Terapeutka o depresii V 40 je ľahšie cítiť sa lepšie než v 20, už v sebe nemáme tisíc rôznych neistôt

Hovorí, že pre človeka s depresiou je priťažujúce, ak ho okolie tlačí vetami typu: vzchop sa, preháňaš. Výčitky z okolia totiž vraj priživujú pocity, že človek s depresiou za nič nestojí.

U detí s depresiou je podľa nej celkom bežné, že nie sú schopné chodiť do školy. „Začať deň je pre ne taká veľká práca, že len zostanú ležať v posteli a nedokážu vstať.“

Má pocit, že spoločnosť stále podceňuje psychické problémy detí a mladých ľudí. „Je veľmi ľahké spadnúť do rečí typu: Prosím ťa, čo teba môže trápiť, veď ty nič neriešiš, neplatíš hypotéku, aké môžeš mať starosti v 18 rokoch. Ale tá úvaha je úplne chybná.“

Nela Wurmová vyštudovala psychológiu na brnianskej fakulte sociálnych štúdií, prešla výcvikom integrácie v psychoterapii. Okrem integratívneho prístupu ju zaujíma práca s telom a dramatikou. Pracuje ako súkromná terapeutka v rámci voľného zoskupenia Terapeuti Brno.

Ako depresia vplýva na okolie, na vzťahy, rodinu?

V blízkych vzťahoch sa to veľmi prejavuje. Tým, že opak depresie nie je ani tak radosť, ale skôr život alebo chuť do života, vitalita a schopnosť byť v kontakte vrátane byť v kontakte s druhým človekom.

Ak máte napríklad chorého člena rodiny, ten sa sťahuje do seba, je ťažké s ním nadviazať kontakt. Ak sú ľudia vo veľmi ťažkej depresii, tak je to, ako keby boli za nejakou dekou. Je ťažké sa s nimi spojiť aj na ľudskej úrovni, pretože sú ako keby vypnutí.

To je, samozrejme, bolestivé nielen pre nich, pretože zostávajú v bolestnej samote, ale je to bolestivé aj pre partnerov. Súčasne je to aj prakticky náročné.

V čom?

Ak by som to povedala hlúpym slovom, ktoré nemám rada, tak partner nefunguje. Depresia totiž spôsobí to, že akákoľvek úloha alebo činnosť je veľmi náročná. Napríklad niekam zavolať, vyložiť umývačku riadu. To všetko vyzerá pre depresívneho partnera ako ťažká práca, na ktorú nemá energiu.

Jedna moja kamarátka to opísala takto: Ak si predstavíte, že máte deväť lyžičiek energie a tie máte na celý ten čas až do večera. Jednu z toho spotrebujete na obliekanie, jednu na cestu do kuchyne, jednu na raňajky, jednu na vyčistenie zubov. A tým, že urobíte pár jednoduchých úkonov, už nemôžete ďalej, už ste vyčerpaní.

Bežné úlohy domácnosti zostávajú na rodinu či partnera človeka s depresiou.

Nedávno som sa dočítala, že depresia môže byť istým spôsobom nákazlivá. Je to tak?

Tým, že sa na seba nalaďujeme, tak áno. Dokonca existuje aj indukovaná psychóza. Ak má niekto halucinácie, tak človek, ktorý s ním žije v domácnosti, začne mať rovnaké príznaky. Tie potom odznejú, keď sa od toho človeka oddelí.

Môže teoreticky nejaký vzťah depresiu aj zhoršiť, napríklad samotný zdravý partner svojím správaním?

Určite to tak môže byť. Mám skúsenosť s mladou 18-ročnou slečnou, ktorá mala depresie. A po polroku terapie som zistila, že jej otec je násilník a hádže doma predmetmi aj jej mamou. Ona sa celé to obdobie bála, že ju zabije. To je potom jasné.

Málokedy je to však také jednoduché, že odstránite stresor a depresia zmizne. Niekedy sa človek musí naučiť sám seba mať rád, byť na seba dobrý.

Ako spolunažívanie vníma človek s depresiou? Chce, aby mu dali všetci naokolo pokoj, alebo, naopak, túži po tom, aby mu rodina pomohla? Čo prežíva? Je pre neho priťažujúce vidieť, že ostatní sú v pohode?

Človek s depresiou si zvyčajne uvedomuje absurditu tej situácie. Je si úplne vedomý toho, že bežný človek je schopný si vyčistiť zuby, odpovedať na telefonát, dôjsť na autobus či odísť do práce. Časté preto je, že v depresii si pripadáte ako ľudská troska.

