Transsexualizmus Čo je muž a čo žena? A prečo nebrať výzvy na opatrnosť ako prejav nenávisti

Okolo transrodovosti prebieha dôležitá diskusia. Je však natoľko spolarizovaná, že už nikto nemá chuť v rámci nej nič prebrať s druhou stranou do hĺbky. A to je nebezpečné, pretože na jednej strane barikád, tej menšej, historicky trpelo i zomrelo veľa ľudí. Často násilne – samovraždou či vraždou.

Infektológ a adiktológ Martin Kršák, ktorý pôsobí v Spojených štátoch amerických a profesijne sa stretáva s transrodovými pacientmi najčastejšie z dôvodu primárnej starostlivosti pri ochorení HIV, ale aj pri závislostiach, o tejto téme diskutuje so psychiatrom Martinom Kalašom, bývalým primárom ženskej kliniky Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku a súčasným medicínskym námestníkom nemocnice.

Kršák: Neberúc kvôli čistejšej argumentácii na moment do úvahy prílišný emocionálny súcit – ak je mužská a ženská rola definovaná čisto sociálnou normou, ako tvrdia niektorí zástupcovia transrodovej ideológie, tak by teoreticky nemala byť potrebná hormonálna alebo chirurgická tranzícia (zmena pohlavia). Inými slovami, ak podľa nich objektívne neexistuje „žena“ a „muž“ (teda sa nedajú objektívne zadefinovať) – čo konkrétne znamená, keď sa jedinec s rovnakými chromozómami XX a so ženskými genitáliami cíti ako „muž“?

Ak totiž zadefinujeme muža ako napríklad človeka produkujúceho spermie, to sa súčasnou formou tranzície ženy na muža nedosiahne. Ak ho zadefinujeme ako človeka, ktorého sexuálne priťahujú ženy, tak ignorujeme lesbické ženy, ktoré sa cítia spokojne ako ženy napriek vlastnej homosexualite, ako aj mužov, ktorých priťahujú muži. A ak muža zadefinujeme iba podľa typického výzoru a väčšinovo akceptovateľného stereotypu správania, tak je tranzícia len drahou a výrazne invazívnou formou súhlasu s normami, s ktorými daná transrodová osoba v princípe nesúhlasí.

1. Ako vie objektívny pozorovateľ, napríklad špecialista psychiater, pri osobe, ktorá vyrastala pod vplyvom genetiky a hormonálneho pôsobenia biologicky mužského alebo ženského typu, rozpoznať, ako sa cíti človek opačného pohlavia a že práve toto cítenie vo svojom prípade zažíva?

2. Ak to teda objektívne niekto určí, prečo je potrebná hormonálna alebo dokonca chirurgická tranzícia, a ak ide iba o výzor, nebude zmena hormonálneho spektra spôsobovať ďalšie zmeny v psychike a cítení, ktoré nemusia byť ani nápomocné, ba môžu byť ešte nepríjemnejšie?

Kalaš: Celá téma pracuje s emóciami a so signalizáciou morálnej cnosti. Existencia ľudí, ktorí mali pocit nepatričnosti svojho tela, svojej biologickej telesnej podstaty k svojmu mentálne prežívanému ja, bola vždy prítomná. Išlo o mizivý počet ľudí, ktorí však nesmierne trpeli. Keďže vnímanie svojho ja je mimoriadne komplexné, je zrejme celkom oprávnené pripustiť, že občas dôjde k takejto poruche medzi biologickou podstatou a mentálnou nadstavbou.

1. Pocit ženskosti alebo mužskosti je pomerne neurčitý a široký v zmysle prelínania rôznych čŕt a prejavov. Na rozdiel od iných porúch týkajúcich sa kozmetických charakteristík – u ľudí s rodovou dysfóriou ide o hlbokú priepasť medzi vnútornou identitou a identitou vlastného tela, ktorá sa dá podrobnými a opatrnými vyšetreniami odselektovať.

