Spoločnú mali ešte jednu vec. Všetci sa dožili takmer sto rokov. Štrougal stovku dokonca môže ešte prekonať. Prežili tak vyše štvrťstoročie v demokratickom zriadení. Dosť dlhé obdobie na to, aby ich demokratická spoločnosť konfrontovala s ich činnosťou v období socializmu. Udialo sa tak? A mali byť za čo konfrontovaní? Aký bol ich príbeh do roku 1989?

Symbol zrady 21. augusta 1968

Najstarším zo spomínaných štyroch komunistických funkcionárov bol Vasiľ Biľak, ktorý sa narodil rok pred vznikom Československa. Vyučil sa v Hradci Králové za krajčíra a toto povolanie potom vykonával v Bratislave. Krátko po skončení druhej svetovej vojny vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

Svoju politickú kariéru začal začiatkom 50. rokov 20. storočia. Bol vedúcim ideologického oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), neskôr tajomníkom prešovského krajského výboru KSS pre otázky ideológie a priemyslu a povereníkom školstva a kultúry. Potom sa stal československým ministrom bez kresla a poslancom Národného zhromaždenia.

Na začiatku roka 1968 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSS namiesto Alexandra Dubčeka, ktorý postúpil na miesto prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Biľak sa čoskoro stal odporcom reforiem Pražskej jari a hľadal pomoc u predstaviteľov Sovietskeho zväzu.

Tieto jeho snahy vyvrcholili tzv. pozývacím listom, ktorým sa mala dodať právna legitimita sovietskemu vojenskému zásahu proti Československu. Biľak bol jedným z jeho signatárov. Kľúčovú úlohu hral aj osudného 21. augusta 1968. Počas zasadnutia predsedníctva ÚV KSČ sa spolu so svojimi stúpencami usiloval presadiť prijatie vyhlásenia, ktoré by vítalo vstup spojeneckých vojsk, čo sa mu však nepodarilo.

Biľak sa pokúšal aj o vytvorenie kolaborantskej, tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Ani to mu však nevyšlo. Aj keď v očiach Moskvy zlyhal, predsa len mu bolo umožnené získať funkciu tajomníka ÚV KSČ zodpovedného za ideológiu a zahraničnú politiku. Vďaka nej sa stal druhou najdôležitejšou osobou v strane hneď za prvým tajomníkom ÚV KSČ.

Počas dvadsiatich rokov normalizácie bol Biľak jedným z najmocnejších mužov normalizačného režimu. Mal napríklad veľký podiel na príprave a aplikácii Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Do politického dôchodku odišiel až koncom roka 1988 ako 71-ročný.

Po Nežnej revolúcii prišiel aj o zostávajúce funkcie a bol vylúčený z KSČ. Bol tiež obvinený z porušenia zákona na ochranu mieru a z ekonomických trestných činov. Trestné stíhanie bolo voči nemu začaté v roku 1991. Najskôr ho viedol Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. Neskôr bola vec odstúpená Mestskému úradu vyšetrovania v Bratislave. V roku 2011 bol Biľakov proces zastavený špeciálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Ako dôvod bola uvedená nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Českej republiky. Biľak teda nebol nikdy odsúdený ani potrestaný.

Posledné desaťročia svojho života prežil vo svojej vile v Bratislave. Jeho pokojnú starobu narušilo iba demonštratívne privezenie tanku pred vilu Alojzom Hlinom v roku 2012.

Vasiľ Biľak zomrel o dva roky neskôr vo veku 96 rokov ako posledný zo signatárov tzv. pozývacieho listu. Po smrti však nemal pokoj. V roku 2015 mu v jeho rodnej Krajnej Bystrej odhalili pamätník s bustou, ktorý Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz poliali červenou farbou a napísali naň nápis „sviňa“.

Najdlhšie slúžiaci slovenský premiér

Ďalšou tvárou normalizácie u nás bol Peter Colotka, ktorý prišiel na svet v roku 1925 v Sedliackej Dubovej na Orave. Zdalo sa, že po štúdiu práva na Univerzite Komenského v Bratislave urobí veľkú kariéru. Na svojej alma mater bol postupne prodekanom, dekanom a prorektorom. V roku 1962 bol menovaný za člena Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.