Depresia má hlas takého škriatka, ktorý sedí na ramene a hovorí: Si nemožný, si neschopný, za nič nestojíš, všetkým by bez teba bolo lepšie. Tento hlas tiež povie: Nie si ani schopný si vyčistiť zuby, čo si to za človeka?

Potom týmto ľuďom pomôže väčšinou to, že sa dozvedia, že toto nie je ich chyba, že je to príznak tej choroby. Tak ako je pri chrípke príznakom horúčka.

Ilustračná snímka. Foto: unsplash.com

Čo im ešte nepomáha?

Priťažujúce je, ak to okolie tlačí vetami typu: Vzchop sa, preháňaš. Výčitky z okolia kŕmia depresívneho škriatka na ramene a ešte priživujú pocity, že človek s depresiou za nič nestojí. Myslí si: Som nanič, všetkým by bezo mňa bolo lepšie, som len na ťarchu.

Niekedy si ľudia myslia, že ak sa o takého človeka nebudeme starať, tak ho to donúti ísť do obchodu, aspoň si ísť nakúpiť.

Môže to byť tak, že človek v takom prípade niečo zvládne. Ale súčasne to môže byť tak, že namiesto toho, aby absolvoval úlohu, na ktorú v tej chvíli nemá, si radšej každý druhý deň objedná pizzu a na tom nejako prežije.

Ak by bol ten človek osamelý a bol by celé dni doma opustený, to tiež nie je to, čo by mu pomohlo.

Možno len na isté obdobie a len niekomu. Niekedy je to naozaj o tom, že takýto človek naozaj potrebuje chvíľu zostať sám, stiahnuť sa z kontaktov. Veľká časť depresií odznie aj samovoľne.

Čo, naopak, pomáha?

Nepomáhajú výčitky, ale pomáhajú, naopak, ponuky, na ktorých splnení netrváme. Ak už chceme niečo navrhovať, netrvajme na tom, aby tá ponuka bola prijatá. Je to ťažké aj pre blízkych v tom, že ak niekoho máme radi, tak mu, samozrejme, chceme pomôcť.

Český psychoterapeut Jan Roubal hovorí, že úplne najpodstatnejšie a plne dostatočné je jednoducho okolo toho druhého iba byť. Napríklad vo vedľajšej miestnosti variť, robiť nejaké zvuky, ruch, robiť si tam spokojne svoje.

Dávať trápiacemu sa človeku na vedomie, že nie je sám, že niekto tam s ním je.

Foto: archív Nely Wurmovej

Čiže nastaviť sa, že ponúknem pomoc, ale ak bude odmietnutá, bude to v poriadku.

Zdravý človek, ktorý cíti bezmocnosť, začne byť naštvaný, pretože mu to lezie na nervy. Cítime sa bezmocní, že robíme, čo môžeme, snažíme sa pomôcť tak aj tak, ponúkame napríklad prechádzky a nič nefunguje.

Potom sa ľudia začnú hnevať na tú situáciu, že nie sú schopní svojho blízkeho z depresie vyliečiť, aj keď sa toľko snažia. Je v tom určitá pasca: ponúkať, mať zámer pomôcť, ale súčasne urobiť taký paradoxný manéver voči sebe – neskĺznuť do ambície, že sa mi to skutočne podarí.

Je veľmi výhodné robiť pre seba čokoľvek, čo zníži náš pocit bezmocnosti. Napríklad je dobré si povedať: Za seba som urobila to, že som niečo ponúkla, ten druhý nechce, je to jeho vec, ja môžem byť v pohode. Teraz na to nemá, skúsim to nabudúce znova.

A čím menej bezmocnosti sa nám podarí v tom cítiť, tým menšia je šanca, že nás ten druhý začne štvať a že sa od neho budeme chcieť odvrátiť alebo sa na neho hnevať.

Ide teda o normálne reakcie blízkych – ak rezignujeme, ak sa naštveme, ak sme ľahostajní? Nemôžeme sa cítiť zle, že už s človekom s depresiou nemáme takú trpezlivosť? Máme si to vyčítať?

Sú to úplne bežné reakcie. Sme vystrašení, zúfalí alebo cítime bezmocnosť, alebo sme naštvaní na tú celú situáciu. Ako partneri sme uspôsobení tak, že sa vciťujeme do emócií druhého človeka, do jeho emočných stavov.

Poznáme to, ak prídeme do miestnosti, kde je niekto rozčúlený, tak tú atmosféru hneď vycítime. Rovnako keď sme v kontakte s depresívnym človekom, je to ťaživé a nikto sa vtedy necíti dvakrát príjemne. Zdravý organizmus sa snaží od toho chrániť.

