Život dospelého autistu Zažil šikanovanie aj úspech. Deti na bežnej škole ho neprijali, pretože bol iný

Baví ho šport, má medaily za beh, lyžovanie či bowling. Jeho veľkou životnou záľubou je Lego, za ktoré doteraz minul tisíce eur. Otváral už aj pár vlastných legových výstav.

Košičan Samuel Dečo má Aspergerov syndróm, prvý stupeň autizmu a ľahkú mozgovú dysfunkciu. Býva s rodičmi v Košiciach a má 26 rokov.

Ako on sám vníma svoju diagnózu? „Mám nevyliečiteľnú chorobu, ale viem s ľuďmi normálne komunikovať. Tú chorobu vnímam tak ako moji kamaráti. Niektorí majú Downov syndróm a ja mám Aspergerov,“ hovorí v úvode nášho rozhovoru Samuel.

Od minulého leta je zamestnaný, pracuje popri invalidnom dôchodku pár hodín týždenne. Má šťastie, pretože má prácu snov, keďže pracuje v predajni, ktorá sa špecializuje na predaj Lega. Jeho zamestnávateľka mu tam vytvorila chránené pracovisko. 

Do košickej predajne najskôr chodieval roky nakupovať, teraz tam pomáha s objednávkami, triedi súčiastky alebo skladá stavby. „Robím v pracovné dni a víkendy mám voľné. V nedeľu je zatvorené, lebo v nedeľu sa chodí do kostola,“ upozorní Samuel.

Doma pomáha pri varení, upratuje, chodí vyvetrať psa a pomáha aj s nákupmi. Potrebuje však usmernenie inou osobou.

Aktuálne v práci skladá metrovú Eiffelovu vežu. Má z nej dobrú náladu, fotky z procesu posiela svojim známym.

Črtá sa ďalšia výstava

Pred pár týždňami mu však dobre nebolo. Nepravidelné užívanie liekov spôsobilo, že sa cítil zle, a vyústilo to až do agresivity, s ktorou si nevedel poradiť ani on, ani jeho rodičia. Pre Samuela prišla záchranka a nejaký čas strávil na psychiatrii. O tejto téme sa však veľmi rozprávať nechce. Hovoríme teda o jeho záľubách.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Lyžujem od štyroch rokov. Otec ma bral na lyžiarske strediská po celom Slovensku. Keď som bol starší, bol som aj na Štrbskom Plese aj v Monkovej doline. Mám rád futbal, chodím na hokejové zápasy s otcom a krstnými rodičmi, som fanúšikom HC Košice. V lete behávam, rád sa aj bicyklujem. Mám päť zlatých, štyri strieborné a dve bronzové medaily za beh v špeciálnej olympiáde, kde súťažia ľudia so zdravotným znevýhodnením,“ vyratúva Samuel. Vychrlí aj heslo špeciálnej olympiády: „Svet vnímame inak, ale túžbu zvíťaziť máme rovnakú.“

Samuel sa pochváli, že sa mu črtá ďalšia výstava Lega. Túži však po vitrínach so sklom, ktoré by chránili všetky jeho stavebnice.

Priznáva, že počas výstav má vždy mierny stres a ľuďom hovorí, aby jeho skladačky nechytali, len sa pozerali. „Môžem povedať hodnotu svojho Lega? Už je to nejakých pár tisíc eur, zbieram ho od troch rokov,“ hovorí s úsmevom. Okrem Lega a športu rád pracuje v záhrade a pomáha babke.

Šikanovanie v siedmom ročníku

Samuel navštevoval bežnú škôlku. Na základnej škole bol v špeciálnej triede pre deti s chybami reči. Až do šiesteho ročníka mu stačila, kým ju nezrušili. Po stanovení diagnózy a pre okolnosti mu rodičia vybrali súkromnú základnú školu pre žiakov s autizmom v Košiciach-Myslave.

Kým tam však nastúpil, zažil ešte klasickú triedu s 30 žiakmi. „Tri mesiace som tam vydržal a potom som z tej školy odišiel, lebo tam nebolo dobre. V siedmom ročníku som bol šikanovaný a vychádzala mi päťka zo slovenčiny. Keď som prišiel domov, rozbil som dvere, rozbil som nejaký porcelán, nebolo mi dobre. Prešiel som do Myslavy, tam mi bolo dobre, lepšie ako na bežnej škole, lebo pri bežných deťoch som fungovať nemohol,“ vysvetľuje.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V súkromnej škole strávil tri roky až po deviaty ročník. Po deviatke mu škola poradila skúsiť strednú odbornú školu a odbor aranžér – záhradník.

„Ale tam ma spolužiaci neprijali, videli na mne, že som iný ako ostatní.“ Na škole tak vydržal len dva týždne. Mohol sa však vrátiť naspäť do Myslavy a absolvovať tri roky na praktickej škole.

Najskôr sa s návratom nevedel zmieriť a prejavilo sa to stavom, ktorý vyústil do pobytu na detskej psychiatrii. „Potom som sa už zmieril a na žiadnu inú školu som už nešiel. Zostal som v Myslave, kde som bol dokopy šesť rokov,“ dodáva.

