Štátny tajomník ministerstva hospodárstva Peter Gerhart v rozhovore pre Postoj objasňuje postup pri spúšťaní tretieho bloku Mochoviec, postup výstavby štvrtého bloku, ale aj to, že nová slovenská jadrová elektráreň by mala vyrásť v areáli v Jaslovských Bohuniciach.

Rozprávali sme sa tiež o potenciáli malých modulárnych reaktorov, ale aj o nakladaní s vyhoretým palivom a rádioaktívnym odpadom a o tom, aký je medzi týmito „produktmi“ výroby elektriny rozdiel.

Energetická bezpečnosť je dnes postavená najmä na zásobách plynu. Z akých zdrojov ho môže Slovensko získať, ak sa chce odpútať od Ruska? Dokážeme zemný plyn nahradiť iným zdrojom, napríklad vodíkom?

Aké sú možnosti Slovenska pri využívaní slnečnej a veternej energie? A aký potenciál sa skrýva v geotermálnych zdrojoch?

Do komerčnej prevádzky sa pomaly dostáva tretí blok Mochoviec, budeme mať teda ako krajina dosť elektriny?

Po úspešnom fyzikálnom spúšťaní aktuálne prebieha fáza energetického spúšťania, teda testovania sekundárnej časti tretieho bloku jadrovej elektrárne. Veríme, že všetky testy budú úspešné a že bude môcť byť blok čo najskôr prevádzkovaný a prifázovaný do elektrizačnej sústavy.

V polovici januára bol tretí blok na 5-percentnom výkone. Keď výkon dosiahne 20 percent, vyrobí sa dostatok elektrickej energie, aby bol prifázovaný a vyrobená elektrická energia išla do sústavy. Predpoklad je, že keď prebehne celý proces, bude Slovensko nateraz energeticky sebestačné.

Ak teda budeme sebestační, znamená to, že to bude mať vplyv aj na cenu? Lebo to je to, čo ľudí zaujíma najviac.

Priamy vplyv na cenu to mať nebude, skôr tam budú sekundárne vplyvy. Cena sa na Slovensku neodvádza len od toho, či krajina má alebo nemá dostatok elektriny. Samozrejme, tým, že v istom okamihu začne byť v našom priestore elektriny viac, je predpoklad, že už sa nedostaneme k takým astronomickým cenám za megawatthodinu ako vlani v lete.

Prevádzka tretieho bloku ovplyvní aj memorandum, ktoré bolo podpísané vo februári minulého roka, v ktorom sa Slovenské elektrárne zaviazali dodať určité množstvo elektriny. Po plnom spustení tretieho bloku sa tento objem navýši, síce len o desatiny percenta, ale aj to prispeje k stabilite v dodávkach pre domácnosti.

Teraz je cena na trhoch okolo 170 eur za MWh. Dá sa ešte vrátiť k hodnotám, ktoré boli pred krízou, resp. k tomu, čo je dnes garantované ako cena za silovú zložku, teda tých zhruba 61 eur za MWh?

Osobne si myslím, že dôjde k postupnému upokojeniu na trhoch a cena bude klesať, to však môže trvať mesiace až desiatky mesiacov. A k upokojeniu určite príde, v tomto som optimista. Predpokladáme tiež, že sa postupne vyrieši aj konflikt na Ukrajine, ktorý takisto eskaloval cenu elektriny v minulom roku.

Či sa však vráti na úroveň povedzme 60 eur za MWh, to by už bola z mojej strany čistá špekulácia... Pravdepodobne sa k nej priblíži, ale aj vplyvom inflácie sa na túto úroveň už nedostane.

A aký vplyv bude mať to, čo sa teraz deje v Európe? Teda že aj krajiny, ktoré už rozhodli, že odstavia svoje jadrové zdroje, sa k nim vracajú, predlžujú prevádzku – napríklad Belgicko o desať rokov navyše. Stlačia tieto celoeurópske vplyvy cenu?

Na celoeurópskej úrovni sú kľúčové dva najväčšie trhy – Nemecko a Francúzsko.

Kým Francúzsko má dostatok zdrojov a je exportérom, tak Nemecko stojí pred vážnym rozhodnutím, akým spôsobom nahradí výpadok výroby elektriny, ktorú získava z jadrových elektrární a uhlia. Samo sa bude musieť vyrovnať s otázkou, ako nahradí zdroje elektrickej energie pri politike uhlíkovej neutrality.

Takže to, čo ohlasuje Emmanuel Macron, že v roku 2050 chce Francúzsko vyrábať o 60 percent elektriny viac ako dnes, pohltí dopyt z Nemecka?