2. Keďže pri invazívnych opatreniach ide o trvalé zmeny a subjektívne pocity môžu byt prchavé a ovplyvniteľné širokou škálou podnetov – opatrnosť je rozhodne namieste. U správne vyselektovaného jedinca sa však dá dosiahnuť skutočný pocit úľavy, pri ktorom sa nebude treba príliš často obávať, že by jedinci časom túžili po retranzícii. Dobrý systém, zdá sa, funguje v Holandsku, kde prebieha intenzívna psychologická pomoc v dostatočnom období predtým, ako sa pristúpi k nezvratným zásahom.

Hlavný problém vidím v tom, že každé vyjadrenie spomaľujúce „budovateľské“ nadšenie vyzývaním na opatrnosť je brané ako prejav nenávisti. Limituje to spoločenskú aj odbornú diskusiu, a preto to pokladám za znepokojujúce a nebezpečné.

Problém je, že zatiaľ čo biológia existuje v binárnom formáte (muž, žena), tak mentálny obraz je širší a prebieha v škále od 0 – 1, pričom súhlasná identifikácia s biologickým pohlavím výrazne dominuje. V tomto pásme prebieha viacero porúch sexuálnej identity, aj napríklad homosexualita, ktorá tiež nemá jasne vyjadrené len extrémy (striktne hetero vs. striktne homo), ale je prítomné „mentálne“ kontinuum.

A práve u homosexuálne orientovaných dochádza často k „dysfórii“ medzi biologickým ja a mentálnym ja počas puberty. Podrobením sa tranzícii v takomto veku môže dôjsť k „likvidácii“ telesnej stránky homosexuálne orientovaného, ktorý by inak vyrástol na plne funkčného (len homosexuálne orientovaného) jedinca.

Svojím spôsobom je rozširovanie záberu pre transrodové osoby rizikové, najmä vo veku, keď ešte nie sú mentálne procesy ako-tak ukončené (čo ukazuje aj prax), práve pre skupinu homosexuálov a hneď za nimi (ak nie pred) pre skupinu nedospelých s rôznymi psychickými problémami. Je totiž veľmi ľahké presvedčiť dieťa, a na začiatku puberty obzvlášť, že zmeny, ktoré telo v tomto období začína prežívať, a psychický diskomfort/zmätenosť z nich často plynúce nie sú prirodzený krok vývinu, ale známka transrodovosti.

Okrem toho je otázne, či na „zmenu“ takej základnej biologickej identifikácie, s výrazným dosahom na život jedinca i jeho okolia, postačuje pomaly len subjektívne vyhlásenie. Nemožno sa totiž vyhnúť tomu, že sa za transrodové osoby vyhlásia ľudia z veľmi zištných motívov – čo sa v skutočnosti aj deje s veľmi negatívnym dosahom, najmä voči ženám.

Preto bezbrehosť „súcitu“ s veľmi prístupnými pravidlami nepovedie ani tak k výraznému zlepšeniu života skutočných transrodových jedincov, ale k zištnému a priam vykorisťujúcemu správaniu na strane časti zvyšku populácie. S veľmi negatívnym dosahom pre najzraniteľnejšie skupiny – deti, najmä tie so psychickými problémami, homosexuálov a ženy.

Ak nás práca v medicíne mala niečomu naučiť, tak je to práve to, že konanie len na základe súcitu bez zapojenia racia je mimoriadne nebezpečné. Ako pre pacienta, tak aj pre lekára. Preto súcit, empatia, pomoc a podpora – áno, jednoznačne. Ale so schopnosťou prekročiť prah jednoduchej emócie a vidieť veci komplexnejšie a racionálnejšie. Aj tam, kde ich pacient nevidí. Je to veľká zodpovednosť, ktorej sa nemôžeme zbaviť len tým, že sa zahalíme do „súcitu“. A toto mi chýba, bohužiaľ, aj v medicínskej stránke tejto témy.