Súhrou rôznych okolností však urobil ešte väčšiu kariéru v politike. Do jej najvyšších sfér sa dostal v osudovom roku 1968, keď sa stal podpredsedom vlády Československej socialistickej republiky (ČSSR).

K okupácii vojskami Varšavskej zmluvy zaujal síce odmietavé stanovisko, pomerne rýchlo sa však zaradil do tzv. realistického prúdu vo vedení KSČ. Funkcie v nastupujúcom normalizačnom režime preto na seba nenechali dlho čakať. Najskôr sa stal v roku 1969 predsedom Federálneho zhromaždenia, kde však dlho nezotrval.

Zakrátko sa stal podpredsedom Federálneho zhromaždenia a zároveň predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR). V tejto funkcii zotrval 19 rokov, čím sa stal najdlhšie slúžiacim slovenským premiérom.

Niektorými bol Colotka považovaný za relatívne umierneného politika v období normalizácie. Podľa viacerých sa správal lepšie ako iní komunistickí papaláši. Vplyv na to mohlo mať dlhoročné pedagogické a vedecké pôsobenie. Mal blízko k inteligencii, predovšetkým k tej umeleckej. Usiloval sa nájsť kompromisné riešenie a pomôcť tým, ktorí boli v nepriazni tvrdých normalizátorov.

V čase Colotkovej vlády bolo možné vidieť určitý ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj Slovenska. Je tiež zjavné, že normalizácia bola na Slovensku o čosi miernejšia ako v českých krajinách. Podiel na tom sa zvykne pripisovať aj Colotkovi.

Peter Colotka bol podpredsedom Federálnej vlády a predsedom vlády SSR do konca roka 1988. Potom krátko pôsobil ako veľvyslanec ČSSR vo Francúzsku. Po Nežnej revolúcii skončil aj v tejto funkcii, podobne ako v KSČ. Následne bol vyšetrovaný pre podozrenie z trestných činov zneužitia právomocí verejného činiteľa a neoprávneného nakladania s prostriedkami štátu. Po štyroch rokoch však bol Obvodným súdom Bratislava I zbavený obžaloby. Následne si už mohol spokojne užívať dôchodok vo svojom dome v Bratislave.

Zomrel v hlavnom meste Slovenska 20. apríla 2019 vo veku 94 rokov.

Ako kôl v plote

Rodák z Českých Chalup pri Českom Krumlove Miloš Jakeš uzrel svetlo sveta presne pred sto rokmi. Najskôr pracoval v gumárňach, potom sa v elektrooddelení firmy Baťa vyučil za elektrotechnika. Niekoľko týždňov po skončení druhej svetovej vojny sa stal členom KSČ.

Do štátneho aparátu vstúpil na začiatku 60. rokov 20. storočia. Postupne vystriedal niekoľko postov. Okrem iného bol vedúcim Ústredného úradu pre veci národných výborov, tajomníkom Vládnej komisie pre národné výbory či prvým námestníkom predsedu Ústrednej správy pre rozvoj miestneho hospodárstva.

V roku 1968 sa stal predsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie. Táto komisia riešila po roku 1970 napríklad odvolania proti výrokom previerkových komisií, ktoré straníkov zbavovali členstva za postoje k vojenskej invázii v auguste 1968 a k reformnému procesu.

Postoj k reformám Pražskej jari bol v prípade Jakeša už od začiatku roka 1968 negatívny. Preto bol po osudnom 21. auguste prizvaný k rokovaniam o ustanovení tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Tú sa síce vytvoriť nepodarilo, ale pragmatický postoj Jakešovi zaistil pozvoľný postup po funkcionárskom rebríčku.

Vrchol kariéry dosiahol 17. decembra 1987, keď nahradil Gustáva Husáka vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ. Vtedy sa stal de facto najmocnejším mužom v štáte. O dva mesiace neskôr po Husákovi prevzal aj post predsedu Ústredného výboru Národného frontu.

Jakeš sa oficiálne prihlásil ku Gorbačovovej perestrojke, chystal hospodárske zmeny a podieľal sa na príprave novej ústavy. Na druhej strane vedenie KSČ s ním na čele sledovalo dianie v Sovietskom zväze s obavami. Československí komunisti reformy perestrojky považovali za príliš odvážne a báli sa o svoje pozície. Symbolom ich izolovanosti a bezradnosti sa stal Jakešov prejav v Červenom Hrádku v júli 1989, v ktorom sa prirovnal ku kolu v plote.