Odmalička bol iný

Samuel priznáva, že v hneve už doma rozbil niekoľkokrát nielen dvere, ale aj dva televízory. Čo ho vie nahnevať? „Keď boli majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji do 20 rokov v Kanade, keď sme pobabrali zápas so Švajčiarskom, tak som od nervov rozbil môj televízor v izbe. Keď budem mať ďalší televízor, tak budem musieť dávať veľký pozor. Ale sľubujem, že už ho nerozbijem.“

Stretávame sa aj so Samuelovou mamou Katarínou. Spomína si, že už ako malý bol iný. „Od malička bol samotár, nemal rád okolo seba veľa ľudí. Až ako päť- až šesťročný začal rozprávať,“ hovorí.

So synom prešla logopédiu, psychologické poradne. Všade jej povedali, že chlapci sú pohodlní, leniví. „Ale ja som vedela, že niečo tam nebude v poriadku, lebo som si to porovnávala s mojimi dvomi dcérami alebo kamarátkinými deťmi.“

Reč mu pomohla naštartovať až učiteľka zo Sečoviec, ktorá si k Samuelovi sadla pod stôl a on sa pri nej napokon rozrozprával pri hladkaní psa. „Mali sme logopedičku, potom druhú, tretiu a ani jedna z nich s ním nemala trpezlivosť. Tá pani bola úžasná,“ spomína Dečová.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na druhom stupni základnej školy sa u neho prejavilo agresívnejšie správanie. „Začal byť výbušnejší, všetko mu vadilo. Akoby sa nevedel zmestiť do kože.“ V tom čase lekári potvrdili aj jeho diagnózu.

Na šikanovanie na strednej škole si pamätá aj ona a je jej ľúto, čo musel Samuel zažiť. „Zaspievaj, ty debil, daj peniaze, alebo ho zatvorili na vecko,“ spomína na nepríjemné situácie. Vysvetľuje si to aj tým, že žiaci boli zo slabšieho sociálneho prostredia.

Samuelova mama priznáva, že mal obdobia, keď nechcel brať lieky, a vtedy v ich trojizbovom byte búchal do dverí.

Ako sa v ňom spúšťajú výbuchy hnevu? „Hovorí, že mu niečo ide do hlavy. Samko je zlatý, milý, ale keď chytí amok, tak koniec,“ hovorí jeho mama a priznáva, že sa niekedy fyzicky pustí aj do nej a manžela.

Spokojná zamestnávateľka

Najväčšou životnou motiváciou je pre neho Lego a súťaže špeciálnej olympiády.

Vedúca predajne Legáčik, kde Samko pracuje, je s jeho prácou veľmi spokojná. Keď zbadala, ako mu to pri skladaní Lega dobre myslí, rozhodla sa dať mu priestor a mohol si v predajni vyberať dieliky aj sám.

„Keďže táto spolupráca fungovala veľmi dobre, rozhodla som sa, že ho zamestnám. Som s ním spokojná. Je veľmi úprimný, veľa vecí naučil aj on nás. Mám z neho radosť a páčia sa mi jeho názory na život,“ povedala pre Postoj Viera Nemčíková.

Samuelova budúcnosť je podľa jeho mamy Kataríny neistá. Starostlivosť o neho nechce v budúcnosti preniesť na jeho dve staršie sestry. „Možno by šiel do nejakého centra, možno o dvadsať rokov,“ zamýšľa sa Katarína. „Keby som žila do osemdesiatich rokov... viem, ako budem vládať? Už teraz je to náročné.“ S manželom obaja pracujú.

Vytúženého syna považuje za dar. „Keď sú deti ľúbené, milované a majú aj ťažší autizmus, dokážu to prežívať ľahšie.“

Katarína po vlastných skúsenostiach hovorí, že autisti integrovaní v bežnej triede trpia, odporúča ich preto zaradiť rovno do špeciálnej škôlky a neničiť ich sebavedomie prehnanými rodičovskými očakávaniami. Rozumie, že mnoho rodičov túto diagnózu nechce prijať. Pre dieťa s autizmom je však podľa nej ťažké byť v bežnom kolektíve.

Najväčším snom je dánsky Legoland

„Netreba sa hanbiť za svoje dieťa. Spoločnosť a známi s tým nepomôžu, rodičia musia vytvoriť dieťaťu prostredie, aby bolo v pohode, a dať ho do takej školy, ktorú zvládne.“ Šikanovanie je podľa nej to najhoršie, pretože zanecháva stopy.

Samuel prezradí, že by niekedy v budúcnosti rád býval aj sám. „Hľadám si nejakú peknú dámu,“ hovorí s úsmevom. Vysvetľuje, že niektoré dámy sú dobré a niektoré zlé. „Ale aj chlapci sú občas zlí. Môj kamarát povedal, že nevie, či je dobrý nápad oslovovať cudzie dievčatá.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako si hľadá peknú dámu? „Veľmi ťažko. Keď chodím do kostola, na kalváriu alebo k saleziánom. Som veriaci kresťan.“

Hovorí, že má vďaka svojim športovým aktivitám kamarátov po celom Slovensku a rád s nimi komunikuje. Jeho najväčším snom a želaním je navštíviť Legoland v Dánsku a tamojšiu fabriku, kde sa vyrába Lego. Vraví však, že letenka je drahá a potreboval by tiež niekoho, kto mu to tam ukáže.

Počas nášho stretnutia je zdvorilý, veľa a s nadšením rozpráva, a keď sa lúčime, pohotovo sa opýta, či by sme sa mohli na rozlúčku objať.