Rovnako za bizarnú pokladám snahu o normalizovanie transrodovosti. Ľudí s duševnými poruchami mám ľudsky veľmi rád, ale nikdy by mi nenapadlo tvrdiť, že napríklad schizofrénia je normou, v snahe, aby „bol pacient braný za normálneho“. Nie, naopak. Napriek tomu, že trpí schizofréniou, je dôležité trvať na tom, že je to choroba, že existuje pomoc, aby ten človek mohol žiť spokojne a využiť svoj potenciál. Iste, aj mňa pichne pri srdci, ak sa dozviem, že niekoho diskriminovali len preto, že má psychiatrickú diagnózu, aj keď inak funguje dobre. Hnevá ma to, napriek tomu nebudem tvrdiť, že je schizofrénia normou. Nie, mojou úlohou je bojovať za to, aby človeka nehodnotili podľa konkrétneho znaku, ale podľa jeho konania.

Nedobre znášam aj kolektivistické chápanie, „je to schizofrenik, tak je určite... (doplňte si hanlivý stereotyp)“. Chápem, že predsudky sú energeticky nenáročným spôsobom orientácie vo svete a že sa nad nimi v zásade vyhrať nedá, napriek tomu nebudem „chrániť“ svojich pacientov klamlivým tvrdením, že sú zdraví, aj keď sú psychotickí.

Rovnako tak chápem, že individuálna zmena identity nehovorí nič o kolektívnej charakteristike jedinca. Bohužiaľ, dnes sa to chápe ako niečo charakterovo pozitívne samo osebe. To je, samozrejme, lákadlo pre rôzne typy osôb, ktoré napokon vytlačia problémy skutočných trpiteľov na okraj. A to je podľa mňa hrozné a nezodpovedné.

Kršák: Autori listu premiérovi a ministrovi zdravotníctva zverejnenému v Postoji podporili svoje výhrady aj zbierkou relevantných štúdií, ktoré podporujú aj váš náhľad, že opatrné a zrejme aj dlhšie trvajúce pozorovanie, vyšetrovanie a liečenie pacienta psychoterapiou aj psychofarmakami kvôli aspoň čiastočnému odstráneniu vplyvu interferujúcich psychických porúch sú zrejme naozaj potrebné.

Konkrétne Dhejne a kol. (2011) jasne ukazujú, že sprievodných porúch je naozaj omnoho viac ako u jedincov bez transrodovosti, a aj keď tato štúdia neporovnáva transrodových pacientov, ktorí prešli tranzíciou, s tými, ktorí nie, dopĺňa to štúdia od Bränströma (2019), ktorá musela byt pre nuansy v štatistike upravená (2020). Bränströmova štúdia uznáva, že u správne vyselektovaných pacientov môže ďalšia potreba psychiatrických vyšetrení a liečby klesnúť, avšak správna selekcia ostáva kľúčom k úspechu, pretože ďalšie citácie v texte listu (napr. Littman, Entwistle), zdá sa, ukazujú to, čo ste spomínali – urýchlená tranzícia často minie vnútorné nedorozumenie medzi tým, čo pacient pociťuje, a to, čo mu/jej pri laickom samoštúdiu pripadá ako „jediné“ riešenie hnané silou vnútornej nepohody, ktorej sa chce zbaviť. Možno trochu prekvapivé sú aj údaje (Littman a ďalšie referencie v jej texte) ukazujúce, že po detranzícii sa títo jedinci často stretávajú so zaobchádzaním od transrodovych komunít, ktoré sa v podstate nelíši od šikanovania, ktoré tieto komunity zažívajú od takzvanej cisrodovej heterosexuálnej populácie.

Ako dlho by teda podľa vás bolo treba pacienta pozorovať a dať priestor účinkom sprievodnej liečby, aby sa zvýšili šance na správnu selekciu pre úspech invazívnej hormonálnej a chirurgickej liečby?

