Radosť evanjelia na Slovensku a vnútrocirkevná diskusia

Je zbierkou niekoľkých textov venujúcich sa stavu Katolíckej cirkvi na Slovensku 25 rokov po páde komunizmu. Editormi sú František Mikloško a Karol Moravčík.

Je to kritická kniha. V prvom príspevku František Mikloško uvádza na zorientovanie sa v téme základné štatistické údaje o slovenskej Cirkvi. Druhý príspevok, ktorý je aj najdlhším a nosným pre celú knihu, napísali Karol Moravčík, Július Marián Prachár a Pavol Zaťko, jeho názov je Situácia kňazov a diecéz.

Tretím je pohľad na stav ženských reholí a inštitútov zasväteného života, ktorého autorkou je Sr. Justína Ivana Kostúrová, OP. Nasleduje príspevok od bývalého provinciála jezuitov na Slovensku Emila Vániho Niekoľko slov o reholiach a rehoľnom živote. Kritický text k stavu slovenských gréckokatolíkov napísal autor, ktorý si prial zostať v anonymite. Knihu zakončuje Pavol Zaťko s textom o slovenských laických hnutiach a združeniach a nakoniec nasleduje záverečné slovo editorov knihy.

Príspevky majú rôznu podobu, niektoré sú analytickými textami s ucelenou štruktúrou a cieľom (predovšetkým spomínaný nosný text Situácia kňazov a diecéz), respektíve esejami, iné skôr zamysleniami (všeobecnejšie ladený text Emila Vániho s kritikou postmodernizmu). Väčšinou sa nimi tiahne deklarovaná orientácia na Druhý vatikánsky koncil, prax západoeurópskych cirkví a posolstvá súčasného pápeža Františka, konkrétne výzvy k otvorenosti voči sekulárnemu prostrediu, spoločenskému dialógu, záujem o sociálnu situáciu a pod. Od toho sa odvíja kritika slovenských pomerov, v ktorých sú podľa autorov tieto témy odsunuté do úzadia vedomým rozhodnutím hierarchie, ktorá preferuje konzervatívnejší smer. Podľa autorov sa tu presadzuje (či presadili) klerikalizmus, autoritatívnosť v negatívnom zmysle, nekritickosť, povrchnosť, uzavretosť do seba.

Radosť evanjelia na Slovensku. Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi. František Mikloško, Karol Moravčík (eds.). Hlbiny, 2015, 164 s.

Škoda, že text nereflektuje dôvody, ktoré predošlých pápežov viedli ku kritickejšiemu prístupu k II. vatikánskemu koncilu, no nie k nemu samému osebe, ale k jeho interpretácii. Zdieľať

S mnohými bodmi kritiky sa dá súhlasiť (uzavretosť, intelektuálna podvyživenosť, slabá angažovanosť vo verejných témach), sú veľmi známe a v kontexte súhrnného pohľadu podnecujú k zdravej a veľmi potrebnej sebareflexii. Viaceré však obsahujú nepresnosti. Napríklad keď text Situácia kňazov a diecéz kritizuje slabú realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku, ako jeden z dôvodov spomína „rezervovaný prístup ku koncilu, aký bolo možné vnímať vo vedení cirkvi v Ríme. Pápež Ján Pavol II. pokladal za užitočné, ak sa miestne cirkvi bývalého bloku nebudú ponáhľať s nejakými zmenami v duchu koncilu, a pápež Benedikt XVI. napriek úlohe, ktorú ako mladý teológ zohral na koncile, už dávnejšie k Druhému vatikánskemu koncilu zaujímal skeptický prístup.“ Autori vítajú, že pápež František sa už „jasne hlási k tomuto koncilu“.

Škoda, že text nereflektuje dôvody, ktoré predošlých pápežov viedli ku kritickejšiemu prístupu, no nie ku koncilu samému osebe, ale k jeho interpretácii. Benedikt XVI. o tom hovoril v jednom zo svojich posledných prejavov, kde oddelil „koncil médií“ a skutočný „koncil Otcov“. Kým koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery a snažil sa chápať Božie znaky svojej doby, médiá jeho odkaz zdeformovali v rámci svojho sekulárneho prístupu, v ktorom sa ho snažili vykresliť ako politické zápolenie záujmových skupín, pričom sa svojím výkladom usilovali podporiť tie, ktoré im boli bližšie. V konečnom dôsledku v záujme posilnenia svetskosti na úkor posvätna. „Dobre vieme, ako bol tento mediálny koncil všetkým dostupný,“ hovoril Benedikt XVI. „Bol dominantný a účinný, spôsobil početné kalamity, mnohé problémy, mnoho reálneho odcudzenia: zatvorené semináre a rehoľné konventy, banalizáciu liturgie... Pravý koncil sa pri svojej realizácii potýkal s ťažkosťami. Virtuálny koncil bol silnejší než ten reálny, avšak reálna sila koncilu bola prítomná a postupne sa stále viac uskutočňuje a stáva sa pravou silou, ktorá je tiež pravou reformou, pravou obnovou cirkvi.“

Kniha je kritickým príspevkom do potrebnej debaty o stave slovenskej cirkvi. Ak si pýta odpoveď, ktorá vykreslí aj mnohé naše pozitíva, zaslúži si, aby mala pokojnú kultivovanú podobu na úrovni.Zdieľať

Jedným z nesporných negatív slovenského konzervatívneho prostredia je jeho uzavretosť do seba. Ak sa nejako čitateľne prejavuje navonok, často je to iba v podobe frustrovaných urážlivých komentárov v anonymných internetových diskusiách. Táto kniha je príspevkom do potrebnej debaty o stave slovenskej cirkvi a ak si pýta napr. odpoveď alebo alternatívnu reflexiu posledných 25 rokov, ktorá vykreslí aj mnohé naše pozitíva (iste ich je dosť – trebárs v podobe desaťtisícových pochodov za život), zaslúži si, aby mala pokojnú kultivovanú podobu na úrovni. Kiežby sa to tejto knihe dostalo  v rámci inšpiratívneho dialógu, nie vzájomného ostrakizovania. O nič iné (okrem reflektovania načrtnutých problémov) hádam ani nežiada.

Lukáš Obšitník