Fenomén škodlivej toxickej pozitivity Usmej sa, máš rakovinu. Keď sa pozitívne myslenie stane ideológiou

„Pozri sa na to z lepšej stránky, iní sú na tom horšie ako ty, čas zahojí všetky rany.“ Motivačné výroky plné optimizmu a povzbudenia už roky zaplavujú internet aj sociálne siete a len málo ľudí sa ešte nestretlo s nápisom Good vibes only (Len pozitívne vibrácie).

Aj americká psychoterapeutka Whitney Goodmanová niekedy zbierala inšpiratívne frázy o šťastí. Neskôr ju však znepokojila predstava, aké pocity môžu vyvolať v niekom, kto sa ocitol v ťažkej životnej situácii.

„Šťastie a pozitivita sa stali cieľom i povinnosťou zároveň. Na každom kroku sa stretávame s tým, že musíme byť vďačnejší a pozitívnejší,“ napísala vo svojej knihe Toxická pozitivita. V nej konštatuje, že pozitívne myslenie sa už stalo neoddeliteľnou súčasťou kultúry a ľudí desí tento fenomén čo i len spochybniť.

Negativita sa v súčasnosti neprijíma už ani v práci, pretože nikto nechce dostať nálepku nespokojného frfloša.

Ako terapeutka sa pritom stretáva s tým, že jej klienti neznášajú neustály tlak brať všetko pozitívne. Pozitivita sama osebe nie je zlá, píše – ak sa používa správne.

Horlivý pozitivizmus je obzvlášť neúčinný pri náročných životných témach, ktoré sú osobné. Patrí medzi ne neplodnosť, potrat, smútok a strata blízkych, choroby, postihnutie, vzťahy či rozvody, pracovné a rodinné problémy, ale aj fyzický vzhľad, rodičovstvo, rasizmus či sexizmus.

„Ak sa dopočujete o niektorých z takýchto problémov a pocítite nutkanie siahnuť po klišé fráze či im nebodaj čelíte, zastavte sa,“ upozorňuje Goodmanová.

Pozitívny postoj všetky problémy nevyrieši

Košičanka Viera sa s toxickou pozitivitou stretla v náročnom období, keď sa pokúšala otehotnieť. S pozitivizmom to preháňal jej manžel.

„Bolo to pre mňa veľmi nepríjemné, pretože som vedela, aký je môj zdravotný stav, a zdalo sa mi nereálne otehotnieť. Nepomáhalo mi, že on na to mal pozitívny názor. Práveže ma to dávalo ešte viac dole. Cítila som sa vinná, že nemám taký istý pocit ako on, že sa to podarí,“ spomína pre Postoj.

Samu seba vníma ako realistku, už pred manželstvom upozorňovala, že má zdravotné problémy a zrejme nebude môcť mať deti. 

Manžel ju však roky povzbudzoval do ďalších snažení a pokusov, pretože veril, že to bude dobré. „Bál sa prijať realitu a tým pozitívnym názorom sa živil, napriek tomu, že moje výsledky boli zlé. Mali sme za sebou veľa márnych pokusov a po každom snažení som sa cítila horšie a horšie. On mal stále pozitívny prístup a ja som už nevládala,“ opisuje štyridsiatnička Viera.

Zdravotný stav jej napokon neumožnil mať vlastné deti, v súčasnosti s manželom vychovávajú adoptovaného syna. Po svojej skúsenosti hovorí, že je lepšie vyrovnať sa s danou situáciou, než si dávať optimistické nádeje, ktoré sa možno splnia, ale možno nie.

Podľa psychiatra Daniela Múdreho sú pozitívny prístup a dobrá motivácia dôležité, no život sa nedá redukovať len na pozitívne myslenie.

„Pozitívny prístup nám určite nevyrieši všetky problémy. Ak nám dodáva nádej, že s krízou a problémami si poradíme, len potrebujeme čas, aby sme to v sebe spracovali, tak je to v poriadku. Ale keď vedie k potláčaniu a ignorovaniu reality, stáva sa umelým a aj toxickým,“ vysvetľuje pre Postoj.

Ako psychiater sa s rozšíreným sloganom Good vibes only nestotožňuje. „Nemožno povedať, že iba dobrá nálada je hodnotná. To by znamenalo, že keď mám depku, tak nemám žiadnu hodnotu? Veď náladu si nemôžeme nariadiť,“ upozorňuje.

Pacient s klinickou depresiou pociťuje nadmernú únavu a má oslabenú vôľu. Keď mu blízki hovoria, aby sa vzchopil a myslel pozitívne, nedokáže sa prekonať. „Tieto rady mu skôr spôsobujú výčitky a pocity neschopnosti, upadá do sebaľútosti a jeho depresia sa ešte zhoršuje,“ hovorí Múdry.

Obeťou falošnej pozitivity sa podľa psychologičky Goodmanovej stávame aj vtedy, ak zahanbujeme samých seba za to, že sa necítime dostatočne šťastní a nemyslíme dosť pozitívne.