Kalaš: Asi najdôležitejšie je povedať, či má byť vôbec arbitrom v tejto veci medicína. Ak sa prikloníme k názoru, že transrodovosť nie je poruchou, tak vzniká otázka, aký priestor a aký dôvod sú tu pre medicínu, aby rozhodovala, čo treba a čo netreba liečiť. Ak je niečo normálnym stavom organizmu, potom v zmysle tohto výroku nepotrebuje terapiu.

Ak niečo terapiu potrebuje, potom to nie je niečo, čo sa dá paušálne označiť za normálny stav. Ja sa, samozrejme, pridržiavam toho názoru, že ak niečo spôsobuje dlhodobé osobné utrpenie, neschopnosť fungovať v rámci svojich a spoločenských predstáv a existuje spôsob, akým do toho môže pozitívne zasiahnuť medicínsky postup, tak ťažko potom skonštatovať, že ide o normálny stav.

Ak trváme na tom, že je potrebná „affirmation therapy“ pre transrodových ľudí a je posudzovaná ako nevyhnutná, tak neviem, či obstojí argument „normálnosti“ stavu. Ďalej je potrebné spomenúť, že podmienky, ktoré vyžadujú jednotlivé krajiny na formálnu zmenu pohlavia, sa výrazne líšia.

Ak sa spoločnosť dohodne, že na uznanie jedinca za člena opačného pohlavia stačí jeho prosté vyhlásenie, potom nie je dôvod zapájať medicínu. A postačuje hádam overené vyhlásenie na matričnom úrade, ako príklad. Potom je otázka, ako sa postavia k úhrade prípadných medicínskych úkonov. To je rozhodnutie spoločnosti, nie medicíny.

Ak sa dohodneme, že nepohodlie z pocitu vlastného tela je medicínskym problémom, potom je vhodné odlíšiť aj to, či nejde o iné príčiny pocitu rozporu s vlastným telom, než je transrodovosť. A na to je potrebné, aby najmä tá dotknutá osoba mala k dispozícii dostatočný čas, odbornú podporu a diagnostiku aj prípadných iných príčin prežívania nepohody. Ťažko možno pokladať za dostatočný priestor jedno až dve sedenia, najmä ak má takéto rozhodnutie zásadný, život meniaci dôsledok.

Dôsledkom okrem potreby náročných a riskantných farmakologických a chirurgických intervencií je aj dlhodobá potreba užívania liekov, často aj reoperácie. Možné poruchy libida, sexuálneho života a istota neplodnosti. To sú všetko závažné dôvody, najmä ak sa týkajú mladých osôb na začiatku ich fertilného obdobia.

Kršák: Akú východiskovú pozíciu by mal psychiater a/alebo psychoterapeut/psychológ hľadať, aby si mohol povedať – pozreli sme už do všetkých zákutí a skúsili sme dostatočné množstvo menej invazívnych technik a pacient(ka) je zároveň zrelý(á) na invazívnejšie metódy?

Kalaš: Asi najdôležitejšie je, aby pristupoval k osobe (lebo ak to nie je porucha, tak nie je pacient) bez predsudkov. Je dôležité, aby v jeho prístupe nebol dominantný svetonázor terapeuta, ale blaho osoby. Rozhodnutie realizovať nezvratné úkony musí vyvierať z presvedčenia dotknutej osoby, nie terapeuta.

Terapeut má byť skôr ten, ktorý má upozorňovať na možné medicínske riziká, byť tým racionálnym a kritickým. Nesmie byť aktivistom na akejkoľvek strane. Samozrejme, sú prípady, keď už po jednom sedení možno pomerne jasne predpokladať potrebu tranzície. Ale sú a najmä budú prípady, keď to ani zďaleka nebude také jednoznačné, a medicínsky odborník má byť ten, ktorý poskytne podporu v čase, keď osoba zvažuje takéto rozhodnutie.

Určite je časové hľadisko dôležité a bolo by veľmi riskantné tento čas vymedziť na veľmi krátke obdobie. Rovnako tak však aj na veľmi dlhé obdobie. Z môjho pohľadu minimálny čas podpory by mal trvať rádovo v mesiacoch, určite nie v dňoch.