Čiastočne to kompenzovať bude. Teraz je len otázka, ako intenzívne a ako rýchlo sa naštartuje proces výstavby nových reaktorov vo Francúzsku.

Tu na chvíľu odbočím. Doteraz nikdy širšiu verejnosť príliš nezaujímalo, či majú elektrárne odstávku, či sa robí údržba alebo rekonštrukcia. Minulý rok sme si to však veľmi citeľne uvedomili, keď bolo viacero francúzskych jadrových elektrární odstavených. Už to nebola len otázka technickej a jadrovej bezpečnosti, ale zrazu to hýbalo aj cenami elektriny.

Takže áno, zvýšená výroba vo Francúzsku pomôže, no aj samotné Nemecko bude musieť prijať zásadné energetické rozhodnutia a ja nechcem prejudikovať aké. Možno nájdu spôsob, ktorý im aj bez jadra zabezpečí dostatok elektriny, no osobne som trochu skeptický.

Z pohľadu energetickej bezpečnosti by sa teda podľa vás Nemecko malo vrátiť k jadru?

Ja som hlboko presvedčený, že áno. Ak chce Európa ísť príkladom a výrazne znižovať emisie uhlíka, musí začať využívať na výrobu elektrickej energie čo najviac bezuhlíkových a nízkouhlíkových technológií. A v niektorých krajinách to bez jadra absolútne nepôjde. Typickým príkladom je Slovensko.

Rozširovanie jadrovej energetiky sa však týka aj Slovenska. Máme rozostavaný štvrtý blok Mochoviec. Kedy by ten mohol byť v komerčnej prevádzke? Optimistický scenár...

Keď Úrad jadrového dozoru vydá povolenie na trvalú prevádzku tretieho bloku Mochoviec, potom sa pod drobnohľad dostane dostavba štvrtého bloku.

Podľa harmonogramu Slovenských elektrární by mal byť štvrtý blok uvedený do prevádzky najneskôr do dvoch rokov od sprevádzkovania tretieho bloku. Kedy sa tak stane, je teraz veľmi ťažké povedať, keďže nevieme, kedy bude ukončené uvádzanie tretieho bloku.

Štvrtý blok sa totiž niekedy využíva aj ako rýchly zdroj súčiastok, ktoré treba povedzme vymeniť počas testovania v rámci uvádzania do prevádzky na treťom bloku. Na kontrolnom dni 5. januára, kde boli okrem zástupcov ministerstva hospodárstva prítomní aj predstavitelia Úradu jadrového dozoru, nás Slovenské elektrárne ubezpečili, že budovanie štvrtého bloku kontinuálne pokračuje. A ak sa nejaká súčiastka využije, tak sa automaticky obstaráva ďalšia, určená pre štvrtý blok.

Ale takto o rok budeme múdrejší, čo sa týka konkrétnejšieho dátumu spustenia štvrtého bloku.

Ak spomínate súčiastky, aj štvrtý blok je na báze ruskej technológie...

Áno.

Je v kontexte geopolitických udalostí a vojny na Ukrajine reálne, že budeme mať k dispozícii súčiastky, ktoré potrebujeme na dokončenie štvrtého bloku, alebo môžu nastať vo vzťahu s Ruskom nejaké komplikácie aj v tomto sektore?

Pokiaľ mám dobré informácie, tak na sekundárnom okruhu tretieho bloku boli dodávateľmi spoločnosti, ktoré pochádzajú najmä zo strednej a západnej Európy, i keď koncept je, samozrejme, ruského typu.

Pri štvrtom bloku je situácia veľmi podobná.

Ale nie sme v tomto takí závislí od Rosatomu ako Maďarsko v prípade elektrárne Paks II?

Nie.

Nová jadrová elektráreň

Uvažuje sa o novej jadrovej elektrárni na Slovensku?

V tejto téme sa dokonca dostávame do kľúčového bodu. A ja som sa už viackrát vyjadril a je to moje hlboké presvedčenie, že Slovensko musí ísť do výstavby tohto nového jadrového zdroja v lokalite Jaslovské Bohunice.

