Koncert skupiny Rammstein, ktorý sa tento týždeň konal v Trenčíne, vyvolal rozporuplné reakcie. Z kresťanských kruhov zazneli výzvy na modlitby za účastníkov a obvinenia hudobníkov zo satanizmu.

Na druhej strane trenčiansky primátor Richard Rybníček, ktorý sa dlhodobo netají kresťanskými konzervatívnymi názormi a zamladi pôsobil v hudobnej skupine Bez ladu a skladu, sa tešil:

„Nech si hovorí, kto chce, čo chce, Rammstein zviditeľnil Trenčín obrovským spôsobom,“ napísal na Facebook. „A som za to rád a ďakujem za to.“

K tomu však ešte treba pridať, že Rammstein v posledných dňoch plní titulky svetových médií v súvislosti s obvineniami zo sexuálneho napadnutia, ktoré sú namierené voči frontmanovi a autorovi textov skupiny Tillovi Lindemannovi. Možno pár minút pred trenčianskym koncertom sa spevák dozvedel, že vo veci začala konať aj berlínska prokuratúra.

Čo je za týmito obvineniami? Ako sa Rammstein stal medzinárodne najznámejšou nemeckou hudobnou skupinou? A je ich hudba satanistická, prípadne neonacistická, ako sa im občas podsúva?

Dederóni

Popri 60-ročnom Lindemannovi tvorí Rammstein ešte päť ďalších hudobníkov, vekovo päťdesiatnikov. Všetci sa narodili v komunistickej Nemeckej demokratickej republike, no skupina vznikla až v roku 1994, keď už bol Berlínsky múr minulosťou.

Rammstein patrí k hudobnému prúdu, ktorému sa hovorí Neue Deutsche Härte (doslova: „Nová nemecká tvrdosť“, respektíve „Nová nemecká drsnosť“). Charakterizujú ho texty v nemčine s temnými, násilnými či so strašidelnými témami, elektrická basgitara, bicie nástroje a elektronické klávesy.

V prípade Rammsteinu dopĺňa drsnú hudbu aj charakteristický vizuálny rukopis. Na koncertoch má podobu pôsobivej pyrotechnickej šou, kým videoklipy majú často výpravný a epický charakter.

Rammstein je celosvetovo najúspešnejšou nemeckou kapelou. Na YouTube má ich pesnička Du hast viac ako pol miliardy pozretí.

Na tomto mieste si nemožno odpustiť jednu poznámku: medzi najznámejšie klipy skupiny patrí Amerika z roku 2004. V ňom kritizujú kultúrnu globalizáciu ako synonymum amerikanizácie.

No práve fakt, že východonemecká kapela Rammstein sa dokázala presadiť medzinárodne (a fanúšikov má aj v Spojených štátoch), ukazuje, že kultúrna globalizácia nie je len jednostrannou amerikanizáciou, ale je, naopak, šancou pre kultúrne produkty, ktoré vznikli v konkrétnom národnom kontexte, aby sa presadili globálne. Aký je rozdiel medzi budhistickými mníchmi, ktorí si v klipe k piesni Amerika pochutnávajú na americkom hamburgeri s kokakolou, a Američanom či Slovákom, ktorým v slúchadlách hrá nemecký Rammstein?!

Súčasťou imidžu skupiny je od začiatku aj akási vypočítavá provokácia. To sa týka vlastne už ich mena. Krátko po založení sa skupina pomenovala provizórne ako Rammstein Flugschau (Letecká šou Rammstein) podľa americkej leteckej základne Ramstein v Nemecku, kde v roku 1988 došlo k nešťastiu, keď pri leteckej prehliadke talianskej akrobatickej skupiny zahynulo 70 ľudí. Dočasný názov skupiny sa skrátil na súčasný Rammstein. Kapela má aj rovnomennú pesničku.

Písmeno „m“ sa navyše niekedy vysvetľuje snahou dodať názvu ďalší význam („Ramm“ po nemecky znamená „baranidlo“). No gitarista Paul Landers to raz vysvetlil ako gramatický omyl: „Blbí, akí sme boli, sme Rammstein napísali hneď s dvomi m, lebo sme nevedeli, že to miesto Ramstein sa píše len s jedným m.“

Tvorba členov skupiny Rammstein sa vyznačuje aj zvláštnou morbídnou iróniu. Ak by sa trebárs na ich tohtotýždňovom slovenskom koncerte udialo nejaké nešťastie, po ktorom by zostali mŕtvi a zranení, takmer naisto by sa na ďalšom albume objavila nejaká pesnička s názvom povedzme „Trentschin“.