Kršák: Ako ste už spomínali, vnímanie jedinca leží na spektre od 0 – 1 (od muža k žene) a ide skôr o množinu bodov, z ktorých každý leží na danom spektre. Napriek tomu by však pomohlo mať aspoň definíciu oboch extrémov, nuly a jednotky, aby sme vedeli, čo to ten muž a žena alebo pocit muža a ženy vlastne sú.

Z bežného praktického hľadiska ide totiž aj o to, prečo by potom nemala poisťovňa preplácať aj plastickú chirurgiu a hormóny, aby sa niektoré ženy a muži na uvedenom spektre, avšak bližšie k svojej pôvodnej genetickej výbave (napr. 0,34 alebo 0,76), necítili ešte viac ženami či mužmi. Aj oni môžu predsa svojím výzorom trpieť. Ako aj tí, ktorí musia podstúpiť detranzíciu.

O podobných škálach môžeme zrejme hovoriť aj u ľudí s rôznymi telovými dysmorfiami alebo problémami identity telovej integrity dožadujúcej sa amputácie zdravej končatiny. Mali by byť tieto poruchy potom tiež hodnotené ako raritné, ale predsa súčasťou normy? Mali by byť podobné amputácie vôbec ponúkané?

Kalaš: Toto je aj filozofický problém. Ja sa, samozrejme, domnievam, že k transrodovosti je potrebné pristupovať rovnako ako k akejkoľvek inej poruche (aj keď ju politicky vynechali z najnovšej Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-11)) a mala by byť hradená z verejného zdravotného poistenia. Otázka miery úhrady pri širokej definícii a množstve prípadných dotknutých osôb je namieste. Z môjho hľadiska je v každom prípade oprávnená možnosť úhrady v rozsahu psychologickej a psychiatrickej pomoci.

Otázka úhrady eventuálnej hormonálnej a chirurgickej liečby by mala byť aj v prípadoch, ktoré to vyžadujú, aj keď sa domnievam, že istá spoluúčasť pacienta by mohla byť aj vhodná. Celá úvaha úhrady však do istej miery stojí a padá na nastavení kritérií.

Ak budú veľmi permisívne, a ako hovoríte, nebudú riešiť ani tak medicínsku závažnosť stavu, ako len veľmi bežnú nespokojnosť samého so sebou, bude ťažké odôvodniť úhradu z verejných zdrojov. Práve na nerozoznanie s plastickou chirurgiou. Možno tam by som hľadal isté paralely. Aj v plastickej chirurgii existujú stavy, ktoré sú oprávnene hradené z verejných zdrojov, a realizácia na žiadosť je individuálnou investíciou. V každom prípade to povedie k rôznym tlakom a motiváciám pre účastníkov systému. A nie vždy len v pozitívnom zmysle.

Kršák: Súhlasím, je však ťažké obhájiť akúkoľvek úhradu zo zdravotného poistenia, ak daný stav teda ani poruchou nie je. Ide o politické rozhodnutie a sčasti pochopiteľné – vzhľadom na ťažkú diskrimináciu týchto jedincov. Avšak je potrebné vykalibrovať ochranu ľudí tak, aby nespôsobila ďalšie škody filozofickou zmätenosťou, najmä mladých ľudí, ktorí nebudú chápať kontext, iba učenie, čo je a čo nie je normou – bez kritickejšej analýzy.

Mnoho psychických porúch, vrátane problémového užívania omamných látok, je totiž definovaných na základe interferencie s bežným životom a výkonom iných bežných činností. Fakt, že stav transrodovosti, v ktorom človek nie je ochotný/schopný existovať a/alebo normálne fungovať bez výrazného zásahu do zdravia, však dostal z tejto definície výnimku.

