Aby ste to zobrali tak, že v žiadnom prípade sa takýto advent nehodí. Problém bol v tom, že som ešte aj na pomery profesionálneho cestovateľa šialene veľa cestoval.

Jednu cestu som už mal dávno vopred zakúpenú, niektoré lety som pridal počas jesene, lebo vyzerali ako tie už naozaj posledné nízkonákladové, no a potom som ešte neočakávane dostal pozvánky ako scenárista na filmový festival do Španielska a ako publicista polonista aj na konzervatívnu konferenciu do Poľska.

Od polovice novembra do tohto pondelka som nastúpil do 21 lietadiel. Odniesli ma až na africkú kontinentálnu dosku (na „jarný ostrov“ Madeira) a do Arktídy (do „hlavného mesta Arktídy“ Tromsø, 350 kilometrov severne od polárneho kruhu).

Keďže všetky tie cesty boli krátke a rýchle, medzipristátia boli samostatnou kapitolou. Vysedával som na letiskách Stansted, Gatwick, Malaga, Madrid, Lisabon, Rím a Benátky.

V jednu sobotu večer som sa v okolí hlavnej stanice Gdanska ocitol v nočnej more ako z Kafkovho románu: za dve hodiny mi nikto nevedel povedať – ani dispečer, ani tulák, pričom ten druhý bol dôveryhodnejší –, z akej zastávky odchádza môj autobus.

Rezignoval som, nikam som nešiel, už len ráno na omšu do úplne vychladnutej Bazyliky Mariackej.

Veľkou témou tohto adventu bolo teplo. Zdieľať

Časté zmeny krajín, jazykov a klimatických zón vyvolávali v mojej hlave guláš. Hoci som pri rannom prebudení vždy vedel, ako sa daná krajina nazýva, splietlo sa mi jazykovo všetko.

Po krátkom čase som všade hovoril slovko áno ako „da“ a slovo ďakujem ako „merci“.

Oficiálne večere boli v Španielsku o desiatej, v Poľsku o šiestej a na tých večeriach som v tom istom týždni spoznal zarytých dúhových proeutanázia progresívcov z celého sveta, ako aj distingvovaných poľských konzervatívcov vo svojej ulite.

Aby to nebolo príliš jednoduché, ešte som medzitým navštívil sídlisko vo francúzskom meste Toulouse, kde vyrástol možno najhorší moslimský terorista – držal židovské dievčatko za vlasy a strelil ho do hlavy.

Ako to už mávam vo zvyku, dal som na tom sídlisku arabskými bradáčmi ostrihať. Aby si ma islamofóbia nepodmanila.

Veľkou témou tohto adventu bolo teplo.

Kým na Madeire bolo počasie na kúpanie, na nočnom letisku Gatwick stroskotal môj pokus aspoň o nejaký spánok – lebo bolo úplne nevykurované.

V severošpanielskej Astúrii som zase spoznal ukrajinskú umelkyňu – manželku staršej nemeckej spolutvorkyne –, ktorá 24. februára prestala pre Putina vykurovať ich spoločný berlínsky byt.

Presviedčala ma, že ľudský organizmus toľko tepla ani nepotrebuje, zároveň si však protirečila, keď spomínala na teplý dom svojho starého otca na Kryme, „teplo je láska, tak som to ako dieťa cítila“.

Na druhej strane pred mojou prvou zimnou cestou do Arktídy som mal taký rešpekt, že som sa vybavil termobielizňou. A nič – vo všetkých interiéroch severného Nórska vládlo až dekadentné teplo.

Vianočnú bohoslužbu mali peknú. Jednoduchú, sústredenú, bez smartfónov a zbytočných rečí. Zdieľať

Predvianočné momenty som zažil iba dva.

Prvý v Kirkenese, v poslednom nórskom mestečku pred ruskou hranicou. Do Moskvy je odtiaľ bližšie ako do Osla a Káhira leží západnejšie.

V Kirkenese som sa náhodou dostal na vianočnú bohoslužbu svalnatých rangerov z nórskej armády, ktorí tam strážia severnú hranicu NATO s Ruskom.

Ten istý luteránsky kostol slúži síce aj „najsevernejšiemu dúhovému pochodu na svete“, ale vianočnú bohoslužbu mali peknú. Jednoduchú, sústredenú, disciplinovanú, bez smartfónov a zbytočných rečí.

Nórski rangeri zaspievali na úvod štyri slohy Tichej noci – čo viac si Rakúšan môže priať? (Tá vianočná koleda vznikla v Rakúsku.)

Druhý predvianočný moment som zažil túto nedeľu v Neapole, presnejšie na zlopovestnom sídlisku Scampia, na ktorom nie náhodou natočili apokalyptický mafiánsky seriál Gomora.

„Altri Natali“ (Iné Vianoce) – séria podujatí financovaných neapolskou mestskou samosprávou s mnohými tradičnými a niektorými dúhovými adventnými podujatiami – sľubovali koncert cigánskej kapely „Neapolitan Gypsy Power“ v Scampii. Tomu som nevedel odolať.

Hoci bolo cez deň 17 stupňov, o piatej hodine už na ulici nikto nebol. Zdalo sa nepredstaviteľné, že by niekto išiel na koncert.

Pre ten premárnený advent sa cítim nepripravený, ba až nahý pred Ježiškom. Zdieľať

Zrazu som pocítil zozadu útok. Zľahka ma to udrelo do päty. Otočil som sa – a predo mnou ležal fajnový koláč, takzvaný „panettone“, ktorý sa konzumuje najmä počas vianočného obdobia. Ten vianočný koláč bol úplne nepoškodený, ako čerstvo vytiahnutý z pece.

Hekticky som hľadal agresora v okolitých oknách. Vianočný stromček za jedným matným oknom sa zdal pre dynamické osvetlenie ako v plameňoch, ďalšie okno sa vďaka kľukatým červeným pruhom z veľmi svojrázneho vianočného osvetlenia javilo ako siedma brána do pekla.

Všetky okná však boli zatvorené, nikoho nebolo vidieť. Rýchlo som sa pohol ďalej.

Koncert sa konal, hrdí neapolskí Cigáni (tak sa sami nazvali –„Zingari“) hrali po dvaatrištvrteročnej prestávke ako o dušu, tak som sa spätne rozhodol, že si vyložím aj útok vianočným koláčom ako adventný pozdrav.

Ako skrytý, záhadný a nepochybne aj pomerne hrubý, no predsa len ako pozdrav pripomínajúci príchod nášho jediného spasiteľa.

Keď som bol v tomto advente doma, lietala zase žena po svete. Zostal nám iba minimálny program: nedeľné omše, živý adventný kalendár a adventný veniec so sotva vyhorenými sviečkami.

A pri tom venci falošne spievam adventnú pieseň, z ktorej však naspamäť poznám len strofy pre prvú a druhú sviečku, tak si ich s malými variáciami opakujem dookola.

Preto sa cítim nepripravený, ba až nahý pred Ježiškom.

Nech konečne príde ten vianočný pokoj!

Počas adventu som mal zostať doma.