Je preto úplne prirodzené, že sa rôznymi spôsobmi začneme odťahovať. No to, čo sa učia psychoterapeuti vo svojom výcviku, je z väčšej časti opak – vydržať s depresívnym človekom v napojení, v kontakte.

Ale, samozrejme, terapeut tiež nechce mať len depresívnych klientov, aby nevyhorel. Je potrebné mať kontakt s rozličnými pólmi.

Čiže ak je tej depresie príliš, je to náročné aj pre terapeutov.

Presne tak. Ale nato sú výcviky, aby sme to my terapeuti zvládli. Nádejné je to, že tak ako sa vy prelaďujete na toho depresívneho človeka, tak aj ten depresívny človek sa prelaďuje na vás.

Vďaka tomu, že je naňho napojený niekto zdravý, sa jeho nervový systém lieči už len prostredníctvom zdravej bytosti v jeho blízkom kontakte.

Znie to trochu ezotericky, ale dnes už tak trochu tušíme, ako to funguje v psychoterapii a ako sa jednotlivé organizmy na seba nalaďujú. Ak dáte do miestnosti terapeuta a klienta a navešiate na nich rôzne prístroje, tak zistíte, že sa zlaďujú v dychu, v tepe, teda v tom telesnom prežívaní.

Naše telo sa nás zdravo snaží chrániť pred depresiou, aby sme ju nechytili. Takže prirodzená ľudská tendencia je to vyriešiť, ponúkať nejaké aktivity človeku, rohýbať ho. A keď to nejde, tak sa ocitáme v bezmocnosti.

Bezmocnosť nie je príjemný pocit pre nikoho a zas organizmus hľadá najrýchlejšiu cestu von z nej. Takže sa napríklad naštveme a povieme: Vieš čo, keď ti nie je nič dobré, čo ti ponúkam, trč si v tom sám, tiež musíš niečo urobiť. A už sa s tým človekom napríklad ani nechceme baviť.

Je pochopiteľné, že to takto prežívame.

Už ste spomínali, že človek s depresiou môže doma preležať celý deň v posteli, aké sú ešte ďalšie prejavy?

Ťažká depresia znamená, že nie ste schopná zvládať bežné úkony. Často tomu predchádza obdobie, keď človeka neteší, čo ho predtým tešilo, čo mu prinášalo radosť do života.

Niekedy to býva v spojení s vyhorením. Nemá náladu na nejaký kontakt s ľuďmi, začne pochybovať o sebe samom, že za nič nestojí. Veľmi často sa úzkosť kamaráti aj s depresiou. Existuje aj variant úzkostnej depresie.

Vtedy dochádza k tomu, že sa bojíte rôznych vecí a úzkosť na seba vezme rôzne podoby, aj keď o to v skutočnosti nejde. Napríklad že sa partner zabije v aute, že začne doma horieť alebo čo si pomyslí nejaký človek, alebo že niekto ochorie.

Alebo je to iba úzkosť v čistej podobe, že sa človek cíti zle, cíti úzkosť, ale nevie prečo.

Ako sa depresia prejavuje u detí?

U detí je celkom bežné, že nie sú schopné chodiť do školy, jednoducho na to nemajú. Vstať a začať deň je taká veľká práca, že len zostanú ležať v posteli a nedokážu vstať.

Pre niektorých rodičov môže byť ťažké odlíšiť, čo je psychický problém a čo blicovanie.

Mám pocit, že to podceňujeme. Je veľmi ľahké spadnúť do rečí typu: Prosím ťa, čo teba môže trápiť, veď ty nič neriešiš, neplatíš hypotéku, aké môžeš mať starosti v 18 rokoch. Ale tá úvaha je úplne chybná.

Pretože mladí ľudia môžu mať kopec validných starostí. Všeobecne mám pocit, že v 40 je ľahšie sa cítiť lepšie než v 20, pretože už v sebe nemáte tisíc rôznych neistôt – čo s nami bude, čo robiť v živote, či sami seba môžete mať radi, či dokážete sami sebe veriť a podobne.

Súčasne aj ten tínedžerský mozog prechádza obrovskou zmenou. Tínedžer sa počíta, ako keby bol dospelý, ale zároveň ešte nemá dozretý prefrontálny kortex v mozgu.

Ilustračná snímka. Foto: unsplash.com

Čo je to?

Je to tá časť v mozgu, ktorá zodpovedá za rozumné rozhodnutia, za domýšľanie následkov vlastného konania, za vnímanie kontextov situácie, schopnosť si povedať – možno o toľko nejde.