Kalaš: Zastávam rovnaký názor, čo sa týka zložitosti obhajoby úhrady za týchto podmienok. Jeden múdry kolega ako možný protiargument pripomenul pôrod. Ani ten nie je kategorizovaný v MKCH-11, ale je hradený. Isteže, paralely sa môžu zdať hodne nadsadené, najmä preto, že pri pôrode sa nelieči pôrod samotný, ale robí sa prevencia poškodenia zdravia matky aj novorodenca, niekedy aj invazívna. Napokon nám však asi neostane iná možnosť.

Podľa mňa je takisto veľký rozdiel medzi zrušením homosexuality a transrodovosti z klasifikácie chorôb. Homosexuálne orientovaný jedinec dokáže prežiť plnohodnotný a uspokojivý život bez akéhokoľvek medicínskeho zásahu. Transrodová osoba je viditeľne podľa väčšiny plne odkázaná dosiahnuť tento cieľ len za pomoci medicínskych invazívnych postupov. Preto chápem zrušenie diagnózy nie ako medicínske, ale politické rozhodnutie aj s vami spomenutými odôvodneniami a dôsledkami.

Kršák: V otvorenom liste sa píše, že na lekárskej vede je pri téme transsexuality páchané násilie nejakou ideológiou. Stotožňujete sa s tým?

Kalaš: Ideologizácia témy, žiaľ, prebieha, a to na úrovni „nesúhlasíte s nami vo všetkom – ste transfobickí“. To je veľmi zlý postoj. Ak sa máme spoľahnúť na nejaké poznatky, tézy, tak ich musíme podrobovať otázkam. To je vedecký postoj. Nevedie to len k rozširovaniu poznania, ale napríklad aj k spravodlivosti. Voči jedincovi aj voči spoločnosti. Samozrejme, otázky musia byť relevantné, nie detinské, ako je napríklad jednoduché popretie problému.

Otázka transgenderizmu je obdobná ako pri ostatných poruchách, ktoré sa prejavujú najmä psychicky. Zatiaľ čo málokto sa bude hádať a nebudú vznikať emočne vypäté spoločenské diskusie okolo zlomeniny členka (keďže existuje tvrdý dôkaz – röntgenová snímka), tak otázka porúch, ktoré sú zistiteľné v bežnej klinickej praxi len pozorovaním, rozhovorom, psychologickými testami a podobne, bude vždy podliehať spoločenskej diskusii. Práve preto, že je niekedy ich hodnotenie náchylné na subjektivitu nielen hodnotiteľa, ale aj samotného subjektu a môže mať výrazné osobné aj spoločenské dôsledky.

Presne to sa deje v psychiatrii desaťročia. My vieme, že to, čo diagnostikujeme ako poruchy, sú naozaj poruchy, keďže okrem spomínaných mäkkých metód máme k dispozícii nezvratné dôkazy zobrazovacími technikami o zmenách štruktúry, biochemického fungovania mozgu pri týchto poruchách, čiže svojím spôsobom nepriestrelné dôkazy ako pri zlomenine členka.

To, že sú to metódy, ktoré nie sú zrelé na priame diagnostické nasadenie v bežnej praxi, ešte neznamená, že sa tak nestane v budúcnosti. A možno aj v takej dnes debatovanej téme, ako je transgenderizmus. Napriek tomu existuje hnutie, ktoré propaguje termín „neurodiverzita“, ktoré neguje psychické poruchy ako poruchy a propaguje ich ako „spektrum bežného fungovania“. Identicky popieranie existencie transgenderizmu ako reálneho individuálneho problému je na úrovni fanúšikov plochej zeme.

Ak napríklad možno niečo kritizovať na aktuálnom spracovaní témy transgenderizmu, je to práve tendencia k bezvýhradnej akceptácii akéhokoľvek subjektívneho vyjadrenia, ktoré nemožno za žiadnych okolností spochybniť.

Ak budeme uvažovať, že máme veľmi subjektívne podložený stav, ktorý v súčasnosti nemožno podoprieť „tvrdými dôkazmi“ („mávaním röntgenovej snímky“), zároveň vytvoríme spoločenskú atmosféru, ktorá ponúka výrazné benefity za tento stav – napríklad umlčí akúkoľvek kritiku jedinca, jeho konania s poukazom na nenávisť kritika k samotnému stavu alebo môže poskytnúť výrazné až trestnoprávne výhody.