Umenie vypočítavej provokácie ukázala skupina aj v roku 2019. Dva dni pred zverejnením videoklipu k piesni Deutschland ukázal Rammstein polminútový teaser, v ktorom členovia kapely visia na šibenici, oblečení ako väzni koncentračného tábora. Ako sa dalo očakávať, v nemeckých médiách to vyvolalo reflexívnu hystériu.

No samotný klip v skutočnosti predstavuje štylizovanú cestu nemeckými dejinami od bitky Germánov s Rimanmi v Teutoburskom lese cez stredovekých rytierov, nacistické Nemecko, NDR, povojnový terorizmus Rote Armee Fraktion až po víziu budúcnosti vo vesmíre. Symbolickú Germániu hrá čierna herečka a Till Lindemann spieva: „Nemecko, tvoja láska je prekliatím a požehnaním, Nemecko, svoju lásku ti nemôžem dať.“

Neonacisti?

Ak spevák výslovne upiera lásku svojej vlasti, je to ďalší náznak, že Rammstein nemožno pokladať za neonacistickú, nacionalistickú či krajne pravicovú kapelu. Hoci ide o obvinenie, ktoré sa voči nim z času na čas vznáša.

Program Deutsche Welle pred niekoľkými mesiacmi zverejnil reportáž o koreňoch členov kapely. Tí sa v 80. rokoch pohybovali v alternatívnej východonemeckej punkovej subkultúre a často boli, naopak, neonacistami napádaní.

No čiastočne si hudobníci z Rammsteinu za obvinenia z neonacizmu môžu sami. Ich cover pesničky Stripped (pôvodne od Depeche Mode) z roku 1998 sprevádzal videoklip vytvorený zo záberov z filmu Olympia, ktorý o olympijských hrách v Berlíne v roku 1936 nakrútila Hitlerova dvorná režisérka Leni Riefenstahlová.

Členovia skupiny sami seba pokladajú za ľavičiarov. Vyjadrujú to najmä v pesničke Links 2-3-4, kde sa spieva: „Chcú moje srdce na pravej strane, ale ja, keď sa dívam dole, vidím, že bije na ľavej hrudi.“ Názov pesničky sa pokladá za narážku na pieseň, ktorú zložil v 30. rokoch dramatik Bertolt Brecht pre nemeckú komunistickú stranu. Samotný Till Lindemann je synom angažovaného východonemeckého básnika a autora kníh pre mládež Wernera Lindemanna.

Na koncertoch už Rammstein stihol podporiť utečencov počas krízy v roku 2015 či vyvesiť dúhovú vlajku (v Poľsku a Rusku). Naopak, kritizuje cirkev. V klipe k už spomenutej piesni Deutschland krátko vidieť stredovekého mnícha s kresťanským krížom, ktorý sa objíma s esamanom z 30. rokov 20. storočia. Vzhľadom na bezprecedentný odpor, aký kládla práve nemecká cirkev nacizmu, je to vulgárne klišé. Politicky je táto kapela konformná voči súčasnému nemeckému ľavicovoliberálnozelenému mainstreamu a ich provokácie sú väčšinou vykalkulované tak, aby v skutočnosti neprekročili jeho nepísané hranice.

Satanisti?

Propaguje Rammstein satanizmus, tak ako sa obávali niektorí slovenskí kresťania? Explicitne skôr nie. Aj keď by sa dala položiť otázka, kto je ten „majster“, o ktorom spievajú v pesničke Der Meister na svojom prvom albume Herzeleid. Lebo Ježiš to určite nie je.

Till Lindemann tvrdí, že je ateista, a napríklad v pesničke Weisses Fleisch spieva: „V mojom nebi Boha niet.“

V piesni Engel sa zase spieva „Boh vie, že nechcem byť anjelom“. V nemeckej populárnej hudbe ide o pomerne častú pózu.

Napríklad v piesni Paradies z roku 1996 nemeckej punkrockovej kapely Die Toten Hosen sa spieva: „Nechcem ísť do raja, ak je cesta tam taká ťažká, nepodám žiadosť o azyl, nedbám zostať tu.“ A v piesni Der Himmel soll warten z roku 2010 raper Sido a Adel Tawil spievajú: „Nech nebo počká, lebo ešte mám niečo na pláne...“

V skutočnosti viaceré pesničky skupiny Rammstein sú fakticky strašidelnými príbehmi, ktoré sa podobajú na anglo-americkú „gotickú“ hororovú literatúru 19. storočia v štýle autorov ako Edgar Allan Poe, Bram Stocker alebo Mary Shellyová – prípadne dokonca na našich romantikov.

