Duel Stachura vs Szalay Potrebuje zdravotníctvo menej štátu alebo lepšie pravidlá? (video + text)

V dueli Tomáša Szalaya a Petra Stachuru sa jasne prejavil základný rozdiel v ich pohľade na riešenia pre naše zdravotníctvo. Expert strany SaS zdôrazňuje zlyhania štátu a volá po tom, aby sa jeho rola oslabila.

Odborník KDH si zas myslí, že súkromné firmy v tomto špecifickom sektore z povahy veci nedokážu priniesť to, čo od zdravotníctva očakávame – a preto treba upraviť existujúce pravidlá, nie oslabovať rolu štátu.

Rozhovor ponúka zaujímavé argumenty obidvoch strán a zápalistú debatu o vízii do budúcnosti. Diskusia je tiež o napätí medzi súkromným sektorom a štátom, ale aj o konkrétnych riešeniach problému chýbajúcich zdravotných sestier.

Okrem skrátenej textovej verzie si môžete duel aj pozrieť na Postoj TV alebo vypočuť v našich podcastoch.

V zdravotníctve treba zmeniť veľké množstvo vecí. Zachytil som však ideu, že nám okrem všetkých čiastkových problémov chýba aj jasná vízia, ako má naše zdravotníctvo vlastne vyzerať. Je to naozaj tak? Nemáme ani zhodu na tom, aké zdravotníctvo má byť a ako to chceme dosiahnuť?

Tomáš Szalay: Je to náš najhlavnejší problém. Kráčame, a nevieme kam. Lekári a sestry idú ráno do práce, poskytujú zdravotnú starostlivosť, vyzerá to, že systém funguje, míňajú sa tam peniaze.

Ľudia sú však frustrovaní, v bolestiach čakajú mesiace, ak nie roky. Frustrujúca je aj nekomunikácia medzi jednotlivými „hráčmi“, aj medzi zdravotníkmi a pacientmi. Od pacientov sa pýtajú poplatky, aj keď sú formálne zakázané. Všetci sa pýtajú, ako je možné, že medzinárodné ukazovatele hovoria, že zomierame skôr a posledné roky života strávime v nízkej kvalite.

Nefunguje to a všetci to bolestivo cítime každý deň. Je to tak preto, lebo nám chýba vízia, stratégia, smerovanie, kam by sme chceli zdravotníctvo dostať.

Jediný strategický štátny dokument na túto tému, ktorý je platný a schválený, je z roku 2014. Je to Stratégia rozvoja zdravotníctva do roku 2030. Problémom je, že bol napísaný len preto, lebo to bola podmienka na čerpanie eurofondov.

Prešlo takmer desať rokov, ale ani raz sa nerobila žiadna revízia, či spísané ciele plníme, či sa k nim približujeme a či na to vôbec máme peniaze. Bola to čisto formálna domáca úloha.

Ako má tá vízia podľa vás vyzerať?

Tomáš Szalay: Musí to byť postavené na zodpovednosti všetkých zainteresovaných subjektoch, všetci v systéme musia mať práva aj povinnosti – zdravotné poisťovne, regulátor, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Nesmieme zabudnúť, že povinnosti musí mať aj pacient, čo dnes chýba.

Regulátor v tomto mojom „vesmíre“ by nemal byť zaťažený exekutívou. Myslím si, že štát v slovenskom zdravotníctve zlyháva asi najviac, pretože robí príliš veľa protichodných vecí.

Okrem toho, že je regulátor, ktorý prijíma pravidlá hry, je zároveň najväčším poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v podobe najväčších nemocníc a zároveň je aj najväčším poisťovateľom v podobe Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

Kvôli tomu sa štát denno-denne dostáva do konfliktu záujmov medzi svojimi troma rolami. Toho treba štát zbaviť.

Aký je úplne praktický dôsledok tejto vašej úvahy?

Tomáš Szalay: Štát má byť regulátor, nie vlastník a prevádzkovateľ zdravotníctva. Štát má kormidlovať, nie veslovať. Nemocnice majú byť prevádzkované inými subjektmi – samosprávami, mestami, investormi, vysokými školami. Podobne aj zdravotná poisťovňa.

Každý deň na ministerstve zdravotníctva rozmýšľajú, či ich rozhodnutie zlepší regulačné prostredie pre zdravotníctvo, alebo poškodí štátnym nemocniciam, alebo uškodí štátnej poisťovni. Vždy riešia dilemu, ktorý z tých cieľov je v danej chvíli dôležitejší.

Momentálne je najdôležitejší cieľ zachrániť Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, lebo už má záporné imanie a na akomkoľvek inom trhu by išla do bankrotu.

Pán Stachura, naozaj nám chýba základná vízia? Ak áno, ako má podľa vás vyzerať?

Peter Stachura: Slovensko a aj všetky krajiny v EÚ čakajú ťažké časy, pretože nám starne populácia a zároveň máme nové technológie, ktoré prichádzajú na trh, podobne aj inovatívne lieky, čo rozširuje rozpočty. My sme pritom ešte stále jednou z chudobnejších krajín EÚ.

Preto musíme jasne zadefinovať, na čo má pacient nárok. Nemecko, Rakúsko a iné krajiny ho zadefinovali tak, že pacient má nárok na hospodársky únosnú, nevyhnutnú a zmysluplnú zdravotnú starostlivosť.