Keď sa rozbehnú všetky činnosti smerujúce k výstavbe a samotná výstavba, môžeme predpokladať horizont s reálnym odhadom uvedenia tohto bloku do prevádzky niekedy v roku 2040. Kľúčové je to aj preto, že v tom období bude napríklad ukončovaná prevádzka jadrovej elektrárne V2 v Jaslovských Bohuniciach. Za predpokladu bezpečnej prevádzky bude v tom čase už 60 rokov v prevádzke. A nateraz jadrová obec považuje prevádzku blokov do 60. roku života za primeranú a bezpečnú. To, samozrejme, musí byť priebežne kontrolované a schvaľované Úradom jadrového dozoru, ktorý v zákonných desaťročných intervaloch vydáva povolenie na ďalšiu prevádzku.

Týmto projektom nového jadrového zdroja jednak nahradíme výkon, ktorý nám odíde s ukončením prevádzky V2, ale zároveň aj upevníme energetický mix, v ktorom jadrová energetika bude musieť zohrávať v roku 2040 kľúčovú úlohu.

Za realizáciu projektu výstavby nového jadrového zdroja je zodpovedná Jadrová energetická spoločnosť Slovenska (JESS).

Aká to bude technológia? Bude to opäť VVER alebo iná, od iného dodávateľa?

Samozrejme, že keď sa začala príprava tohto nového jadrového zdroja, logickým predpokladom bolo, že by to mohla byť opäť elektráreň typu VVER.

To malo svoje rácio minimálne v dvoch rovinách. Po prvé, Slovensko má personál, ktorý má reálnu skúsenosť s prevádzkou týchto blokov, a druhá rovina je ich konkurencieschopnosť, aj čo sa týka bezpečnosti a ďalších parametrov, ktoré sa kladú na jadrovú elektráreň.

Žiaľ, vývoj situácie je taký, že je vysoko pravdepodobné, že to nebude môcť byť tento ruský typ jadrovej elektrárne a bude potrebné aj v rámci diverzifikácie využiť iného dodávateľa, ktorý postaví tento nový jadrový zdroj.

Koľko by mal mať blokov?

To je otázka skôr pre JESS, ale pokiaľ sledujem tento projekt, tak sa počíta s jedným veľkým blokom s výkonom okolo 1200 MW.

A ak hovoríte, že to bude v areáli Jaslovských Bohuníc, uľahčí to nejakým spôsobom povoľovací proces, ak je to na mieste, kde je už dnes jadrová elektráreň?

Skôr je to tak, že projekt novej jadrovej elektrárne je pozitívne akceptovaný okolitými obcami a ich obyvateľmi, ktorí žijú okolo tejto našej jadrovej lokality. Prejavilo sa to aj tým, že JESS už úspešne ukončila proces EIA a projekt získal kladné záverečné stanovisko ministerstva životného prostredia (MŽP) SR. Ďalší míľnik predpokladáme na jar tohto roku, keď by mala spoločnosť odovzdať dokumentáciu na umiestnenie stavby na príslušný stavebný úrad, ktorým je v zmysle platnej legislatívy Úrad jadrového dozoru SR.

A prečo až rok 2040? Prečo tak dlho trvá od okamihu, keď sa rozhodne, že ideme stavať novú jadrovú elektráreň – a hovoríte, že proces EIA je už ukončený –, kým začne komerčne vyrábať elektrinu? Oddnes je to minimálne 17 rokov.

Možno sa to zdá veľa, ale jadrový priemysel je veľmi konzervatívny. Z viacerých dôvodov je to aj dobre. Jednak platí zásada, že bezpečnosť je na prvom mieste, ale tým je aj jedným zo spomaľujúcich faktorov. Každý proces sa viacnásobne prehodnocuje a preveruje najmä z pohľadu jadrovej bezpečnosti.

Naopak, podľa mňa to bude úspech, keď to bude za sedemnásť rokov.

Výstavba nového jadrového zdroja je projektom, ktorý má fázu prípravy zahŕňajúcu aj veľa povoľovacích rozhodnutí. Nasleduje proces výberu zhotoviteľa, ktorý má postaviť jadrový blok, a samotná výstavba. No a na konci je uvádzanie do prevádzky, ktoré takisto trvá nejaký čas. Podotýkam, že pre každú etapu je potrebné vypracovať a schváliť rozsiahly súbor dokumentácie.

Čiže podľa mňa je rok 2040 optimistický a bol by som rád, keby došlo k jeho naplneniu.

Jadrového paliva máme dosť

Máme v súčasnosti dosť jadrového paliva pre bloky, ktoré sú v prevádzke?

Za nákup a dovoz čerstvého jadrového paliva do svojich zariadení sú v prvom rade zodpovedné Slovenské elektrárne. Ja zatiaľ môžem z našej strany potvrdiť, že na najbližšie obdobie ho určite majú. A, samozrejme, robia sa ďalšie kroky, aby nedošlo k obmedzeniu prevádzky našich jadrových blokov. Avšak detaily témy jadrového paliva nikde vo svete nie sú komunikované otvorene, takže pri tejto informácii by som aj zostal.

