Dojmy zo slovenského východu Odkryl som sladké slovenské tajomstvo a tuším, ko­ho budú vaši Rómovia voliť

Bol som napríklad v osade, ktorú nemožno naz­vať inak ako apokalyptickou, no aj v záhrade pekného tra­dičného vi­dieckeho do­mu, ktorá vzadu nemala ani plota, ani konca.

Ideš, ideš a odrazu máš pred sebou veľkú panorámu, vietor fúkajúci do ešte zeleného obilného poľa vytvára vlny a máš pocit, že stojíš na brehu mora, na brehu voňavého mora.

Bol som iba sprievod. Žena si tam rieši svoje záležitosti, ja iba strážim de­ti, no keďže cigán­čatá okamžite chytia moje vysoké blon­ďavé modro­oké deti za ru­ku, vlastne nemám koho strážiť.

Môžem sledovať, ako rastie pšenica. Alebo sa v pokoji baviť s va­ši­mi Rómami.

Podotýkam: nijaký výskum som nerobil, o reprezentatívnej vzorke ne­môže byť ani re­či, so žiadnou ostroumnou tézou neprichádzam.

Chcem sa len podeliť o dva-tri dojmy.

Až si člo­vek povie: primárnym pro­blé­mom tu už nie sú lóve.Zdieľať

Všeobecný dojem zo slovensko-rómskeho spolužitia v hladových do­li­nách je: kon­solidovaná beznádej, násilie aj ná­ma­ha, nenávisť aj ne­ha.

V 500-člennej pro­ble­ma­tic­kej ko­mu­ni­te som stretol celú plejádu parádnych rómskych aj gadžovských báb, ktoré profesionálne pomáhajú „marginalizovaným“ občanom: zväčša z európskych zdrojov tam funguje komu­nitné centrum, „te­reňá­ci“ a ešte tre­tia or­ga­ni­zá­cia, ktorá raz do týždňa nakupuje pre chu­dob­ných v Tescu.

Až si člo­vek povie: primárnym pro­blé­mom tu už nie sú lóve.

V inej, nemenej problematickej 1000-čle­nnej ko­mu­ni­te som si však po­ve­dal: lóve sú sakramentským problémom.

Celá osada je v područí „svojich“ úžerníkov, ktorí si už dávno po­sta­vili vily mimo osady. Úžerníci sú zároveň demokraticky zvo­le­ný­mi pred­sta­viteľmi svojich obetí.

Dajú raz za štyri roky voličom po päť eur a potom zasadajú v za­stupiteľstve.

Niektoré komunity sú tak dokonale odrezané, že netušia ani o tom, keď majoritná populácia u nich rieši dilemu storočia: Rómovia z jed­nej osady nikdy nepočuli, že v ich mestečku je zbro­jov­ka, v kto­rej sa op­ra­vu­jú zbrane pre Ukrajinu.

Tam, kde som bol túto jar, kresťanská viera nehrá žiadnu úlohu. Pri­tom práve rómske dievčatá, ktoré nepôsobili naj­svätejšie, nosili veľké kríže na krku.

V nedeľu sa mi pritrafila taká vec, že som náhodou odkryl naj­slad­šie slovenské tajomstvo.

To tajomstvo sa mi prvýkrát zjavilo pred tromi rokmi na inej stredoslovenskej ceste. Bolo to pred posledným domom v maličkej dedine, po ceste k jedinej pamätihodnosti v okolí: stála tam bie­la žena v bie­lej spodnej bielizni a rúbala biele brezové drevo.

Nie, v ten deň nebolo priveľmi horúco. Áno, jej bielizeň vystavenú očiam verejnosti by som nazval negližé. Hej, bolo to brutálne sexy.

Vtedy som s tým nič neurobil, iba mi to utkvelo v pamäti ako pekný až pôvabný a iritujúci obraz.

Tieto Slovenky roz­dávajú svo­ju krá­su na všetky smery, môžu sa na ne pozrieť gadžovia aj ci­gá­ni, ni­koho nediskriminujú. Zdieľať

V nedeľu som sa od stredoslovenských Rómok dozvedel, že ide o zaužívaný ľudový oby­čaj. Ale ako mi zdôraznili: „Rómky to nerobia. Iba gad­žov­ky.“

Dozvedel som sa, že u nich sa takto odvážne zvyknú odhaľovať viaceré susedky, priemerný vek okolo štyridsiatky. Napríklad aj ich najbližšia susedka, kto­rá robí v obci plnej rómskych opilcov či feťákov poštárku. Keď je susedka vyzlečená, hlava rómskej rodiny sa ide po­z­ri­eť.

Sú to vraj vydaté ženy. Kým poštárka je vydatá za starého „chrena“, drevorubačova žena v negližé má doma dokonca „veľmi žiarlivého muža“.

Ten zrejme dostal svoju žiarlivosť pod kontrolu.

Ide o ľudovú obyčaj, ktorú si treba ctiť. Tieto Slovenky roz­dávajú svo­ju krá­su na všetky smery, môžu sa na ne pozrieť gadžovia aj ci­gá­ni, ni­koho nediskriminujú. Venujú chlapom hotovú de­din­s­kú peep­show, naživo a zadarmo.