Hľadáte si vzťah? Pozitívne naladené okolie je presvedčené, že ľudia sa skôr zamilujú do šťastných ľudí. „Pozitívny prístup ti pomôže nájsť tú pravú,“ opisuje ďalšiu z klišé fráz Goodmanová.

Silne prítomný je tento fenomén v zdravotníctve. Ľudia sa v tomto odvetví utiekajú k toxickej pozitivite aj preto, že sa s ňou ľahšie pracuje. „Pozitívni a optimistickí pacienti bývajú vo všeobecnosti menej nároční ako tí, ktorí sa ponosujú a sťažujú,“ píše Goodmanová. Zároveň varuje, že neopodstatnene pozitívnym a odvážnym vyhláseniam chýba empatia k pacientovi.

„Zdravie sa nezačína a nekončí v našej mysli,“ tvrdí. 

Usmej sa, máš rakovinu, uvádza vo svojej knižke sarkastický príklad prehnaného pozitivizmu.

Ako vníma tento fenomén lekár? Košický detský nefrológ Martin Mráz hovorí, že vyhnúť sa prejavom toxickej pozitivity pre neho znamená pomenovať problém a čeliť mu.

„Často sa sami bojíme vstúpiť do teritória negatívnych emócií pacienta a spoločne ich prežívať. Radšej ako použiť toxické frázy typu: bude to dobré či hlavu hore, videli sme aj horšie prípady, je vhodnejšie skonštatovať, že veci sú práve zložitejšie, ako by možno rodič či dieťa očakávali,“ hovorí pre Postoj.

Pri komunikácii na úrovni toxickej pozitivity, ktorá býva prejavom rutiny aj strachu otvoriť sa negatívnym emóciám, podľa lekára hrozí, že dôveru pacienta aj jeho rodiny stratia.

Toxická pozitivita podkopáva šťastie

Psychologička Ľudmila Bíšová sa dlhodobo venuje téme smútenia a straty v mobilnom hospici Svetielko pomoci. Sprevádza rodiny s deťmi s onkologickým ochorením v terminálnom štádiu.

Vraví, že ľudia v ťažkých obdobiach potrebujú niekoho, kto s nimi zostáva v dolinách a nesnaží sa ich za každú cenu vtiahnuť do niečoho pozitívneho. Znásilňovanie reality, akási „psychoaviváž“, podľa nej totiž vôbec nepomáha. V človeku to vyvoláva pocit, že nemôže byť slabý ani pred svojimi blízkymi a v ťažkej tej situácii nakoniec zostáva sám.

„Akákoľvek choroba je zlá správa, nemôžeme sa tváriť, že je to niečo pozitívne. A nie každú chorobu vieme odstrániť, či už sa týka psychiky, alebo telesného ochorenia. Ale postupne sa s ňou môžeme naučiť žiť alebo zaobchádzať,“ vysvetľuje Bíšová.

Ak už niekto nevládze bojovať s chorobou a je zahrnutý len ružovými informáciami, že to bude super, hrozí, že svojmu okoliu sa už s ničím zdôverovať nebude.

Falošná pozitivita napokon pomáha podľa Bíšovej viac tomu, kto o nej hovorí. „Akoby sme sa my chceli cítiť lepšie. Nechceme byť dotknutí ťažkou témou, nechceme sa konfrontovať, čo by sme robili, keby sa to dialo nám. Tak prídeme so psychoavivážou, ale de facto pomáhame sebe a nie človeku, ktorý trpí,“ vysvetľuje.

Verí, že ľudia hovoria všetky pozitívne frázy a povzbudenia s dobrým úmyslom. Odporúča však najskôr pred ich vyslovením popremýšľať. „Ťažké veci sa nedajú vyvážiť nezmyselnou pozitivitou. Keď umiera matka a má malé deti, potrebuje skôr vedieť, že sa o nich niekto postará a pomôže, než sa tváriť, že sa nič nedeje.“

Prečo ľudí tak priťahuje pozitívne myslenie? Autorka Toxickej pozitivity tvrdí, že v nás vyvoláva pocit, že svoj život máme pod kontrolou, a dovoľuje nám oslobodiť sa od zodpovednosti za životy iných. „Vždy existuje niečo konkrétne, na čo môžeme zvaliť vinu, ak sa niečo nepodarí – naše myšlienky,“ dodáva.

Mali by sme sa toxickej pozitivity vyvarovať a dokonca sa jej aj brániť? Psychiater Múdry si myslí, že áno.

„Toxická pozitivita a toxické myšlienky vo všeobecnosti podkopávajú naše šťastie, oslabujú našu duševnú pohodu a vedú k chronickej frustrácii. Máme skúsenosť, že keď stretneme človeka s toxickou pozitivitou, tak nás jeho prehnaný a necitlivý optimizmus dráždi a od takého človeka radšej bočíme.“

Daniel Múdry tvrdí, že ak objavíme u seba toxickú pozitivitu, je dobré sa zastaviť a zistiť, čo sa skrýva pod maskou tejto tendencie, čo tým vlastne popierame, potláčame a ignorujeme.

Ilustračné foto: unsplash.com