Chcem však všetkých ubezpečiť, že jednak Slovenské elektrárne, ako aj Úrad jadrového dozoru a ministerstvo hospodárstva si uvedomujú súčasnú situáciu a robia všetky potrebné kroky na to, aby Slovenská republika aj v oblasti jadrového paliva mala diverzifikované zdroje.

Dokážeme teda zohnať jadrové palivo pre typ reaktora, ktorý máme, od iného ako ruského dodávateľa?

Áno. V súčasnosti sa rokuje s niekoľkými takýmito potenciálnymi dodávateľmi. Tieto rokovania si v prvom rade manažujú Slovenské elektrárne. Prebiehajú mnohé stretnutia, na ktorých potenciálni dodávatelia musia prezentovať svoju schopnosť takéto palivo pripraviť a dodať. Musia preukázať, že jadrové palivo dokážu pripraviť v kvalite, ktorá zodpovedá jadrovému zariadeniu, a zároveň že ho dodajú v čase, keď ho Slovensko bude potrebovať. Tento proces riešia aj iné krajiny strednej Európy a Fínsko, teda štáty, ktoré prevádzkujú reaktory ruskej výroby typu VVER.

Ak je to teda iné palivo, ktoré nevyrobil výrobca toho reaktora, potrebuje certifikáciu na to, aby mohlo byť použité v tom reaktore. Musia Slovenské elektrárne absolvovať túto certifikáciu v plnom rozsahu, ak už táto certifikácia na typ VVER reaktora prebehla vo Fínsku v Loviise?

Prípadný nový dodávateľ bude musieť, samozrejme, absolvovať certifikačný proces. Ten je však plne v kompetencii Úradu jadrového dozoru. Vo všeobecnosti možno len povedať, že je uľahčením tohto procesu, ak takéto palivo, daný typ pre konkrétny typ reaktora, už je v inej krajine licencované a prevádzkované.

Na druhej strane akýkoľvek tlak na zľahčovanie či skracovanie certifikačného a licenčného procesu by bol v konečnom dôsledku kontraproduktívny. Bezpečnosť musí byť vždy na prvom mieste.

No a z pohľadu Slovenských elektrární ako prevádzkovateľa ide aj o to, aby bol aj ekonomicky čo najefektívnejší.

Malé modulárne reaktory

Ešte sa dotknem jednej technológie, a to sú malé modulárne reaktory (SMR), ktoré už Francúzi ponúkli Poľsku, ČEZ rozvíja veľkú spoluprácu s Rolls Royceom. Je v tom Slovensko nejako zapojené? Rozmýšľa sa o tom?

Aj jadrová energetika prechádza vývojom a tieto malé modulárne reaktory začali byť hitom. Prvé projekty sa objavili v roku 2016 na svetovej výstave jadrovej energetiky v Paríži. O dva roky bola už táto výstava plná prednášok a prezentácií malých modulárnych reaktorov a táto technológia sa stáva čoraz reálnejšou a zaujímavejšou. Veľa zahraničných spoločností sa tejto téme venuje a áno, už malé modulárne reaktory komerčne ponúkajú.

Cieľom každej krajiny je pripraviť si takú stratégiu ich využitia, ktorá je pre ňu najvýhodnejšia. Ministerstvo hospodárstva minulý rok splnomocnilo Jadrovú a vyraďovaciu spoločnosť (JAVYS), ktorá je v stopercentnom vlastníctve štátu, aby sa touto témou zaoberala. Zároveň aby robila aj konkrétne kroky, ktoré by smerovali minimálne k zásadnému posúdeniu využiteľnosti malých modulárnych reaktorov na Slovensku.

V tejto veci má za úlohu aj komunikovať s ďalšími spoločnosťami, prípadne vytvoriť klaster, ktorý by sa tejto téme venoval a ďalej ju posúval. My sme JAVYS nielen splnomocnili, ale aj zaviazali, aby tento proces v polročnom intervale reportoval ministerstvu hospodárstva.

Vidím v tejto technológii veľký potenciál. Už len fakt, že je výrazne skrátená fáza medzi rozhodnutím uviesť do prevádzky SMR a jeho plnou prevádzkou, je zaujímavý. Ďalej treba zdôrazniť fakt, že tieto projekty sa dodávajú na kľúč. Tým, že sú modulárne, dajú sa postupne dobudovávať a zároveň sú relatívne nenáročné na rozlohu oproti tomu, čo si vyžadujú súčasné jadrové elektrárne. Pre predstavu, takýto modulárny reaktor nezaberie plochu väčšiu ako futbalový štadión.