Aj keď mal Jakeš mnoho odporcov, väčšina ľudí sa zvykne zhodnúť na tom, že aj vďaka nemu prebehla Nežná revolúcia bez obetí na životoch. Keď videl, že jeho pozícia je neudržateľná, 24. novembra 1989 odstúpil z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ. Neskôr bol zbavený aj ostatných funkcií a vylúčený z KSČ.

Po Nežnej revolúcii čelil s Jozefom Lenártom obvineniu z vlastizrady za účasť na pokuse o ustanovenie robotnícko-roľníckej vlády v roku 1968. V júli 2003 bol však rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe zbavený obvinení. Posledné roky života prežil v Prahe v Dejviciach.

Do veľmi vysokého veku bol aktívny a zúčastňoval sa na akciách Komunistickej strany Čiech a Moravy. Až do smrti bol presvedčeným komunistom. Tvrdil, že socializmus bol porazený len dočasne a raz zvíťazí. Zomrel ako deväťdesiatsedemročný 10. júla 2020.

Komunistický Matuzalem

Lubomír Štrougal, najdlhšie slúžiaci československý premiér, sa narodil v roku 1924 vo Veselí nad Lužnicí v južných Čechách. Začínal ako brusič kovov v Prahe. Zanedlho po skončení druhej svetovej vojny vstúpil do KSČ. Následne vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej.

Do veľkej politiky prenikol koncom 50. rokov 20. storočia. Krátko bol ministrom poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva a potom niekoľko rokov ministrom vnútra.

Vďaka svojmu pragmatizmu a manévrovaniu sa Štrougal v osudovom roku 1968 dostal do ešte vyšších funkcií. Ako tajomník ÚV KSČ pracoval okrem iného na prípravách tzv. Akčného programu. Podporoval vtedy síce vnútrostranícku demokraciu, ale zároveň sa obával o zachovanie vedúcej úlohy KSČ.

Po 21. auguste zaujal vyčkávacie stanovisko. Aj v ďalších mesiacoch sa zachoval ako pragmatik a taktik. To mu na začiatku roka 1970 prinieslo najvýznamnejšiu funkciu v kariére – post predsedu vlády ČSSR. V dĺžke pôsobenia na tomto poste sa stal rekordérom – československým premiérom bol 18 rokov. Niesol tak významnú spoluzodpovednosť za smerovanie krajiny. Viackrát uvažoval o demisii, k čomu však nikdy neprišlo.

Po nástupe Gorbačova mal Štrougal určité reformné tendencie. Z tých však napokon nič nebolo. Jeho koniec na poste federálneho premiéra prišiel až v októbri 1988. Zostal potom radovým členom ÚV KSČ a poslancom Snemovne ľudu. Po roku 1989 prišiel aj o tieto funkcie a taktiež o členstvo v KSČ. Po týchto udalostiach ako 65-ročný odišiel do dôchodku.

Za posledných tridsať rokov bol za svoju činnosť v čase socializmu opakovane vyšetrovaný. Bol obvinený zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, keďže údajne ako minister vnútra nezákonne zastavil vyšetrovanie trestnej činnosti príslušníkov Štátnej bezpečnosti na hraniciach. V roku 2002 však bol oslobodený.

Z nebezpečného zneužitia právomoci úradnej osoby bol Štrougal obvinený znovu v roku 2019. O dva roky neskôr bolo však Mestským štátnym zastupiteľstvom v Prahe rozhodnuté, že Štrougal nemôže byť trestne stíhaný. V zastavení stíhania sa však konštatovalo ako nepochybné, že trestný čin sa stal a spáchal ho obvinený.

Na sklonku roka 2021 český Ústavný súd zrušil rozhodnutie, ktoré zastavilo stíhanie. Štrougalov prípad tak stále nie je uzavretý.

Je teda vo hviezdach, ako napokon dopadne posledný komunistický vysokopostavený funkcionár, ktorý 19. októbra 2022 oslávil už svoje 98. narodeniny. Najpravdepodobnejšie však je, že jeho príbeh bude mať rovnaký koniec, aký mal príbeh Biľaka, Colotku a Jakeša.