Komentáre a názory 17. marec 2023

Polemika proti AirPodom Prepánajána, prečo to máte všetci v uši­ach?

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

Dnes budem nariekať nad novou epidémiou, pre ktorú ani neexistuje všeobecne uznávaný názov.

Dnes budem nariekať nad novou epidémiou, pre ktorú ani neexistuje všeobecne uznávaný názov.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

Prepánajána, prečo to máte všetci v uši­ach?
Ilustračné foto: Flickr

Ide o malú bielu vecičku, vedúci vý­rob­ca ju predáva pod názvom „AirPod“, pravdepodobne existujú aj iné názvy. Tá vec je bez­drô­to­vá, drží sa sa­mo­statne v uchu, niekde nad ušným lalôčikom – akoby bo­la od­pí­le­ná – sa náhle končí.

Viem o AirPodoch len toľko, že ľudia z nich asi počúvajú rôzne zvuky.

Už si ani nepamätám, kedy som si všimol prvého nosiča bielej vecičky. Vte­dy som určite mávol ruku: Jaj, ďalší premotivovaný veriaci sek­ty App­le! Toto sa hádam nepresadí, veď vyzerá ako puk.

Tuším, že si AirPody najskôr obľúbili technickí fajnšmekri, pot­mav­ší špor­tovci so si­de­cu­tom aj biele hip­sterky, ale to môžu byť po­vrchné dojmy, nesledoval som to veľmi.

Potom sa to naozaj presadilo. Dnes to vidíme všade. AirPody nosia aka­demické progresívne tety aj jednoduchí plebejskí chalani. Keďže tu v okolí Amišov nemáme, nepoznám už ani jednu skupinu ľudí, v kto­rej by sa nosenie Air­Po­dov ne­vys­kyt­lo.

V čom je teda problém? Tá vec ako taká je cel­kom sluš­ne nadi­zaj­novaná, iba sa nehodí na hlavu člo­ve­ka.

Človek s AirPodom pôsobí odpudzujúco. Každý a vždy a bez vý­nim­ky. Nedá sa na to pozerať, nikdy.

Samozrejme, sú tu aj iné módy, ktoré nám znetvorujú spoluobčanov, na­prí­k­lad te­to­vač­ky. Poctivosť si pritom vyžaduje, aby sme si pri­zna­li, že sa raz za čas aj nejaká kerka podarí. Občas člo­veka do­kon­ca skráš­ľuje.

Nič také s AirPodom neexistuje.

Ako si to mám teda vysvetliť – chcú byť ľudia škaredí?

Tu sa mi žiada povedať slovo o dejinách slúchadiel.

Pro­ti slúchadlám nemám totiž nič. Keď niekedy v deväťdesiatych ro­koch účinkovali pophviezdy vo vi­deo­klipoch s retro slú­chadlami zo šesť­desiatych ro­kov, bolo to výsostne estetické. Tie slúchadlá boli veľ­ké a krásne. Spe­váci alebo speváčky pôsobili ponorene v hlbi­ná­ch svojich piesní alebo myšlienok.

A keď som si ako študent zarábal zopár halierov tým, že som v noci na veľmi pochmúrnom sídlisku vie­denskej periférie vy­nášal tab­loi­dy, tiež som nosieval walkman na hlave. Tak­to som sa naučil prvé ruské slo­víčka.

Nie, problém nie je v slúchadlách. Slúchadlá, ktoré boli ešte slú­chad­lami, boli fajn. Už z diaľ­ky sme videli, že si dotyčný pustil mi­lovanú hud­bič­ku.

Čávovi je dobre, stačí nerušiť, pohoda, kaif.

S AirPodmi je to trochu iné. AirPod nie je iba slúchadlo, u mnohých sa stá­va telesným orgánom.

Môže byť módou, ktorá prejde ako všetky ostatné, no potenciálne z neho môže byť aj jeden z prvých stavebných ka­me­ňov trans­hu­ma­nis­tického zajtrajška. Stačí sa pozrieť na to, ako ľudia AirPod používajú: mnohí ho no­sia len v jednom uchu. Mnohí ho tam nechajú aj vte­dy, keď vôbec nič ne­počúvajú.

A niektorí úplne za­bu­d­nú, že majú v uchu stroj.

Člo­vek s Air­Po­dom je medzi nami a zároveň nie je. Je jedným uchom tu a druhým uchom tam. Ničomu a nikomu sa nechce venovať naplno. Študuje na vysokej škole roz­trži­tosti.

Občas, keď som medzi štyrmi stenami nadával na novú epidémiu, Air­Pody som oz­na­čo­val za „biele vtá­čie hovienka“. Tiež to nebola úplne pres­ná analý­za. No hlavne: pohŕdanie tu už nie je riešením.

Na to je nosičov Air­Po­dov už pri­veľa. To by som strm­hlav prepadol mi­zan­tropii.

Preto som si povedal, že musím tomuto rôznorodému kmeňu ve­novať väč­šiu pozornosť, lebo to ešte možno bude dôležité. Začal som teda Air­Po­dis­tov bližšie skúmať.

Prišiel som na to, že AirPod spá­ja napríklad v slovenskej spo­loč­nos­ti tie naj­ob­y­čajnejšie a naj­ok­raj­o­vej­šie konce.

Dám dva príklady. Prvým je mladý vrah zo Zámockej. Asi ste vi­de­li fo­tografiu, ktorá pravdepodobne vznikla krátko pred tým, čo pá­cha­teľ za­stre­lil dvoch ľudí z LGBTI komunity pri pití limonády.

Extrémistický slovenský vrah mal na sebe AirPod.

Druhým príkladom je dlhoročná čašníčka v mojej náhradnej jugošskej ka­viarni na jednom slo­ven­skom sídlisku.

Je to príjemná a v niečom aj klasická Slovenka. Nosí v práci do­má­ce papuče, hneď sa tam cítite ako doma. Dlho som v tej kaviarni nebol, došiel som tam až v týchto dňoch. Príjemná pani bola príjemná ako vždy, no za­registroval som dve malé zmeny.

Prvou zmenou bo­lo, že medzitým konvertovala na islam, tak kom­pe­tent­ne a pútavo vedela rozprávať o dodržiavaní ra­ma­dá­nu.

Druhou zmenou bolo, že nosila AirPod. Radšej nepoviem, či jej pri­stal. Veď ne­pri­s­tane nikomu.

Viete si na Slovensku predstaviť dve osoby, ktoré by boli odliš­nej­šie ako on a ona? Čo asi počúvali vo svojom AirPode? Rasistické štváčst­vo v angličtine, obedovú modlitbu Dhuhr v arabčine?

No niečo mali spoločné, AirPod.

Skutočnosť, že v takej údajne pluralistickej a individua­lis­tic­kej spo­ločnosti ako tej našej si všetky vrstvy spoločnosti strčia ten istý strojček do ucha, by nás mala viesť k zamysleniu.

Ak už nič iné, tak sa tu prejavuje prekvapujúca vô­ľa k uni­for­mi­te.

Chcú byť všetci rovnakí?

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0