Zároveň prinášajú potenciál jednak stability dodávky elektrickej energie a aj určitú flexibilitu v tom, kde tento zdroj možno čo najefektívnejšie postaviť a využívať.

Vyhorené palivo a rádioaktívny odpad

Poďme k otázke bezpečnosti jadrovej energie. V laickom vnímaní najväčšia rizikovosť spočíva v jadrovom odpade, ktorý si však mnohí mýlia s vyhoreným palivom. Aký je medzi týmito dvoma „zvyškovými produktmi“ výroby elektriny z jadra rozdiel a čo sa s nimi na Slovensku robí?

Túto otázku máme, myslím si, na Slovensku zvládnutú veľmi dobre. Dokonca tak, že mnohé krajiny sa chodia k nám inšpirovať. Zadná časť jadrovej energetiky je na Slovensku zastrešovaná spomínaným JAVYS-om, ktorý manažuje nielen systém nakladania s vyhoreným jadrovým palivom, ale aj s rádioaktívnymi odpadmi.

Treba rozlišovať tieto dve kategórie, ktoré často vo verejnosti splývajú. Vyhorené jadrové palivo predstavuje 98 percent všetkej aktivity, ktorá zostáva po výrobe elektrickej energie. Čiže väčšina rádioaktívneho zaťaženia lokality je sústredená práve do tohto vyhoreného paliva.

Hoci vyhorené palivo mnohí nazývajú odpadom, mnohí v ňom, naopak, vidia aj strategickú surovinu, pretože napriek tomu, že je vyhorené, je niekoľko možností, ako ho ďalej využiť.

Pre ilustráciu uvediem aspoň tie základné.

Máte možnosť využiť ho na prepracovanie. Dostupné technológie sú napríklad vo Francúzsku alebo v Anglicku a donedávna aj ruský trh ponúkal takúto službu, pri ktorej dôjde k výrobe ďalšieho jadrového paliva.

Druhou možnosťou je predpoklad, že ako pôjde vývoj technologických znalostí a zručností, bude možné takéto palivo neskôr využiť v iných typoch jadrových reaktorov. Toto je však stále otázka budúcnosti. Keď som študoval jadrovú chémiu, končil som v roku 1993, už vtedy panoval optimizmus, že niekedy v tomto období okolo roku 2020 budú tieto technológie dostupné. Isté dizajny už sú na stole, ale ešte stále táto technológia nie je ani zďaleka zvládnutá a prezentovateľná.

Tretia možnosť je, že ho vyhlásite za odpad a uložíte ho do hlbinného úložiska.

A ako sa u nás skladuje?

Na Slovensku zatiaľ máme systém dlhodobého skladovania, ktorý prevádzkuje JAVYS v lokalite Jaslovské Bohunice. Tam sa využívajú dva typy skladovania. Jednak mokrý systém a v najbližšom období sa začne využívať aj suchý typ skladovania.

Takto palivo môže byť istý čas skladované, avšak národná stratégia a aj nová taxonómia EÚ smerujú k tomu, aby krajina, ktorá má rozvinutú jadrovú energetiku, mala hlbinné úložisko.

A čo teda s tým skutočným jadrovým rádioaktívnym odpadom?

Najprv by som rád povedal, čo je to vlastne rádioaktívny odpad. Môže byť najmä kvapalný alebo pevný. V jadrovej elektrárni sa tvorí pri kontakte materiálov s kontaminovaným médiom alebo vzniká aktiváciou. To môžu byť kovové odpady, ako sú armatúry, potrubia či ich časti, rôzne komponenty technologických zariadení, ktoré sa vymieňajú napríklad pri odstávke.

Ďalej to môžu byť sorbenty, ktoré sa využívajú pri čistení vôd v primárnom okruhu a vôd, ktoré odchádzajú z jadrovej elektrárne. Keďže ich funkciou je zachytávanie rádionuklidov, tak sa samy stávajú rádioaktívnym odpadom.

Takisto sem patria napríklad laboratórne prístroje alebo meracie zariadenia, ktoré sa používajú v primárnom okruhu elektrárne.

Pri rádioaktívnom odpade už neexistuje nádej žiadneho využitia. Slovensko má práve prostredníctvom JAVYS-u technológie, ako ho spracovať a upraviť. Zároveň prevádzkuje aj úložisko, kde je takýto odpad finálne uložený. Nachádza sa v Mochovciach.