Schválne, prečítajte si báseň Žltá ľalija od Jána Botta alebo baladu Vodník zo zbierky Kytice Karla Jaromíra Erbena. A teraz to porovnajte s prekladom textu napríklad pesničky Spieluhr od Rammsteinu. Je to veľmi podobný druh poetiky. Keby Botto a Erben žili dnes, mohli by pre Rammstein písať texty. Nemeckí kritici nachádzajú v textovej stránke rammsteinovskej poetiky odrazy nemeckých romantikov ako Goethe a Schiller.

Prirodzene, tak ako nie každý má rád hororový žáner vo filme a v literatúre, nie každý ocení hrôzostrašnú hudbu, texty, kostýmy a pódiovú šou skupiny Rammstein. No títo nemeckí hudobníci sú skôr obdobou strašidelnej maringotky na mestských kolotočoch než satanistickým chrámom.

To však neznamená, že ich texty a videoklipy treba nekriticky prijímať, ako uvidíme ďalej.

Systém Lindemann

Popri vyššie opísaných strašidelných témach či nevinných baladách ako Ohne dich alebo Seemann je tiež viacero piesní Rammsteinu o sexe. Väčšinou je to sex, ktorý bolí. Ako spievajú v pesničke Wollt ihr das Bett in Flammen sehen?, „sex je bitka, láska je vojna“.

Ďalšie pesničky rozoberajú napríklad sadomasochistické fantázie (Bestrafe mich), sex medzi súrodencami (Spiel mit mir), kanibalizmus ako erotickú fantáziu (Mein Teil), kým pesnička Tier je o otcovi, ktorý zneužíva vlastnú dcéru, tá ho neskôr zabije a máčajúc pero v jeho krvi, posiela list svojmu mladšiemu ja. V pesničke Pussy, ktorú skupina v Trenčíne vypustila z programu, sa zase spevák sťažuje, že „v Nemecku si nezatrtká“... A to je len náhodný výber.

Till Lindemann je nielen spevák a autor hudobných textov, ale aj básnik. V roku 2020 mu vyšla básnická zbierka pod názvom 100 Gedichte (Sto básní). V jednej píše: „Spávam s tebou rád, keď spíš, keď sa ani nepohneš (…) A presne tak to má byť (tak to má byť, tak ma to baví), trochu rohypnolu do vína (trochu rohypnolu do pohára).“

Posledné obvinenia voči spevákovi môžu naznačovať, že nejde len o umeleckú štylizáciu. Od mája tohto roka sa ohlásilo niekoľko žien, ktoré vraj Lindemannova castingová riaditeľka premyslene oslovovala, aby ich dohodila spevákovi na sexuálne služby v koncertnom zákulisí. Nemecké médiá hovoria dokonca o „systéme Lindemann“. Súčasťou obvinení sú tvrdenia, že im niečo dali do nápojov a potom dochádzalo k nekonsenzuálnym pohlavným praktikám.

Lindemannom najatá advokátska kancelária obvinenia voči spevákovi ostro odmietla. Vo veci však začala konať berlínska prokuratúra jednak ex offo, jednak po trestných oznámeniach zo strany tretích osôb (teda nie priamo obetí).

K prípadu sa včera na Instagrame vyjadril aj bubeník skupiny Rammstein Christoph Schneider. Vo svojom poste hovorí, že obvinenia voči Lindemannovi skupinou otriasli a spevák, ktorý začal popri kapele aj svoj vlastný sólový projekt „Lindemann“, sa v poslednom čase zvyšku skupiny vzdialil. Schneider tvrdí, že okrem afteriek skupiny si Lindemann organizoval ešte vlastné súkromné „afterparties“, a hoci všetko treba vysvetliť a je presvedčený, že nič nelegálne sa tam nedialo, morálne mohli byť problematické…

Je teraz na orgánoch činných v trestnom konaní, aby posúdili pravdivosť obvinení. S Lindemannom medzitým zrušilo spoluprácu literárne vydavateľstvo Kiepenheuer & Witch a hudobné vydavateľstvo Universal Music pozastavilo marketing a promo pre celú skupinu.

Ak by sa obvinenia preukázali, Lindemannovi môže hroziť niekoľkoročný trest odňatia slobody. A to by bol koniec Rammsteinu, ako ho poznáme. Koncert v Trenčíne tak mohol byť pre fanúšikov jednou z posledných príležitostí, keď mohli kontroverznú skupinu vidieť hrať naživo.