Slovenskí progresívci, keď sa vo voľbách 2020 Progresívne Slovensko do Národnej rady nedostalo, tvrdili – a obávali sa –, že Slovensku hrozí teokracia.

To bol rovnako „presný“ odhad, ako keby v roku 1932 v Nemecku niekto tvrdil, že mu hrozí reštaurácia monarchie, návrat Hohenzollerna. Áno, v roku 1932 bola v Nemecku na obzore veľká hrozba, ale Kaiser Wilhelm ňou nebol; bol ňou niekto iný.

Ale buďme poctiví, Roberta Fica nepodcenili len progresívci, ale aj politici vládnej koalície vytvorenej po voľbách 2020. Spoliehali sa na to, že aj keď bude vláda nepopulárna, bude z toho ťažiť tá „slušná“ politická strana expremiéra Pellegriniho. On bude staronový premiér a s mnohými z nich po voľbách utvorí vládnu koalíciu. On chce byť „proeurópsky“ sociálny demokrat, akceptovaný v Bruseli, Berlíne i Paríži. Nič strašné sa nestane.

Lenže Robert Fico predviedol brilantný opozičný výkon. Nulová tolerancia voči vládam, zameranie sa na získanie väčšiny opozičných a protestných hlasov, apely na najnižšie pudy. A pracovitosť – takmer každý deň tlačovka, každý deň v médiách.

Osobne považujem Fica za najväčšiu hrozbu pre Slovensko; väčšiu, než bol Mečiar, a väčšiu, než sú Republika či PS. Zdieľať

Osobne považujem Fica za najväčšiu hrozbu pre Slovensko; väčšiu, než bol Mečiar, a väčšiu, než sú Republika či Progresívne Slovensko. On je totiž na rozdiel od nich chytrý. Ale to nič nemení na tom, že ak ide o zvládnutie politického remesla – nehovorím o presadzovaní hodnôt, ideálov či pozitívneho programu, ale len o technickom zvládnutí remesla –, je to technológ moci par excellence.

Aké sú teraz možnosti? Nevábne.

Tá jediná bez Fica v budúcej vláde je široká koalícia, teda nestabilná, krehká a vnútorne rozhádaná. Na jej jednom okraji by bolo PS, na druhom KDH. Premiérom by zrejme nemohol byť nikto z okraja, teda by to asi bol tretí v poradí Pellegrini. PS by bolo súčasťou koalície, čo by bolo dobre; jeho volebná atraktivita pramení z toho, že ešte nikdy nebolo pri moci, a preto mnohí si doň projektujú rôzne očakávania. A tiež dúfajú, že jeho ministri by v priemere boli lepší než ministri doterajší. Na túto ilúziu je len jeden liek: skúsenosť. V skutočnosti by ministri za PS v priemere neboli lepší – a dúfajme, že ani horší – než ministri iných strán.

Druhá možnosť je už s Ficom pri moci, ale tá relatívne benígna. On by sa prejavil ako oportunista a cynik, na volebnú rétoriku by zabudol a vládol ako čistý pragmatik. Možno, aby si poistil svoju účasť na moci, by premiérom urobil Pellegriniho – a Pellegrini by bol šťastný. Fico by v tomto scenári nebol horší než Orbán, ale asi nie lepší než Babiš (ktorý napriek všetkému bol v zahraničnej politike solídny).

Tretia možnosť je tiež s Ficom pri moci, ale malígna. To, čo Fico hovoril v kampani, myslel vážne. To by bola skutočná tragédia pre Slovensko, hlavne čo sa týka jeho reputácie, ale aj reality v zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch.

Znamenala by prechod Slovenska na proruskú stranu; bol by to postoj nie „neutrálny“; ale objektívne a operatívne proruský. Odhliadam od všetkých vnútorných patológií, ktoré by nastali či vlastne by sa opäť vrátili, a hodnotím len realitu a reputáciu Slovenska v Európe. Bola by horšia než Orbána – ktorý, mimochodom, nie je nenávidený ani tak za to, čo robí doma, ale predovšetkým za to, čo robí v politike zahraničnej. Blokovaním vstupu Švédska do NATO ohrozuje bezpečnosť nás všetkých; to mu už nikto neodpustí, ani Kaczyński.

Ktorá z týchto troch možností nastane? Uvidíme.