To všetko dozrieva až najneskôr. Čiže mladí ľudia ani nemajú nástroje, ako zvládať tie emočné stavy, a nie je to zábava.

Aj u malých bábätiek vidíme, že ak práve prechádzajú nejakým vývojom – učia sa loziť, začnú hovoriť –, tak je to ťažké. Tie bábätká sú protivné, týždeň v rodine nikto nespí a potom zrazu začnú hovoriť.

A teraz si predstavte, že v tej puberte a tínedžerských rokoch prebiehajú podobné búrky v mozgu. Ani vlastne neviete, prečo vám je blbo, ale z tohto pohľadu to dáva zmysel.

Situáciu asi sťažuje aj to, že nie každý tínedžer sa chce s rodičmi rozprávať o svojich pocitoch. Je potom vhodnejšia odborná pomoc?

Tínedžer chce byť nezávislý, ale ešte to úplne nejde. Veľmi pomáha, keď vie, že emócie sú pre rodiča prijateľné – a to všetky.

Nemusí byť pre rodiča prijateľné všetko správanie a to platí aj u batoliat – nemusíme všetko schvaľovať, môžem povedať dvojročnému dieťaťu: Si naštvaný, máš chuť ma udrieť, to ti nemôžem dovoliť, ale chápem, že si naštvaný. Ale tú emóciu môžeme prijať.

Keď s týmto postojom pristupujeme aj k tínedžerom, že majú dôvod cítiť to, čo cítia, tak to určite pomáha. Môžu sa cítiť nejako pochopení, nesúdení a prijatí zo strany rodičov.

Jasné, že je to ťažké. Aj na tých rodičov je tlak, že dcéra nechodí do školy, mala by a podobne. Je ľahké spadnúť do pasce, keď dieťa začne súdiť. A okrem toho tínedžeri takisto nie sú vždy príjemní.

Ak v rodine členovia nezvládajú vzťah s depresívnym partnerom, tínedžerom... čo potom? Ak vyskúšali všetko možné a zistili, že už nevládzu, nebaví ich to, čo je správne urobiť?

Je dobré nájsť pre seba nejakú podporu, hľadať možnosti podporných skupín, zistiť si čo najviac informácií, vzdelať sa v tom. Existujú rôzne informačné zdroje.

Myslím si, že tiež je dobré brať to tak, že starostlivosť o človeka s depresiou je náročná, poďme teda hľadať, ako si môžem uľaviť ja a ako sa môžem postarať o samého seba.

Napríklad ak potrebujem, nájsť si niekoho k deťom na stráženie alebo niekoho na upratovanie, alebo ak ma teší plávanie, tak si pôjdem zaplávať.

Môže to byť tiež ťažké z finančnej stránky, ak vypadne v rodine jeden príjem, pretože ten partner je depresívny a nenosí domov peniaze. Iste je náročnejšie objednať si spomínané služby, ale napriek tomu si myslím, že je dobré využiť tento prístup.

Môj partner má depresiu a to znamená, že aj ja sa potrebujem o seba starať lepšie ako kedykoľvek predtým. Chodiť napríklad na prechádzky. Čo môžem urobiť, aby to bolo finančne dostupné, a čo mi pomôže, koho zo známych môžem poprosiť o pomoc.

Čokoľvek, čo uľaví zo záťaže človeka, ktorý sa stará, bude vo výsledku k dobru celému systému. A tiež nespadnúť do pasce, že sa predsa nemôžem radovať, ak on či ona je taký smutný. Toto nepomôže nikomu. My potrebujeme žiť svoje životy.

Má človek s depresiou vôbec záujem o vzťahy? Potrebuje ich udržiavať?

Verím tomu, že vzťahy potrebujeme všetci, pretože sme vzťahové bytosti a bez vzťahov nedokážeme veľmi prosperovať. Ale diagnóza môže spôsobiť, že vzťahy sú pre toho človeka hrozná drina alebo to aspoň tak vyzerá. Zvlášť ak na ne kladú nejaké nároky.

To, čo je pre človeka s depresiou ťažké, sú tie nároky, a nie vo všeobecnosti vzťah s niekým. Verím tomu, že v milujúcom, prijímajúcom vzťahu je vzťah vždy liečivý a to je napokon to, čo ľuďom pomáha aj v terapii.

Ako to myslíte?

Človek odchádza na terapiu, tam je niekto, kto ho prijíma takého, aký je, a udržuje nádej. Neprekáža v tej nádeji a nejakým spôsobom mu fandí. Verím, že takéto jednoduché to napokon je.

