Istanbulský dohovor A je to tu zas. Europoslankyne tlačia na Čechov, aby ho urýchlene ratifikovali

V rámci začínajúceho sa českého predsedníctva v Rade EÚ sa europoslancom predstavil aj český minister práce Marian Jurečka z konzervatívnej KDU-ČSL. Ten pri predstavovaní svojich priorít hovoril najmä o snahe vyrovnávať platové rozdiely medzi mužmi a ženami, zlaďovať rodinný a pracovný život a zvyšovať dostupnosť predškolskej starostlivosti o deti. Okrem toho sa chce Česko podľa jeho slov zamerať na prevenciu domáceho a sexuálneho násilia.

No a niektorým europoslankyniam nebolo pri utorkovom „hearingu“ českého ministra nič viac treba. Na Jurečku naliehali s otázkou, kedy konečne aj Česko ratifikuje Istanbulský dohovor Rady Európy, ktorý sa týka boja proti násiliu na ženách.

Marian Jurečka v snahe nevyvolať či nevyhrocovať konflikt odpovedal diplomaticky: „V oblasti prevencie domáceho a sexuálneho násilia a pomoci jeho obetiam bude české predsedníctvo pokračovať v rokovaniach o Dohovore Rady Európy o predchádzaní násiliu a boji proti nemu.“

Brusel má záujem, aby EÚ dohovor ratifikovala ako celok. V ceste tomuto kroku však stojí zatiaľ šesť členských štátov vrátane Česka, ale aj Slovenska.

Zelená europoslankyňa Diana Riba i Giner zvýraznila práve túto snahu orgánov EÚ a Jurečku vyzvala, aby ostatným váhajúcim išlo Česko aktívnym príkladom. Pridali sa k nej aj Heléne Fritzon od eurosocialistov a Christine Schneider z Európskej ľudovej strany.

Aj po ďalšom naliehaní sa Jurečka snažil zachovať pokojný tón debaty: „Samozrejme, pre niektoré štáty je to citlivá téma a je potrebné s nimi rokovať a rešpektovať niektoré ich postoje,“ odpovedal a dodal, že české predsedníctvo sa bude snažiť nájsť kompromis.

České trampoty s Istanbulom

Diskusia o Istanbulskom dohovore je v Česku podobne zaujímavá ako na Slovensku. 

Na jeho ratifikáciu sa chystala už vláda Andreja Babiša. Pôvodne bol termín rokovania a schvaľovania naplánovaný na júl 2020. Kabinet však rozhodnutie odložil. Helena Válková, ktorá bola v Babišovej vláde splnomocnenkyňou pre ľudské práva, sa najprv k dokumentu stavala vlažne, na jeseň 2019 sa však stala jeho silnou zástankyňou. Po rozhodnutí odložiť jeho ratifikáciu len skonštatovala, že táto úloha čaká na ďalšiu vládu.

Kabinet Petra Fialu však takisto nie je zástancom rýchleho postupu. Hoci Jurečka v europarlamente chlácholil miestne feministky, ako člen kresťanskodemokratickej strany by na domácej pôde len ťažko obhajoval proaktívny prístup k jeho ratifikácii.

Navyše o odloženie rokovania o dohovore požiadal vládu minister spravodlivosti Pavel Blažek z ODS s odôvodnením, že tento krok vyžaduje dôkladnú prípravu a poctivú odbornú diskusiu. Najskorší termín, kedy by sa česká vláda mohla Istanbulským dohovorom zaoberať, je január 2023, teda až po období polročného českého predsedníctva.

Istanbulský dohovor v Česku rozdelil nielen odbornú verejnosť, ale aj cirkevné spoločenstvá. K spoločnému odmietavému vyhláseniu siedmich kresťanských cirkví sa v lete 2018 nepripojili Českobratská cirkev evanjelická a Cirkev československá husitská. Dokumentu sa, naopak, zastal pražský biskup Václav Malý, no českou spoločnosťou rezonovala najmä kázeň Petra Piťhu v Chráme sv. Víta, ktorý dohovor odsúdil a zastal sa ho aj vtedajší arcibiskup Dominik Duka.

Na sekulárnom poli čelil dokument kritike v tom, že Česká republika už predsa má zákony, ktoré domáce násilie a násilie na ženách jasne definujú ako trestný čin. Prezident Zeman vtedy vyhlásil, že ide síce o užitočný dokument, ale nanajvýš pre zaostalé krajiny, v ktorých sa praktizujú nútené sobáše či ženská obriezka.

Výhrady však mala aj advokátska komora, najmä z obavy o prelomenie mlčanlivosti, ktorou sú advokáti viazaní vo vzťahu k svojim klientom. Dohovor v článku 28 stanovuje, že štáty, ktoré sa zaviažu na jeho dodržovanie, urobia nevyhnutné opatrenia, aby zákonné pravidlá dôvernosti nebránili určitým profesiám ohlásiť dôvodné podozrenie, že sa niekto dopustil násilia na žene či domáceho násilia, pokiaľ by sa mohlo v budúcnosti opakovať.