Tému slovenských volieb som na našich návštevách neotvoril ja. Za­ča­la s tým jedna dobre in­te­g­rovaná mla­dá róm­ska vdova. Už sme prebrali celý jej život, keď sa ma opýtala: „Aký máte názor na Ma­to­viča?“

Odpovedal som stručne. Vyslovil som to, čo si o lídrovi OĽaNO mys­lí asi 85 percent Slovákov. Keďže ne­chcem uraziť náboženské cí­te­nie časti či­tateľov, nebudem tu svoju odpoveď opakovať.

Plačovky, atómofky a traumatizovanie spoločnosti hysterickými sta­tus­mi som ani nespomenul. Mladá vdova komentovala môj úsudok opatrne: „To je možné, ale...“

Ona správy pozerá, o dianí vo svete nepovedala žiadnu hlúposť, sústreďuje sa však výlučne na témy, ktoré sa jej osobne tý­kajú.

Má napríklad názor na Andreja Danka, lebo ten chodí každé Dušičky na hrob svojich predkov, ktorých si dedinskí Rómovia vážili.

Takisto má názor na Milana Krajniaka, lebo ten zrušil po 19 rokoch aktivačné práce, čím ona a jej blízki prišli o 75 eur mesačne aj o ko­pec srandy.

A na Matoviča? Ten zdvojnásobil prídavok na dieťa, ktorý iné vlády zvyšovali vždy len o zopár halierov, a v auguste sa vďaka ne­mu očakáva zvýšenie akejsi dáv­ky.

Opýtal som sa: „Má Matovič medzi Rómami dobré me­no?“ – „Prav­da­že.“ Matovič sa aj ukazuje, nedávno bol v okresnom meste. „Priš­li si ho aj Rómovia pozrieť?“ – „Pravdaže.“

Pri speve sa mi pozrela hlbo­ko do očí. Nevedel som, kde mám stáť, kam sa mám pozerať.Zdieľať

Keď sme s deťmi navštívili oslavu výročia jednej malebne schá­t­ra­nej polorómskej obce, objavil som ďalší stre­do­slo­venský fe­nomén. Asi je ojedinelý, no aj tak neuveriteľný.

Sympatická pani v stredných rokoch predávala z bielej do­dáv­ky slad­kú papriku a spievala medzi vreckami mletej papriky sta­ré hity.

Na dodávke boli nalepené reklamné heslá: „Bez nás sa ani za­bíjačka ne­môže začať.“ „Drakulova krv – neochutnáš, neuveríš.“ „Kto si dá ek­razit, nekvári ho parazit.“ „Paprika sladká ako med, až sa huba le­pí.“

A predavačka tejto sladkej papriky spievala z hĺbky duše: „Krásné au­to v garáži, přepychový byt / Dovolené na pláži, touha mít a do­být.“ Medzitým odpovedala na otázky klientov: „7,99 eura.“

Pani má s mužom vidiecku firmičku, spolu ťahajú tú káru už tretie desaťročie, skromná dodávka stojí každý víkend na iných ho­doch, no a pritom si pomocou mikrofónu a prenosného reproduktora zaspieva.

Na mňa pôsobila veľmi krehko. Skvelá speváčka v tom bola sa­ma, mno­hí okoloidúci si ju vôbec nevšimli, kým iní sa pri nej pristavili.

Títo iní boli zväčša Rómovia. Napríklad rómske chalaniská, ktoré si robili zo speváčky sran­du, alebo rómsky pánko v stredných rok­och, ktorého s prepáčením nemôžem nazvať inak ako dezolát s de­bil­ným úsmevom.

Ona na chvíľku aj prestala spievať. Na moju otázku prečo od­ve­ti­la: „Je tu veľa tmavých.“ To sa nedalo popierať. Keď počula, že ne­skôr večer zahrá ešte cigánska kapela, chcela už len vypadnúť.

Poprosil som ju iba o jednu poslednú pesničku. Súhlasila, nepohla sa ani o centimeter od mletej papriky a spievala iba pre mňa.

Bolo to opäť veľmi intímna situácia. Pri speve sa mi pozrela hlbo­ko do očí. Nevedel som, kde mám stáť, kam sa mám pozerať. Podgurážení rómski chlapi si z toho ťažkú hlavu nerobili.

De­mo­gra­fické reá­lie v jej kraji sú však také, že ona kaž­dý víkend spieva pre marginalizovaných Rómov.Zdieľať

Aspoňže k nám ešte podišla vychudnutá vráskavá gadžovka s polo­práz­dnou Lidl igelitkou. Spolu s kamarátkami žiadala, aby spev po­kra­čoval. Predavačka sladkej papriky sa ich opýtala: „Môže byť aj Ko­cianovej Kadiaľ ísť?“

A potom spustila: „Hádam, kadiaľ ísť, keď túžim lásku stretnúť / Hádam, kadiaľ ísť, kam všetky cesty vedú / Kam treba ísť, kde láska bdie, kde vyčkáva na rázcestí / Tak kadiaľ ísť?“

Dezolát s debilným úsmevom na ňu čumel z tesnej blízkosti.

Zo svojho krátkeho rozhovoru s touto paňou viem, že ona vo všeobecnosti ne­má toto etnikum rada. Západne od Trnavy by jej výroky asi boli považované za nekorektné.

De­mo­gra­fické reá­lie v jej kraji sú však také, že ona kaž­dý víkend spieva chtiac-nechtiac práve pre marginalizovaných Rómov.

Radšej ako nespievať, a tak spieva aj pre tých „tmavých“.