Asi prvá vec, ktorú si po príchode do Tallinna všimnem, je, že zatiaľ čo ruštinu počuť na každom kroku – asi 40 percent obyvateľov mesta tvoria Rusi, Ukrajinci a Bielorusi –, takmer vôbec ju nevidno. Všetky nápisy sú po estónsky.

Z estónčiny nerozumiem takmer nič, len postupne nachádzam tu a tam slová, ktoré prebrala z nemčiny: čerešne sú kirsi (z nemeckého Kirschen), chlieb je laib (z nemeckého Leib – bochník), petržlen petersell (Petersilie) a kartul zas zemiaky (Kartoffel).

Podľa jazykovedcov až štvrtina estónskej slovnej zásoby pochádza z nemčiny a dostala sa tam v priebehu stredoveku a novoveku, keď sa Estónsko po krátkom dánskom intermezze stalo súčasťou územia ovládaného rádom nemeckých rytierov. Nemecká šľachta si svoj vplyv zachovala aj počas švédskej a ruskej nadvlády až do prvej svetovej vojny.

No napriek tomu sa tu zachovali aj zvyšky dánskeho vplyvu, napríklad estónsky erb s troma modrými levmi na zlatom pozadí je dodnes nápadne podobný tomu dánskemu. Aj samotný názov Tallinn je zrejme skrátenou podobou Taani-linna, čo znamená dánske mesto alebo dánsky hrad. Nemci aj Škandinávci mesto nazývali Reval.

V kaviarňach predávajú typické škandinávske pečivo – škoricové slimáky a kardamómové uzly.

Pozoruhodné je aj to, ako veľmi sa Estónci starajú o svoj verejný priestor. Opravujú chodníky, všetko v elegantnom, škandinávskom dizajne. Tradičné domy obkladané drevom sú v Tallinne najčastejšie žlto-svetlozelené, mimo mesta sú často aj tmavozelené a nechýba ani tradičná severská kombinácia červenej a bielej.

Zaujímavé sú aj nové domy – tie sú často čierne. Estónci pritom kombinujú modernú architektúru s tradičnými materiálmi, čierne steny často nie sú iba namaľované, ale pokrývajú ich malé čierne drevené šindle.

Deň obnovenia nezávislosti

Estónsko je možno malým štátom, ale o to hrdšie je na svoju nezávislosť, ktorej venovali nie jeden, ale hneď dva štátne sviatky. Prvým je Deň nezávislosti, keď sa oslavuje vyhlásenie nezávislosti 24. februára 1918, druhým je 20. augusta Deň obnovenia nezávislosti, keď sa pripomína koniec sovietskej okupácie, alebo presnejšie, vyhlásenie obnovenia nezávislosti počas augustového puču v Moskve v roku 1991.

V celom Tallinne preto koncom augusta visia modro-čierno-biele estónske vlajky, v ulici, na ktorej som sa na pár dní ubytoval, je vlajka dokonca na každom dome.

No neplatí to v celom Estónsku. Je tu totiž aj mesto Narva. Bol som sa tam pozrieť a estónske vlajky som nevidel.

Narva sa totiž nachádza priamo na hranici s Ruskom a väčšinu obyvateľov dnes tvoria etnickí Rusi. Historické centrum kedysi zničila Červená armáda, a keď mesto obsadila, pôvodných obyvateľov deportovali. Do Narvy sa už vrátiť nesmeli.

Barokové domy nahradili tristné chruščovky, teda murované neomietnuté štvorposchodové domy z béžových tehál, a Estóncov zas nahradili Rusi.

Mesto Narva. Foto: Postoj/Christian Heitamnn

Keď som späť v Tallinne, idem sa pozrieť k televíznej veži na okraji mesta. Estónska armáda tu spolu so svojimi spojencami pripravila malú vojenskú prehliadku. Hrá vojenská kapela, je tu vystavená vojenská technika, napríklad estónsky obrnený transportér Patria – podobný chce obstarať aj Slovensko.

Malé dievčatko rozdáva vlajočky. Na líci je estónska vlajka, na rube oranžové pole s orlom, ktorý v pazúroch drží štít s estónskym erbom a meč. Pod orlom je čiernymi písmenami napísané slovo Kaitseliit, názov estónskej domobrany.

Okrem Estóncov sú tu aj jednotky NATO, ktoré na žiadosť malého štátu po anexii Krymu zriadilo takzvanú Forward Presence. Estóncom pôvodne Aliancia poslala okolo tisícky vojakov, dnes ich je už okolo dvetisíc.

