vstupovať do manželstva, mať deti a chodiť do kostola presne ako v slávnych rokoch. Podľa všetkého verí tomu (napriek dostupným dôkazom), že opatrenia silného štátu „v prospech pracujúcej triedy“ predstavujú nevyhnutnú podmienku žiaducej kultúrnej a duchovnej obnovy.

V knihe ma pobavili implicitné protirečenia, ktoré poukazujú na napätia medzi „post-liberálnou“ päťkou. Venovaná je Patrickovi Deneenovi, ktorý je presvedčený, že americký liberalizmus bol narušený už pri založení USA. Ako by však potom oveľa neskôr mohli nastať „slávne desaťročia“? Spolu s Adrianom Vermeulom (ďalší, komu je kniha venovaná) Ahmari občas hromží na originalistov, a predsa venuje kapitolu argumentácii za to, čo považuje za potrebný originalistický výklad Federálneho zákona o arbitráži z roku 1925.

Na záver chcem varovať čitateľov, predovšetkým z radov študentov, pred nástrahami Ahmariho obľúbeného pojmu „vyrovnávacia sila“. Jeho základným princípom je: Kedykoľvek jestvuje nejaká pôvodná či prirodzená disparita autority, spravodlivosť si vyžaduje zaviesť vyrovnávaciu silu kvôli náprave jej možného zneužívania.

Podľa tohto princípu feministky trvajú na tom, že ženy musia mať právo na potrat, aby mali vyrovnávaciu silu proti mužom. Učitelia vo verejných školách trvajú na tom, aby svetské školy uplatňovali vyrovnávaciu silu proti veriacim rodičom. A ateisti prostredníctvom „prázdneho verejného priestoru“ usilovne uplatňujú vyrovnávaciu silu proti tomu, čo vnímajú ako tyraniu, najmä katolicizmu.

Horlivé uplatňovanie tejto logiky bolo možné vidieť v komentároch čitateľov k nedávnemu článku o Ahmariho knihe v New York Times: „Dostal si sa až sem, súdruh – tak prečo k nám neprejdeš úplne?“

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár). Profesora Pakaluka menoval do Pápežskej akadémie sv. Tomáša Akvinského pápež Benedikt XVI.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.