Ale na záver si dajme úvahu o slobode slova i prejavu a jej dôležitosti. Táto sloboda nie je spoločenskou konvenciou v zmysle, že na zelenú máme právo ísť a na červenú máme stáť. Nie, je fundamentálnym, prirodzeným právom, ktoré je implikáciou ešte zásadnejšieho ľudského práva, totiž slobody svedomia, ktorá je božským atribútom vo vnútri človeka.

Slobodu slova a prejavu nie je možné obmedzovať svojvoľne, ale len vtedy, keď hrozí zánik legitímnej, teda slobodnej politickej spoločnosti.

Preto je návrh Progresívneho Slovenska obmedziť slobodu prejavu v otázke transgenderu (transrodu), ktorý je dnes legálny, zakázať ho a trestať, extrémistický. Demokratické strany sa majú zhodnúť na neprekročiteľnej červenej línii, že ani jedna z nich nebude v čase mieru chcieť zakazovať a trestať prejav, ktorý je dnes legálny. Prekročenie tejto červenej línie má byť pre demokratickú stranu diskvalifikujúce.

Nie že by sloboda slova a prejavu bola na Slovensku príliš veľká, na môj vkus je skôr príliš malá. Za pochybný totiž považujem celý koncept zákazov takzvaného „hanobenia“. Je totiž príliš mäkký a gumový.

Kritériá na zákaz a trestanie prejavu majú byť jednoznačné a tvrdé. Obhajoba zločinov a navádzanie k ich páchaniu – napr. genocídy – je tvrdé kritérium. Taký prejav má byť zakázaný a trestaný.

Ale hanobenie? Kde je hranica medzi hanobením a názorom vrátane názoru kritického či morálne odsudzujúceho? Keď poviem či napíšem, že (alternatívne): Slováci/katolíci/vegetariáni/gayovia a lesby/automobilisti/rybári... sú drzí, hlúpi a leniví (pravdupovediac, niektorí sú, iní zase nie sú...), je to hanobenie alebo stále ešte legitímny prejav (aj keď drzý, hlúpy a lenivý), ktorý má byť legálny?

Hanobenie to byť môže, ale legitímny prejav, ktorý má byť legálny, to je určite.

Progresívne Slovensko sa však chce vydať opačným smerom: slobodu slova a prejavu nie zväčšiť, rozšíriť, ale ešte viac zmenšiť a zúžiť. To dokazuje, že progresívci nie sú liberáli, ale úzkoprsá ideologická sekta; pozoruhodné je, že slovenskí liberáli o tomto ich nápade mlčia, to by sa v Česku nestalo – tam by takýto nápad okamžite kritizovali liberálni (a konzervatívni) komentátori z liberálnych pozícií.

Nápad je to zlý sám osebe, z principiálnych dôvodov, ale je škodlivý aj z dôvodov praktických, utilitárnych. Progresívci sa snažia do trestného zákonníka vtesnať svoju ideológiu týkajúcu sa transgenderu ako nedotknuteľnú a nekritizovateľnú. Čo keď sa ich nápadom „inšpirujú“ aj iní, napr. ich ideologický protipól?

Predstavme si, že PS uspeje a „hanobenie“ transgenderovej ideológie bude trestné. Lenže PS nebude pri moci večne. K moci sa raz môžu dostať i SNS či Republika (či jej budúca reinkarnácia). A budú chcieť do trestného zákonníka vložiť napr. zákaz „šírenia homosexuálnej propagandy“, nech už je to čokoľvek; či „hanobenia veľkých osobností slovenského národa“, takže Štúr či Hlinka budú zo zákona nekritizovateľní. To chce PS?

Štúr i Hlinka zaiste urobili i niečo dobré, ale za mnohé svoje názory a postoje si zaslúžia kritiku. A potom sa k PS a nacionalistom môžu pridať (zlé nápady sú nákazlivé...) aj socialisti a k tzv. „transosobám“, Štúrovi a Hlinkovi pribudne ako nekritizovateľný aj Dubček... Tak môžeme pokračovať (Ľuboš Blaha: „... k Dubčekovi pridajte i Husáka!“).

Inými slovami, ak chce byť Progresívne Slovensko považované za neextrémistickú stranu, malo by sa ospravedlniť za nápad kriminalizovať prejav, ktorý je dnes na Slovensku legálny, a (minimálne) túto pasáž zo svojho programu vypustiť.