Zároveň existuje tlak na bezbrehé potvrdzovanie tohto stavu odbornou verejnosťou len na základe vyhlásenia dotknutej osoby bez možnosti podrobiť toto vyhlásenie odbornému skúmaniu (keďže spochybňovanie subjektívneho vyjadrenia bude pokladané za prejav nenávisti, zaostalosti, neodbornosti). Potom sa nemožno diviť, že ideme do rizika, že sa k tomuto stavu bude hlásiť množstvo ľudí, ktorí ho v skutočnosti vôbec nemajú a hlásia sa k nemu len zo zištných dôvodov. Dokonca aj vtedy, ak im to prináša zdravotné riziká.

Takéto konanie nie je predsa výnimočné ani teraz pri iných psychických poruchách. A ak dôsledky tlaku na veľmi rýchlu, nekritickú diagnostiku ešte navyše povedú k narušeniu priam základov spoločnosti a priamemu ohrozeniu časti populácie, nemožno sa diviť, že výsledkom bude veľmi napätá a emočne vybičovaná atmosféra. To nepoškodí len spoločnosť, ale najmä tie osoby, ktoré týmto stavom naozaj trpia.

Preto treba brať výzvy na obozretnosť alebo upozorňovanie na možné riziká ako snahu o ochranu osôb, ktoré trpia, nie ako popretie ich problému alebo ich existencie. Lebo reakcia spoločnosti na nesprávne a bezbrehé poskytovanie výhod osobám, ktoré nárok medicínsky nemajú, povedie k negatívnym reakciám k stavu všeobecne. Treba jasne povedať, že diskusia o kritériách posudzovania stavu je nutná, bude vždy dlhodobá a dynamická, bude podliehať zmenám pre novozistené dôkazy a nútená absencia odbornej diskusie nielen neguje vedecké základy poznania, ale je vskutku prejavom ideologizácie.

Zároveň musí táto diskusia vychádzať z vedeckých dôkazov a nie zo subjektívnych postojov diskutujúcich, najmä nie z veľmi prostoduchej aplikácie pocitu „morálnosti“ až narcistického pocitu morálnej nadradenosti nad oponentom. To platí pre všetky zúčastnené strany. Preto aj pri ľuďoch trpiacich gender dysfóriou treba mať na pamäti najmä ich záujem byť spokojní, prežiť život čo najkvalitnejšie a mať dostupnú pomoc v takom rozsahu, aby napriek nezavinenému stavu/poruche dokázali čo najviac využiť svoj ľudský potenciál.

Ak toto bude základným cieľom všetkých strán, je vysoko pravdepodobné, že výsledkom bude zmiernenie ich utrpenia a minimalizácia rizík, ktoré sú individuálne aj spoločensky s týmto stavom spojené.

Kršák: Bez ohľadu na to, akým smerom sa nakoniec bude uberať zdravotnícka starostlivosť o transrodových jedincov – stále sa bavíme a vždy sa baviť budeme o ľuďoch, ktorí nemajú prečo zažívať diskrimináciu, potupu alebo násilie len za svoju inakosť. Taký prístup sa obhájiť nedá na základe žiadnej solídnej logiky, a aj keď sme si počas rozhovoru na chvíľu „zosilnili“ racio a „stíšili“ súcit, v bežnom živote rozhodne treba vždy využívať obidve kvality.

V tom istom duchu férovosti však treba dbať aj na to, aby bola na spoločenskej úrovni chránená zároveň aj možnosť objektívne rozlíšiť, kedy sa transrodoví (aj iní) ľudia, ktorí sa líšia akoukoľvek formou inakosti, za tento rozdiel iba zo zištných príčin schovávajú, napríklad pri sporoch v súvislosti so zamestnaním alebo s občianskym spolunažívaním.