Podľa Českej advokátskej komory advokát nesmie byť vystavený situácii, keď by mal aktívne hlásiť úradom či polícii skutočnosti, na ktorých by bolo možné založiť podozrenie zo spáchania trestného činu. Česká vláda tvrdila, že ustanovenie sa advokátov netýka, tí však takéto vyjadrenie označili za dôkaz nejasnosti celého dokumentu s tým, že právne nejasný dokument by sa nemal stať súčasťou českého právneho systému.

Slovenský kontext

Na Slovensku sa debata o Istanbulskom dohovore väčšinovo interpretovala ako spor náboženských fanatikov a tmárov s pokrokovými silami ľudstva, hoci aj u nás išlo primárne o právny problém. Podobne ako v Česku, aj u nás existuje dostatočná legislatíva, ktorá postihuje páchanie domáceho násilia. Zámer jeho presadzovateľov je teda viac ideologický než vecný.

Ide najmä o definíciu slova „rod“, ktoré má v slovenčine primárne iný význam ako anglické slovo „gender“. Dohovor tak nie je kompatibilný s naším právnym systémom, navyše „rod“ – ako ho definuje Istanbulský dohovor – nie je ukotvený v medzinárodnom práve.

Problémom je aj zavádzanie princípu kolektívnej viny, v ktorom je agresorom domáceho násilia vždy muž a obeťou vždy žena.

Na takzvanú rodovú podmienenosť sa odvoláva aj oficiálna interpretácia obhajcov ratifikácie Istanbulského dohovoru: „Rodová podmienenosť násilia na ženách vyjadruje, že mužské násilie páchané na ženách sa chápe v jeho širokom sociálnom kontexte, a nie ako individuálny problém konkrétneho vzťahu, respektíve domáceho násilia je rozhodujúci stereotyp o mužovi ako ,hlave rodiny‘, teda o niekom, kto má právo urobiť si poriadok v rodine. Násilie na ženách je produktom sociálneho konštruktu mužskosti, súboru tradícií, zvykov a presvedčení, ktoré umožňujú niektorým mužom získať nadvládu a kontrolu nad ženami a tým získať právo používať násilie ako prostriedok uskutočňovania tejto nadvlády a kontroly.“

Tretím balíkom výhrad je výbor GREVIO, ktorý je ustanovený samotným dohovorom a ktorého úlohou je kontrolovať, ako štáty postupujú v boji proti rodovo podmienenému násiliu. A pri nedostatočnom progrese môže pre jednotlivé krajiny navrhovať rôzne sankcie a postihy. Zloženie výboru je v kompetencii orgánov Rady Európy a voči jeho rozhodnutiam sa krajiny môžu odvolať zas len k orgánom Rady Európy.

Čaputovej ani áno, ani nie

Niekoľkoročné úsilie odmietnuť Istanbulský dohovor, ktorý v roku 2011 v mene prezidenta Ivana Gašparoviča podpísala vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, vyvrcholilo krátko pred voľbami v roku 2020. V snahe zaujať voliča sa vtedy parlamentné strany s výnimkou SaS a nezaradených členov PS-Spolu (Beblavý a spol.) ústavnou väčšinou uzniesli na tom, že prezidentka Čaputová má stiahnuť podpis Slovenska pod týmto dokumentom.

Tá sprvoti špekulovala, ako sa naplneniu parlamentného uznesenia vyhnúť. V hre bola aj možnosť obrátiť sa na Ústavný súd. Tam však hrozilo, že podobne ako Ústavný súd v Bulharsku, aj ten náš by mohol Istanbulský dohovor označiť za protiústavný a cesta k jeho presadeniu na Slovensku by bola zarúbaná.

Nakoniec Zuzana Čaputová šalamúnsky zaslala do sídla Rady Európy list, v ktorom oznámila, že dohovor ratifikovať nemôže, pretože ho neratifikoval slovenský parlament, podpis však nestiahla. Nechala tak otvorené dvere pre jeho prienik do nášho právneho systému vo vhodnej progresívnej politickej konštelácii v budúcnosti.

Na záver ešte poznámka o skutočnej podstate výzvy, ktorú europoslankyne tento týždeň adresovali českému ministrovi práce Marianovi Jurečkovi. Teda aby sa nielen snažil o ratifikáciu dokumentu v Česku, ale aby presvedčil aj ostatné krajiny, ktoré ho ešte neratifikovali.

Tieto štáty totiž stoja v ceste tomu, aby sa Istanbulský dohovor stal súčasťou práva Európskej únie. Pokiaľ ide len o dokument Rady Európy, odolávať mu je jednoduchšie prosto tým, že ho náš parlament neratifikuje. A v prípade problémov je jednoduchšie od neho odstúpiť ako zmluvná strana.

Ak by ho však ratifikovala Európska únia ako celok, stal by sa súčasťou práva EÚ, záväzne by naň mohli odvolávať ďalšie právne predpisy a nariadenia, od ktorých by sme ako členský štát EÚ nemohli odstúpiť. A v prípade, ak by sme ich nenapĺňali či nedodržiavali, čelili by sme žalobám na Súdnom dvore EÚ. A ten, ako vieme, si zvykne najmä v kultúrno-etických otázkach vykladať právne texty veľmi voľne.