Priveľa obalov Ak sa návrh eurokomisie zvrhne, z redukcie obalov môže byť nakoniec viac odpadu

Obaly výrobkov tvoria až tretinu odpadu (30 percent v prípade plastov, 40 percent v prípade papiera a kartónu). Niekedy je naozaj množstvo obalu až neprimerané veľkosti či množstvu napríklad potravín, ktoré majú chrániť pred poškodením či skazou. Malé plastové vrecko, väčšie plastové vrecko a na to ešte farebný papierový kartón. Po konzumácii všetko toto končí v odpade, v ideálnom prípade triedenom.

No i v prípade triedenia vznikajú s produkciou a spracovaním obalov náklady, ktoré je možné ušetriť – nielen ekonomicky, ale aj ekologicky. Najlepší odpad je ten, ktorý nevznikne, a redukciou toho, ktorý vzniknúť nemusí, pomôžeme životnému prostrediu aj svojej peňaženke.

Európska komisia však v prípade návrhu nového nariadenia o obaloch a odpadoch z obalov podľa kritikov zachádza v regulácii aj tam, kam nemusí, a výsledkom môže byť paradoxne viac odpadu.

Viac potravinového odpadu

Primárny problém táto regulácia predstavuje pre potravinársky priemysel. Obal nie je v prípade potravín len obalom, ale súčasťou výrobku. A jeho účelom je chrániť potravinu pred znehodnotením a skazou. Okrem fyzickej ochrany tak plní aj „konzervačnú“ funkciu. V prípade nariadenej redukcie tak môže dôjsť k znehodnocovaniu potravín.

Upozornila na to napríklad europoslankyňa Ulrike Müller, členka poľnohospodárskeho výboru zo skupiny Renew. „Vzhľadom na to, že obaly tvoria iba zlomok environmentálnej a klimatickej stopy potravinárskych výrobkov, nedostatočné balenie môže mať vo všeobecnosti závažnejší vplyv ako nadmerné balenie,“ uviedla nemecká europoslankyňa.

Podľa návrhu majú výrobcovia minimalizovať hmotnosť a objem obalu. Tu podľa potravinárov vzniká riziko, že v rámci šetrenia nákladov a splnenia legislatívy budú preferovať väčšie spotrebiteľské balenia.

Následkom môže byť vyššia miera potravinového odpadu, keďže ľudia, ktorí trebárs žijú sami, budú mať menší výber vhodnejšej veľkosti balenia a časť nakúpených potravín nestihnú skonzumovať pred ich skazou.

V dobrej snahe o znižovanie množstva odpadu tak môže byť výsledkom to, že odpadu bude viac, spracovanie a opätovné využitie si vyžiada vyššie energetické náklady, môže narásť plytvanie potravinami, ktorých produkcia má takisto svoje environmentálne a energetické náklady.

Kritici tiež zdôrazňujú, že Komisia do návrhu nezahrnula možnosť použitia jednorazových obalov z biomasy (napríklad z dreva) ako náhrady za plastové jednorazové obaly v prípade napríklad predaja jedla so sebou či cez donášku.

Politika opäť pred technológiou

Problematický je tiež obsah recyklátu, ktorý má byť súčasťou obalov potravín. Tu, ako je zvykom, eurokomisia svojím návrhom predbieha dostupné technologické možnosti. To, že v roku 2030 či 2040 budú dostupné materiály, resp. technologické možnosti spracovania recyklátu na takej úrovni, ktorá umožní jeho bezpečné používanie na obaly pre potraviny, je len v rovine predpokladu. Vzniká však už návrh povinnosti, ktorá má prinútiť výrobcov, aby takéto materiály používali.

Plast i papier, ktoré tvoria hlavnú zložku obalov, sa recykláciou znehodnocujú. Nie je ich teda možné využiť na pôvodný účel. Plast, ktorý v prvom kole svojho životného cyklu slúžil na balenie potravín, môže po recyklácii slúžiť na balenie nepotravinárskych výrobkov, v ďalšom kole napríklad ako izolačný materiál, v ďalšom povedzme ako aditívum do asfaltovej pokrývky ciest a podobne.

Napriek tomu návrh nariadenia smeruje k tomu, že v prvom kroku – do roku 2030 – má napríklad v prípade PET fliaš až 30 percent obsahu tvoriť recyklovaný materiál. V roku 2040 to má byť až 50 percent a v prípade jednorazových fliaš až 65 percent.