Rozprávam sa s britskými vojakmi. Pýtam sa, či si nesťažujú na nasadenie v Pobaltí. „Aby som povedal pravdu, morálka je dosť vysoká. Mnohí z nás boli v Afganistane, oproti tomu sa tu cítime ako v raji,“ hovorí mladý Brit.

Hneď vedľa sú Francúzi, ktorí hrdo predstavujú svoj AMX 10 RC. „Tie sme poslali aj Ukrajine,“ pochváli sa jeden z francúzskych vojakov. Spýtam sa, či 105-milimetrový kanón nemá ťažkosti prekonať pancierovanie ruských tankov. „Naopak, dokonca má vyššiu rýchlosť paľby, takže ho vnímame skôr ako výhodu,“ tvrdí s hrdosťou v hlase.

„My nie sme profesionálni vojaci, sme dobrovoľníci,“ vysvetľujú mi zase dve vojačky. Obe sú členkami známej domobrany Kaitseliit. „Každý z nás musí cvičiť 44 hodín ročne, ale väčšina cvičí viac. Je toho veľa, čomu sa môžeme naučiť.“

Spýtam sa, aký majú vzťah k ruskej menšine. „Nuž, ja som jednou z nich,“ hovorí a usmeje sa. „Ale veď my všetci, čo žijeme v Estónsku, máme povinnosť brániť svoju krajinu.“

Pozriem sa na jej menovku, a vskutku, napriek menu prispôsobenému estónskemu pravopisu nemožno mať pochybnosti, že priezvisko Ponomarjeva neznie práve estónsky. „Členom sa môže stať každý občan Estónska,“ objasňuje. Spomeniem pred ňou mesto Narva. „Narva je iná,“ hovorí.

Estónsko pre vojnu na Ukrajine plánuje zväčšiť Kaitseliit na 20-tisíc vojakov alebo 1,5 percenta populácie.

To je, ako keby Slovensko okrem regulárnych ozbrojených síl malo 80-tisíc aktívnych záložníkov.

Trochu obďaleč stoja vojaci regulárnej estónskej armády Kaitsevägi a ukazujú svoju výzbroj – izraelské útočné pušky Galil aj guľomet. „To je nemecký MG3?“ spýtam sa. „Áno, z Nemecka. Strieľa 1 200 striel za minútu,“ hrdí sa starší vojak.

Niet divu, že Estónci sympatizujú s Ukrajincami. Pred ruským veľvyslanectvom v Tallinne je kovové zábradlie, na ktoré demonštranti pripevnili stovky transparentov proti vojne na Ukrajine.

Väčšina je v estónčine alebo v angličtine, zaujme ma však jeden prostý čierny nápis: Бурятия против войны – Buriatsko proti vojne. Tallinn je domovom mnohých ruských emigrantov, a to nielen etnických Rusov, ale aj menšín, ako sú Komi, Nenci, Mari (malé fínskojazyčné národy na severe Ruska) či v tomto prípade Buriati.

Pre ľudí v Buriatsku bola možnosť zárobku v ruskej armáde jednou z mála možností, ako sa vymaniť z chudoby v regióne – a dnes hynú vo vojne, ktorej často sami celkom nerozumejú.

Svojské riešenie medvedej problematiky

V Tallinne hľadám ruskojazyčné noviny, nakoniec nájdem niekoľko publikácií neďaleko autobusovej stanice. Ruskojazyčné noviny v Pobaltí sa až nápadne vyhýbajú politike, čitateľov trápia iné problémy: medvede.

Pod titulkom „Medveď prišiel“ píšu noviny Aif Europa o tom, že „divoké zvery sa čoraz častejšie zatúlajú do veľkých miest“.

V Estónsku žilo v roku 2020 asi 800 medveďov. No už o rok neskôr sa písalo, že počet medveďov sa blíži k tisícke. Rastie pritom konštantne od 90. rokov, keď medveďov bolo len okolo 200.

Miestne riešenie problému sa zdá byť svojské – v Estónsku či vo Fínsku medveď neraz skončí aj na tanieri. O tom svedčia karuliha konserv – konzervy s medvedím mäsom. Vo fínskych Helsinkách medveďa ponúkajú aj miestne reštaurácie. Vzhľadom na cenu (kdesi od 16 do 25 eur za štvrťkilovú konzervu) však medvedie mäso zrejme ani v Estónsku nie je každodennou súčasťou jedálnička.

V Estónsku od začiatku roka zastrelili 31 medveďov, povolenie je na 96 kusov, teda na desať percent celkovej populácie.