Pracujeme na tom, aby Slovensko malo dosť plynu aj na budúcu zimu

Poďme aj k iným typom energetických surovín. Najskôr si povedzme o plyne. Máme ho dosť? Pretože v posledných mesiacoch sa objavili spory medzi tým, čo vykazoval Eurostat, a tým, čo vykazovalo ministerstvo hospodárstva o spotrebe plynu. Ako budú zabezpečené dodávky a zásoby na budúcu sezónu?

V polovici januára bol stav naplnenia zásobníkov na 73 percent a toto číslo v takomto období znamená, že sa na túto sezónu môžeme pozerať optimisticky ako na zabezpečenú a vykrytú. Slovenský plynárenský podnik si manažuje dodávky plynu podľa vlastného plánu a nastavenia stratégie a tieto dodávky v rámci možností už v maximálnej miere diverzifikuje.

V závere minulého roka väčšina plynu na Slovensko prichádzala z Nórska a prúdila cez terminály v Taliansku trasou Tarvisio – Baumgarten. V dodávkach plynu Slovensko najďalej pokročilo v diverzifikácii, čo je veľmi dôležité, pretože sme v Európskej únii na druhom mieste v rozsahu plynofikácie. Aj preto sú pre nás dodávky plynu kľúčovou agendou nielen pre domácnosti, ale aj pre priemysel. Dôležité je ešte povedať, že nejde len o zdroj tepla, ale aj o surovinu na výrobu pre chemický priemysel.

Veľkým zdrojom je dnes skvapalnený zemný plyn (LNG), terminály však majú obmedzenú kapacitu spätného splyňovania. Má Slovensko zarezervovaný dostatok tejto kapacity tak, aby dodávky plynu boli pre nás plynulé a aby sme si vedeli počas roka opäť dostatočne naplniť zásobníky?

Treba si uvedomiť, že zemný plyn dodávajú odberateľom viaceré spoločnosti, pričom SPP má z nich najväčší podiel na trhu. V úzkej spolupráci s SPP intenzívne komunikujeme s viacerými krajinami, v ktorých sa pripravujú viaceré projekty LNG terminálov, buď plávajúcich, alebo pevninských. SPP má nateraz zarezervovanú dostatočnú kapacitu a tá je aj z hľadiska diverzifikácie volená dobre.

SPP túto situáciu zvláda, čo znamená, že bude zabezpečený dostatok plynu pre zásobníky a zároveň aj pre domácnosti a priemysel. S SPP sme v kontakte na dennej báze.

Prírodné podmienky nás limitujú vo využívaní slnka a vetra

Treťou veľkou energetickou oblasťou sú obnoviteľné zdroje energie (OZE). Aké sú možnosti Slovenska, aby sme nielen plnili politické záväzky, ktoré sme dali, pokiaľ ide o podiel OZE v energetickom mixe, ale aby sme v prvom rade reálne využívali tú energiu, ktorú môžeme získať zo slnka a z vetra?

V súčasnosti využívame OZE na približne 17,2 percenta. Cieľom je, aby v roku 2030 tvorili približne 19,2 percenta energetického mixu.

Často robíme chybu, keď porovnávame úspechy rôznych krajín vo využívaní OZE, pretože pri tom nevnímame reálne možnosti Slovenska z hľadiska geografických daností voči porovnávanej krajine.

Čo sa týka napríklad fotovoltiky, úplne iná situácia je napríklad v Španielsku, kde je počet slnečných dní reálne iný ako na Slovensku a aj intenzita slnečného žiarenia je tam vyššia. Preto nemôžeme predpokladať, že budeme schopní dosiahnuť výrobou cez fotovoltiku také isté percentá, ako napríklad Španielsko.

V súčasnosti sa pripravuje nariadenie Rady EÚ, ktorú by som zjednodušene opísal ako fotovoltika na každú strechu. Samozrejme, je to veľmi dobrá myšlienka, pretože je to nevyužitý priestor, ktorý ponúka veľký potenciál na využívanie solárneho zdroja. Ale zároveň pri komparácii napríklad so Španielskom tak či tak nebudeme vedieť dosiahnuť takú stabilitu a intenzitu tohto zdroja.

Podobne to vyzerá aj v prípade veternej energie. Samozrejme, každý si pri veternej elektrárni predstaví rady stĺpov s veternými turbínami. Týchto technológií je už teraz viacero typov, nie sú to len tie klasické „vrtule“. Nové technológie majú nižšiu hlučnosť a aj vyššiu efektivitu premeny sily vetra na elektrinu.

