Vzťahy a výchova Chváliť nemôžeme, deti máme už len povzbudzovať. Naozaj?

Chváliť či povzbudzovať? To je otázka. Neraz som už zachytila z rôznych strán, že chváliť sa nemá, ale má sa povzbudzovať. Jedna pani učiteľka z materskej školy mi rozprávala, ako bola na školení a pani psychologička hovorila o tom, ako sa má hovoriť s deťmi, keď napríklad nakreslia obrázok. Žiadna pochvala, ale treba sa o obrázku rozprávať, čo tam je, prečo to tam je, aké farby dieťa použilo a podobne. A tým dieťa povzbudzujeme.

Veď nevravím, aj to je dôležité. Ako však dieťa vie, že sa nám obrázok páči? Vie to z takého dialógu jasne pochopiť? Keby sme povedali, že psík je pekne nakreslený, je to už pochvala a to by sme asi nemali. Som z toho trochu zmätená a musím sa priznať, že tomu veľmi nerozumiem.

Pre mňa osobne je povzbudenie niečo, čím u druhého vzbudím odvahu, záujem, nadšenie pre to, aby niečo urobil. Možno má strach, nie je si v niečom istý, možno ani sebou samým a ja mu svojimi slovami dodám napríklad odvahu.

Pochvalu zase vnímam ako vyjadrenie uznania, radosti z toho, že niekto niečo už urobil. A pochvalou môžem povzbudiť niekoho k tomu, aby nabudúce urobil to isté. Možno niečo nakreslil, možno aby sa dieťa správalo opäť tak, ako by som chcela, aby niekto prekonal strach (a pochvala ho povzbudí k tomu, aby ho prekonal aj nabudúce).

Myslím, že deti potrebujú jednoduché a jasné vyjadrenia. Niekedy mi to pripadá, ako keby sa nepatrilo v súvislosti s výchovou používať niektoré slová. Medzi ne, pre niektorých, patrí slovo trest a, zdá sa, aj pochvala.

Je predsa normálne, že naše správanie má nejaké dôsledky. Buď pozitívne, alebo negatívne. Pozitívnym dôsledkom je pochvala. Môže to byť aj niečo malé – úsmev, pohladenie. Negatívny dôsledok je trest. Nehovorím tu o nejakej agresii alebo bitke. Pokojne to môže byť aj zamračený pohľad, zvýšený hlas alebo to, že dieťaťu nedám z opodstatneného dôvodu niečo, čo má rado.

Neviem si predstaviť, že keď mi moja dcéra prinesie obrázok alebo dobrú známku zo školy, začnem sa jej zložito pýtať, čo a ako a prečo. Jednoducho sa poteším, usmejem, poviem jej, že som rada, že sa snažila. Nič komplikované. A jej je jasné, čo chcem povedať.

Skôr by som sa zamerala na to, akou formou chválime. Netreba jasať nad každou drobnosťou, ktorú deti urobia, alebo nad niečím, čo je ich povinnosťou, napríklad nad tým, že vyniesli smeti. Asi by som vynechala aj časté chválenie niečoho, o čo sa až tak nemuseli snažiť. Naše dieťa môže mať síce krásne veľké oči, husté vlasy, ale nič ho to nestálo. Jednoducho sa s tým narodilo.

Môže sa stať, že iné deti sa posmievajú za vzhľad, či už za oči, krivé nohy, väčší nos. Vtedy asi nepovieme, že majú pravdu, ale skôr niečo v tom duchu, že nám sa páči také, aké je, a že aj to je fajn, že sme každý iný. Ale stavať len na tom, čo dieťa prirodzene dostalo do vienka, to by som asi nerobila.

Osobne sa snažím pochváliť skôr za snahu, úsilie, ochotu niečo urobiť, za to, keď nezabudnú pozdraviť susedov, keď sú zdvorilé, keď sa vedia podeliť, keď niekomu s niečím pomôžu, proste za niečo, čo ich stojí trochu námahy. V konečnom dôsledku, viac si vážime a motivuje nás to, čo nás niečo stojí. Ako sa hovorí: čo nič nestojí, za nič nestojí.

Keď tak o tom píšem, opäť som si uvedomila, že práve tá snaha a jej ocenenie, čiže pochvala, je jednou z vecí, ktorými môžeme budovať sebavedomie a sebadôveru detí. Ak sa však zameriame na to, čo dieťa nestojí veľkú námahu, ani nemusí spoznať a rozvinúť svoje schopnosti.

Často máme vo zvyku hovoriť deťom, že sú šikovné. Kedysi som to robievala aj ja, ale potom som si niečo zásadné uvedomila. Chváliť aj karhať sa má konkrétne. Také tie výrazy „ty si taký šikovný“ alebo, naopak, „ty si neposlušný“ sú v zásade veľmi všeobecné a dieťa nemusí úplne chápať, čo tým myslíme.

Zistila som, že je naozaj lepšie zamerať sa konkrétne na to, čo chcem oceniť. Či už sú to farby na obrázku, to, že si dieťa nezabudlo odložiť topánky, alebo mu poďakovať za to, že mi pomohlo pri varení, a povedať, že si to vážim, alebo vyzdvihnúť, že sa v rámci svojich schopností snažilo niečo sa naučiť, aj keď známka nebola úplne najlepšia.

Pri karhaní je to podobné. Raz sme sa o tejto téme rozprávali s jednou kamarátkou. Povedala mi, nech sa skúsim spýtať vtedy asi štvorročného syna, čo si myslí, že chcem, keď mu vravím, aby bol poslušný. Tak som to spravila a na moje prekvapenie mi začal hovoriť niečo úplne iné, ako som mala na mysli ja. Jednoducho v jeho hlavičke balík poslušnosti predstavoval niečo iné ako môj balík poslušnosti.

Tak sme sa o tom rozprávali, čo tým myslím ja a čo by som od neho chcela a prečo. Odporúčam to každému. Možno sa s dieťaťom zhodnete, ale možno zistíte, že sa navzájom vôbec nechápete, a preto máte dojem, že vaše dieťa je „neposlušné“.

Okrem toho, ak hovoríme „ty si zlý, neposlušný, hlúpy“, hovoríme dieťaťu, aké je celkovo. Je lepšie zamerať sa skôr na konkrétne správanie. Ja napríklad poviem dieťaťu, že „sa mi nepáči, ako sa so mnou rozprávaš“, nehovorím „si drzý“ alebo „si zlý“. Jeho správanie je drzé.

Viem, už sa o tom písalo veľa, ale je dobré pripomenúť si to. Veď aj my dospelí niekedy povieme alebo urobíme niečo, čo nie je úplne v poriadku, ale to neznamená, že sme zlí. Jednoducho sme urobili chybu. Máme na ňu nárok a na chyby majú nárok aj deti. Ony sa len veľa vecí učia a testujú hranice, čo si môžu dovoliť, a je na nás dospelých, aby sme im ich správne nastavili.

Tak nás všetkých povzbudzujem, aby sme vedeli správne chváliť aj karhať, a nebojme sa aj primerane trestať. Odmenou nám možno raz bude pochvala od detí za to, že sme ich dokázali vždy, keď to bolo treba, povzbudiť.