Ako medvedie mäso vlastne chutí? Ak môžeme veriť internetu, tak podobne ako hovädzie. No len v prípade, že medveď nejedol najmä ryby, lebo v tom prípade môže jeho mäso páchnuť rybacinou.

Huby, ryby a peľmene

Kto chce v Tallinne nájsť čerstvé alebo údené ryby, nájde ich na trhu pri baltickej stanici (Balti jaama turg). Okrem rýb tu predávajú čerstvé ovocie a zeleninu, svoje produkty ponúkajú niekoľkí mäsiari a je tu aj pekáreň.

Estónsky chlieb je veľmi tmavý a hustý, napriek tomu však mäkký. Korenistou a ľahko sladkastou chuťou pripomína perník, vynikajúco sa však hodí k ďalšej špecialite, údenému lososovi.

Uprostred trhu sú stánky s rýchlym občerstvením a kaviarne, všetko veľmi na úrovni. A je tu aj podnik, ktorý patrí medzi celebrity miestnych streetfoodov – Pelmen. Ponúka len dva typy jedál – boršč a rôzne druhy peľmeňov. Okrem bežných, plnených bravčovým a hovädzím alebo zemiakmi, sú tu aj exotickejšie verzie, napríklad plnené jahňacinou, kačkou s tymianom, lososom a krevetami či dokonca so zmesou kuraciny a kreviet.

Pri pobreží dlhom takmer 3 800 kilometrov je samozrejmosťou, že ryby sú veľkou súčasťou jedálnička. Chlebíčky s údeným lososom či čerstvými šprotami bežne ponúkajú aj ako občerstvenie k pivu.

Foto: Postoj/Christian Heitmann

V centre Tallinna je reštaurácia s modernou estónskou kuchyňou, okrem halibutu, ryby s jemným bielym mäsom, podávajú rizoto s kuriatkami (hubami, nie vtáčikmi). Kuriatka sú aj na trhu všadeprítomné, majú ich plné košíky. Hoci je Estónsko rovinaté, väčšinu územia pokrýva les, ihličnany a brezy. 

Keď s kamarátom sedíme v bare a pijeme svetlé pivo Saku, prihovorí sa nám vedľa nás sediaci Fín. Už má čo-to vypité, po boku sedí jeho manželka, Estónka.

„Som rád v Estónsku, ľudia sú tu otvorenejší ako vo Fínsku,“ hovorí nám.

Keď sa ho spýtame na to, ako sa Estónsko za posledné roky zmenilo, nešťastne hovorí: „Všetko zdraželo.“ No oproti Fínsku je Estónsko ešte stále lacnejšie, v Tallinne stojí čapované pivo asi štyri eurá – v Helsinkách prinajmenšom dvojnásobok. Po chvíli sa zdvihne a odskočí si. „Títo Fíni! Nevedia piť,“ zasmeje sa jeho značne triezvejšia manželka.

Estónsko je však známejšie svojimi tmavými pivami, stoutmi a portermi. Tie sú chuťovo aj podielom alkoholu omnoho silnejšie ako bežné slovenské tmavé pivo, často pripomínajú skôr kávu či čokoládu a do Pobaltia sa dostali v 19. storočí.

Dnes ich v Estónsku varia najmä dva pivovary – A. Le Coq, ktorý v roku 1807 založila pruská šľachtická rodina francúzsko-hugenotského pôvodu, a Põhjala (v preklade „ríša severu“), ktorá sa špecializuje na remeselné pivá.

Lembit

Posledný deň pred návštevou Helsínk strávim v Estónskom námornom múzeu. Múzeum sa nachádza v starom hangári pre vodné lietadlá, ktorý pochádza ešte z čias prvej svetovej vojny. Vtedy totiž Tallinn bol v službách ruského cárstva a jeho Baltskej flotily. Múzeum disponuje celým radom lodí, klenotom výstavy je ponorka Lembit, nazvaná po stredovekom estónskom panovníkovi, ktorý bojoval proti Rádu livónskych mečových bratov.

Ponorka slúžila v rokoch 1937 až 1940 v estónskom námorníctve, po obsadení Estónska Sovietskym zväzom padla do rúk Červenej armáde.

Lembita chcem vidieť nielen preto, že sa taká stará a dobre zachovaná ponorka len tak nevidí, ale aj kvôli knihe Kompromis známeho sovietskeho spisovateľa Dovlatova. Ten v nej opisuje prácu novinára v novinách Sovietske Estónsko. A drobnú rolu v nej zohrá aj Lembit. Aj preto sa oplatí tú legendárnu ponorku vidieť.