Toto by mal byť prvý krok, aby sme ľuďom úprimne povedali, že musíme spoločne nastaviť systém tak, aby všetci vedeli, čo je „hospodársky únosná, nevyhnutná a zmysluplná“ zdravotná starostlivosť. Všetko, čo je nad jej úroveň, môže byť súčasťou pripoistenia.

Hovoríte o tom istom ako pán Szalay? Nie je definovanie nároku len čiastkovou vecou, nad ktorou je celkové nastavenie systému?

Peter Stachura: Je to zásadný krok, nie je to jednoduché a podľa mňa ešte nastanú silné politické diskusie o tom, čo nárok pacienta vlastne je.

S pánom Szalayom máme odlišné názory na to, ako to má vyzerať. Spomínal, že štát má byť len regulátor, lebo je v konflikte záujmov. Nesúhlasím s tým. Aj v iných krajinách je úplne bežné, že štát plní tie funkcie ako u nás. Má povinnosť postarať sa o svojich občanov.

Nie je konfliktom záujmov, keď štát vlastní aj nemocnicu. Poznám veľmi málo prípadov, v ktorých univerzitné a koncové nemocnice nie sú v rukách štátu. To, že sú to príspevkové organizácie a že táto situácia nie je ideálna, je dobrá téma na diskusiu. Nie som však za to, aby to boli napríklad akciové spoločnosti, kde je riziko, že dôjde k sprivatizovaniu časti týchto nemocníc.

Štát si musí udržať úlohu silného regulátora. Je tu však aj veľa neefektivity, ktorú musíme regulovať na strane štátu.

Som presvedčený o tom, že aj po voľbách si musia všetky relevantné politické strany sadnúť za okrúhly stôl a povedať si, kde chceme slovenské zdravotníctvo vidieť o desať rokov.

Ako však konkrétne vyzerá tá vaša vízia, ktorej najdôležitejšiu časť ste definovali ako nárok pacienta? Čo má ten nárok presne podľa vás predstavovať?

Peter Stachura: Jednoduchšie je asi povedať, čo by malo byť súčasťou pripoistenia, lebo z toho potom automaticky vyplýva, čo je nárok pacienta.

Súčasťou pripoistenia v ústavnej zdravotnej starostlivosti by mohli byť všetky luxusné služby, ktoré teraz existujú. Príkladmi sú jednolôžková izba alebo stopercentné nemocenské, ak je dlhšie hospitalizovaný, ďalej starostlivosť priamo od primára oddelenia. Toto všetko môže byť súčasťou pripoistenia.

Odmietam však, aby súčasťou pripoistenia bolo to, že sa za poplatok predbehnem v rade. Zmysel solidárneho systému je v tom, že niektoré veci by mali byť prístupné pre všetkých. Nemôžem sa na základe toho, že mám lepší sociálny status, predbehnúť v rade, keď čakám na rovnakú operáciu.

Peter Stachura, odborník pre oblasť zdravotníctva, Kresťanskodemokratické hnutie. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V ambulantnej sfére je veľký priestor na služby, ktoré by mohli byť súčasťou pripoistenia. Poplatky, ktoré by vyberali nezmluvní lekári, by mohli byť v pripoistení, takisto aj väčšie dávky fyzioterapie či psychoterapie.

Nesúhlasím však s tým, aby štát bol len čistým regulátorom a vzdal sa napríklad veľkých koncových nemocníc či svojej poisťovne.

Viete okrem ujasnenia nároku pacienta definovať nejakú konštruktívnu víziu pre zdravotníctvo?

Peter Stachura: Mám veľmi presnú predstavu, ako by malo byť upratané v poplatkoch. V systéme sú však veľké problémy v každom jednom segmente, ale jedným z problémov, ktorý ľudí podľa mňa najviac trápi, sú rôzne poplatky v ambulantnom sektore.

Musíme na ambulancie tlačiť, aby aspoň jeden deň v týždni mali otvorené dlhšie, ďalej by malo byť jasne definované, že zmluvný lekár má vyberať len daný druh poplatku za danú službu a iné poplatky vyberať nesmie.

Objednávanie musí ísť cez jednotný objednávací systém, ktorý musí byť bezplatný, a lekári musia mať stále priestor zobrať aj akútneho pacienta.

Tomáš Szalay, odborník na zdravotníctvo pre stranu Sloboda a solidarita. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď teda pán Szalay hovorí, že na zásadnú zmenu systému treba zmeniť rolu štátu, oslabiť ju, tak vy hovoríte, že rolu štátu oslabiť nechcete, ale treba zmeniť množstvo pravidiel, aby systém začal fungovať dobre. Je to tak?

Peter Stachura: Súhlasím.

V ďalšej časti diskusie Tomáš Szalay a Peter Stachura polemizujú o úlohe a užitočnosti súkromného biznisu v zdravotníctve, rozprávajú sa o tom, či je v našom systéme málo, alebo dostatočne veľa peňazí, a odpovedajú na otázku, ako treba riešiť problém chýbajúcich zdravotných sestier.

Debatu môžete vidieť v Postoj TV alebo si ju vypočuť v podcastoch.