Nemusí byť nutné, aby terapeut mal nejaké chytré techniky, že človeku niečo poradí, on to urobí a tá depresia ho opustí. Stačí iba to, že tam je, v bezpečnom, prijímajúcom prostredí a ten človek začne postupne tú nádej chytať alebo sa to naučí. Naučí pozrieť sa na svoju chorobu inak, porozumieť, čo sa deje.

Ján Roubal hovorieval, že depresia je ako požiarny hlásič v dome, ktorý hovorí, že horí a ten život, aký žijete teraz, už ľuďom škodí. Vďaka terapii možno porozumieť, ako žiť inak, zmysluplnejšie.

Ovplyvňuje depresia aj iné vzťahy ako tie rodinné?

Je bežné, že na tom človeku to nepoznať. Napríklad keď vo vašom okolí niekto, o kom ste nevedeli, že trpí nejakým trápením, pretože sa dokáže dosť dobre pretvarovať, spácha samovraždu. Aj v škole to dokáže tínedžer zahrať tak, že nikto nič nepozná, a doľahne to na neho doma.

Ale môže sa stať, že človek začne robiť chyby, nemá taký drajv, ako mal, alebo častejšie chýba v práci.

Musíme tiež počítať s tým, že okolo problémov s duševným zdravím je stále veľká stigma, takže s tým sa ľudia veľmi chváliť nechcú. Veľa ľudí má už skúsenosť s braním antidepresív. Ale u väčšiny z nich sa to nedozvieme.

Ako fungujú antidepresíva, pomáhajú okamžite?

Prakticky to funguje tak, že nejaké obdobie sa môže hľadať ten správny liek. Niektorý napríklad funguje na depresiu, ale má vedľajšie účinky, ktoré nevyhovujú. Trvá tiež nejaký čas, kým nastúpi účinok, napríklad tri týždne.

Zase použijem prirovnanie nášho lektora Roubala, že antidepresíva ako keby človeka zabalia do deky, emócie stále má, ale nie sú také „drásavé“. Získa viac síl, ako riešiť nejakú situáciu. Ako najfunkčnejšie sa však osvedčuje kombinovať lieky a terapiu.

V jednom článku ste napísali, že jedným z riešení je aj odísť zo vzťahu s depresívnym partnerom, ak je ťažký a nezvládame ho. Ale v živote je veľa situácií, keď sa odísť nedá. Máme rodiča, o ktorého sa staráme, dieťa, manžela, o ktorých nechceme prísť.

Tú možnosť by sme si mali určite ponechať. Sú situácie, keď nechcete odísť, keď to nejde. Potom je obzvlášť dôležité hľadať si odbornú pomoc pre seba, obrátiť sa na nejakú organizáciu. Alebo zájsť hoci aj na jednorazovú konzultáciu s odborníkom. Toto má veľký význam.

Môžu byť deti pre ľudí s depresiou vzpruhou – napríklad pre rodiča?

Každý sme originál, môže to mať viac verzií. Deti nám môžu dávať nejakú motiváciu to riešiť. Môže to byť však aj tak, že budú príťažou, keď si povieme, čo som to za človeka, zlyhávam ako manžel, čo som to za otca alebo za mamu, že nie som schopná sa o to dieťa postarať.

Takže zlé to je vtedy, ak to naberie tento smer výčitiek.

Dá sa nájsť na depresii aj niečo pozitívne?

Pozitívne je to, že vo väčšine prípadov depresia odznie do pol roka a psychoterapia a lieky – oboje v kombinácii preukázateľne pomáhajú. Je to riešiteľné.

Súčasne, depresia je súčasťou toho, čo znamená byť človek, takže to môže byť skúsenosť, ktorá nám pomôže poznať samých seba, naučiť sa so sebou nejako zaobchádzať.

Časť ľudí zažije nejaké ťažké obdobie, ale nie je to úplne dobré porovnávať a predstavovať si, že je to rovnaké ako u niekoho, kto má klinickú depresiu.

Aj ťažkosti nám pomáhajú samých seba nejako spoznať, vybudovať si zmysluplnejší život. Takže to môže byť vo výsledku niečo dobré na ceste k sebe samému.

Čiže depresia dokáže rodinu aj niečomu naučiť, respektíve môže priniesť zmenu, ktorá bola potrebná a o ktorej netušili.

Môže to dať napríklad hĺbku vzťahom, keď to všetci spolu zvládnu. Začnú sa rozprávať o veciach, o ktorých sa predtým nerozprávali. Môže to byť objavné pre všetkých, že je vlastne fajn prijímať emócie tak, ako prichádzajú, a prijímať samých seba.