Ale opäť, Slovensko je vnútrozemská krajina, nemôžeme sa porovnávať povedzme s Holandskom alebo s Nemeckom, ktoré masívne využívajú svoje pobrežné oblasti. Aj na Slovensku vieme, samozrejme, nájsť miesta, kde by táto technológia mohla byť zaujímavá, ale máme aj také, kde by jej inštalácia bola neefektívna.

Týmto zdrojom – slnku a vetru – sa prirodzene vyčíta, že nemajú stabilnú produkciu. Nie stále fúka vietor, slnko v noci nesvieti a ani dni nie sú vždy jasné. No máme zdroj a Slovensko ho má relatívne hojný, a to je geotermálna energia. Nestabilitu výroby dokáže do veľkej miery eliminovať. Dnes však asi 60 percent tejto energie využívame na rekreačné účely a zhruba pätinu na dodávku tepla a teplej vody. Elektráreň, ktorá by využívala geotermálny zdroj, však nemáme žiadnu. Prečo?

Keď bol v októbri na oficiálnej návšteve Slovenska prezident Islandskej republiky Guðni Thorlacius Jóhannesson, mali sme možnosť stretnúť sa aj s predstaviteľmi islandského Úradu pre energie, s ktorými sme túto tému veľmi intenzívne prediskutovali.

K vašej otázke. Na jednej strane áno, Slovensko má možnosť využívať geotermálnu energiu, mnohí hovoria, že sa v nej skrýva približne 5500 tepelných MW. Avšak sú tam niektoré momenty, ktoré komplikujú jej plné využívanie u nás.

Prvou komplikáciou je výdatnosť vrtov, ktoré máme. V podmienkach Slovenska sa pohybujeme v hĺbkach okolo dvoch kilometrov a viac, niekedy až do piatich kilometrov. Až po navŕtaní zistíme jeho výdatnosť.

Ďalej veľmi záleží na chemickom zložení. Naše vody, ktoré sa získavajú z týchto geotermálnych vrtov, majú zväčša vysokú soľnosť, takže potrebujeme technológiu, ktorá zvládne toto chemické zloženie. Tretí moment je, že napriek tomu, že máme okolo 170 vrtov, vieme zatiaľ povedať, že ich teplota je nízka.

Máme vrty, z ktorých by sme teoreticky mohli vyrábať elektrinu?

Teplota vôd z našich geotermálnych vrtov sa pohybuje v intervale od 40 do 130 stupňov Celzia. Aby sme vedeli efektívne nastaviť technológiu na výrobu elektrickej energie, musíme mať teplotu minimálne na úrovni 100 stupňov Celzia. Musíme si uvedomiť, že keď je vrt dostatočne hlboký, tak sa médium čiastočne ochladí, kým sa dostane na povrch a k technológii, ktorá by ho využila na výrobu elektriny.

Vrtov s takouto teplotou je málo, aby spĺňali kritérium teploty nad sto stupňov a dostatočnú výdatnosť.

Podľa toho, čo zatiaľ vieme, sa pohybujeme niekde v teplotách od 70 do 90 stupňov Celzia, čo je zaujímavé síce nie z pohľadu výroby elektriny, ale dodávky tepla a teplej vody. Tu tento priestor je, len ho musíme začať intenzívnejšie využívať.

Bude štát toto využívanie nejako podporovať?

Ministerstvo má k dispozícii viaceré zdroje, napríklad z Programu Slovensko. Podobne aj Slovenská inovačná a energetická agentúra má zdroje na podporu využívania geotermálnej energie.

Ak som spomenul Island, tam sa nám črtá perspektívna spolupráca, keďže Island je ochotný podeliť sa o svoje skúsenosti s využívaním tohto zdroja.

Oni ho však majú prirodzene omnoho výdatnejší, v niektorých prípadoch čerpajú de facto priamo paru a získavajú toto médium z omnoho plytších vrtov, dokonca na úrovni niekoľko desiatok metrov, kým na Slovensku je to naozaj otázka kilometrov.

Aby to však nebolo pesimistické: keď som ich informoval, že tu máme spomenutý tepelný potenciál, hneď to prepočítali a povedali nám veľmi zaujímavé číslo domácností, pre ktoré je tu potenciál vykurovania.