Tu si však Komisia, vcelku múdro, ponecháva únikovú cestu. Totiž v prípade, ak nebudú dostupné zdravotne neškodné recykláty alebo ich cena bude neúmerne vysoká, nariadenie umožňuje prehodnotiť vyžadovaný percentuálny podiel recyklátu.

Ďalšou rovinou sú opakovateľne použiteľné obaly. Do roku 2030 má byť napríklad 10 percent obalov ovocných štiav či džúsov opakovane použiteľných, do roku 2040 25 percent. Podľa dnešných údajov tvoria obaly pre tieto produkty (a podobne to platí pri mlieku) zo 60 percent kartón, 30 percent plast a 8 percent sklo.

Ako uvádza Európska asociácia ovocných štiav, „opätovne použiteľné PET fľaše s dnešnou technológiou nevydržia potrebné tepelné úpravy na stabilizáciu ovocných štiav a nektárov, pretože fľaše po umytí a opätovnom naplnení popraskajú, čo umožňuje vstup mikroorganizmov“. Výrobné normy zároveň zakazujú do väčšiny týchto produktov pridávať konzervačné látky, a tak jedinou ochranou pred skazou je obal.

Pre tieto produkty bol vyvinutý účinný spôsob balenia, tzv. tetrapak – kompozitný materiál zmesi kartónu a plastu, ktorý sa komplikovane recykluje a zároveň nie je možné ho opakovane použiť.

Do úvahy tak prichádza sklo. To si však vyžaduje ďalšie, najmä energetické náklady na zber, zvoz a čistenie. Opakovane použiteľný obal by mal mať zachovanú svoju štruktúru a z fyzickej povahy materiálu je v prípade skla nemožné zmenšiť jeho objem na prevoz (na rozdiel od PET fliaš). Prevoz týchto obalov si tak vyžiada vyššie náklady na dopravu a tým aj emisie, čo je v rozpore s primárnym cieľom ekologickej legislatívy EÚ.

V prípade skla a ovocných štiav vznikajú aj vyššie náklady na využitie vody, keďže takýto obal si vyžaduje viac čistiacich cyklov kvôli usadeninám, ktoré sú vhodným prostredím pre rast mikroorganizmov. Čo predstavuje ďalšie energetické náklady navyše.

Radšej opatrne

Redukcia obalov sa pritom dá robiť aj rozumnejšie. Napríklad elimináciou zbytočného obalu. Aj pri bežnom nákupe zákazník vidí, že ak už je nejaká potravina zabalená v plaste, nezriedka je ešte v ďalšom plastovom obale prípadne aj v kartónovej krabici. Alebo povedzme PET fľaše, ktoré sú ešte obalené ďalším druhom plastu, ktorý už neplní funkciu ochrany, ale len prezentácie výrobku, pričom takáto prezentácia môže byť súčasťou prvotného obalu, prípadne papierovej etikety.

V prípade ovocia či zeleniny je tiež priestor na redukciu väčšou preferenciou voľného predaja a menej do plastu balených výrobkov. V prípade týchto potravín si ich doma tak či tak rozumný človek poumýva, plastový obal preto v tomto prípade neplní funkciu hygienickej ochrany potraviny.

Samotný obal je tiež priestorom na informácie pre spotrebiteľa. Tie sa takisto rôznymi reguláciami v priebehu času rozširujú – od presného zloženia, výživovej hodnoty, pôvodu atď. No a, samozrejme, mal by zostať aj priestor na marketingovú prezentáciu samotného výrobku.

Bezobalové predajne, ktoré sa v ostatných rokoch stali hitom, sú síce pre istú skupinu zákazníkov lákavou alternatívou a možno aj snahou redukovať množstvo vyprodukovaného odpadu. Na aj v tomto prípade si takto predávané potraviny vyžadujú v istej fáze (minimálne pri preprave) istý druh obalu. A takýto obchod tiež stojí na istej dôvere zákazníkov voči predajcovi, že povedzme nepredáva potraviny po exspirácii, keďže zákazník obal nevidí. Takýto spôsob síce uspokojí istú časť populácie, no vo väčšom meradle je v zásade nepoužiteľný.

Obaly tu s nami teda zostanú. Dôležité je, aby boli použité tam, kde sú potrebné, a eliminované tam, kde ich až tak nepotrebujeme. No a aby ich plošná redukcia napokon nepriniesla viac škody ako úžitku.

Návrh Európskej komisie ešte poputuje do Európskeho parlamentu a potom aj na schvaľovanie členským štátom. A hoci sa niektorí zelení europoslanci už hotujú jeho znenie ešte sprísňovať, práve zdržanlivosť by v tomto prípade mala byť preferovanou cestou.