Náhrada za fosílne palivá

Aby sme to teda zarámcovali, ak sa snažíme znižovať emisie uhlíka, resp. CO₂, a zároveň si chceme zachovať energetickú bezpečnosť, máme niečo, čo vieme flexibilne používať? Jadro je síce výkonný a stabilný zdroj, ale nie je flexibilný a, naopak, solárna a veterná energia má nestabilnú produkciu. Máme niečo iné ako plyn, čím by sme dokázali tú sieť dostatočne regulovať? Môžeme sa reálne zbaviť fosílnych palív?

Vieme nastaviť proces, aby sme ich čo najmenej používali, resp. čo najviac eliminovali. Pri uhlí je pravdepodobnejšie, že ten proces bude omnoho rýchlejší. Ale opúšťanie využívania plynu bude klesať omnoho miernejším tempom.

Teraz je veľmi ťažké povedať, či to bude rok 2050 alebo 2060. Dôležité je, že Európska únia prijala záväzok, že chce byť uhlíkovo neutrálna v roku 2050.

To je jedna poloha. Druhá je, že súčasná kríza, ktorá je vyvolaná a umocnená ruskou agresiou na Ukrajine, nás takisto núti začať prehodnocovať využívanie zemného plynu, resp. zefektívňovať jeho využívanie v našom priemysle. Existujú rôzne alternatívy, ale, samozrejme, plyn ako taký nemôžeme úplne nahradiť, pretože má svoje výhody. Dokážeme využívaním iných možností minimalizovať jeho používanie.

Prvá možnosť je, že ho postupne nahradíme elektrickou energiou. Po druhé, že nahradíme mnohé produkty, ktoré vyrábame z tohto plynu, inou metódou alebo inou technológiou. A tu sa dostávame vlastne k využívaniu vodíka.

Je reálne, aby sme v dohľadnom čase vedeli vodík využívať tak, ako dnes využívame zemný plyn?

Vodík sám osebe nie je obnoviteľným zdrojom energie. Je to nízkouhlíkový nosič energie. Po druhé, vodík musíme nejako vyrobiť, takže si musíme nastaviť stratégiu.

Národná vodíková stratégia bola prijatá v roku 2021. V minulom roku sa začal pripravovať akčný plán využívania vodíka na Slovensku, ktorý je nastavený do roku 2030. Pri jeho posudzovaní na sklonku minulého roka sme sa aj s predkladateľmi dohodli, že ho trošku upravíme a zreálnime tak, aby bol v roku 2030 uchopiteľný a vyhodnotiteľný.

Zároveň sme sa zhodli, že to prvé, čo musíme urobiť a čo sa na začiatku možno nezdalo až také dôležité, je, že potrebujeme legislatívu na reguláciu a podmienky využívania vodíka v priemysle. Apropo, táto absentuje aj v prípade geotermálnej energie.

Kedy môžeme túto legislatívu očakávať?

Rozhodli sme sa, že sa inšpirujeme v krajinách, ktoré sú vo využívaní vodíka ďalej ako Slovensko. Máme ich vytypované, budeme analyzovať ich legislatívu a snažiť sa ju aproximovať na slovenské pomery. Chceme tento balíček pripraviť ešte tento rok. Neviem teraz povedať, či bude tohto roku schváliteľný v Národnej rade, ale naším záujmom je, aby bol pripravený.

Potom to už bude otázka programovej finančnej podpory využívania vodíka, povedzme v chemickom priemysle. Tento segment spotrebuje približne 100-tisíc ton vodíka ročne. Takže ak ho budeme chcieť vyrábať inak ako zo zemného plynu, budeme musieť tento proces zvládnuť v dostatočnom objeme.

Kde všade môžeme reálne vodík využiť?

Z môjho pohľadu je najdôležitejšie využívanie vodíka najmä v priemysle. Kým v chemickom priemysle ho potrebujeme približne 100-tisíc ton ročne, v ostatných segmentoch, kde by mohol byť potenciálne použitý, ho budeme potrebovať možno štvrtinu z tohto množstva. Aby sme čo najefektívnejšie využívali finančné prostriedky, určite sa sústredíme najmä na výrobu vodíka pre priemysel.

V iných odvetviach sa ako najefektívnejšie javí využitie vodíka v nákladnej doprave.

Ale, samozrejme, je dôležité robiť aj také projekty, ako sú autobusy na vodík, aby sa toto odvetvie spropagovalo aj medzi verejnosťou.

Treťou oblasťou je využívanie vodíka ako zásoby elektrickej energie, keď dochádza k nadprodukcii. Tu si však musíme počkať na vyhodnotenie pilotných projektov, ktoré sa tým zaoberajú, a na to, aká je ich efektivita.

Foto: Postoj/Andrej Lojan