Kto zarobí na plynovom embargu? Ktokoľvek, kto sa chopí príležitosti

Handlovanie o embargu na ruskú ropu máme za sebou. Vzhľadom na to, že väčšina krajín EÚ má pri tejto surovine výrazne diverzifikované zdroje, ani jeho schvaľovanie nevyvolalo vnútri spoločenstva významné brzdiace trenice. Niekoľko týždňov sa síce špekulovalo, kto dostane akú výnimku, no napokon celý balík prešiel pomerne hladko.

Maďari aj Česi si vyrokovali kompromisné výnimky, ktoré síce úplne nezodpovedajú ich prvotným požiadavkám, no predsa len dostali viac času usporiadať si svoje hospodárske záujmy tak, aby ich sankcie až tak nezaboleli. Slovensko nič nechcelo, a tak ani nič nedostalo, zato poslušne hlasovalo.

Len tak mimochodom, schvaľovanie embarga na ruskú ropu bolo takou malou ochutnávkou toho, ako by to vyzeralo v prípade, že by sa o takýchto záležitostiach rozhodovalo v EÚ väčšinovým hlasovaním. Na záujmy malých krajín primárne závislých od dovozu ruskej ropy sa až tak nehľadelo, Maďari a Česi si dupli, a tak niečo vyrokovali, Slovensko ani nepíplo. Ale to nech si medzi sebou vyjasnia premiér Heger a minister hospodárstva Sulík, lebo bez ohľadu na to, kto z týchto dvoch na tom nesie hlavnú vinu, výsledkom je, že Slovensko má najhoršiu pozíciu zo všetkých.

Čochvíľa nás však čaká trochu iná „zábava“. Rokovať sa bude o embargu na ruský plyn. Tam už sú pozície značne premiešané, a hoci je Slovensko od ruského plynu podobne závislé ako od ruskej ropy, tentokrát patríme do väčšej skupiny krajín. A čo je najpodstatnejšie, v tejto skupine je aj Nemecko. Aj preto sa z bruselských kuloárov už teraz ozývajú hlasy, že plyn sa do siedmeho balíka sankcií proti Rusku s najväčšou pravdepodobnosťou nedostane. A blízko k pravde je zrejme aj očakávanie, že sa pri najbližšom balíku sankcií o plyne vôbec nebude ani diskutovať.

Popri týchto handlovačkách sa v našej verejnej debate, zvlášť pri kritike embargovania ruských uhľovodíkov, často opakuje argument, že vlastne ide len o slepé poslúchanie nariadení z Washingtonu, pretože Európa sa zastavením dovozu z Ruska stane plne závislá od USA a najlepšie na tom zarobia „vlci z Wall Street“.

Kto teda zarobí na tom, že prestaneme dovážať ropu a plyn z Ruska?

Koľko dovážame?

Skôr než sa pustíme do štatistík, treba si na tomto mieste ujasniť dôležitú vec. Od Ruska nedostávame plyn ani ropu zadarmo ako nejaký darček z dôvodu slovanskej vzájomnosti. Až donedávna išlo o normálny obchodný vzťah – dodávateľ dodáva, za čo si zákazník zaplatí. Zákazník získa tovar, dodávateľ dostane peniaze.

A bez ohľadu na to, kto na plyne a rope zarobí, je podstatný ešte jeden fakt. Akokoľvek môžeme v nuansách hľadať príčiny, analyzovať postupy, rozoberať kroky a výroky, bolo to Rusko, ktoré zaútočilo, bolo to Rusko, ktoré začalo vojnu, a je to Rusko, ktoré nesie plnú zodpovednosť za všetko, čo nasledovalo a bude nasledovať.

V roku 2021 doviezla EÚ z Ruska okolo 155 miliárd kubických metrov plynu, z toho 140 miliárd plynovodmi a 15 miliárd formou skvapalneného zemného plynu (LNG). Z Ruska sme teda ako Únia doviezli 45 percent celkového importu, čo pokrylo 40 percent ročnej európskej spotreby.

Ako píše vo svojom komentári Michal Sura, odborný poradca ministerstva dopravy, zemný plyn tvorí 25 percent ročnej energetickej spotreby Slovenska. V Česku je to 18 percent, v Poľsku 17 percent a v Maďarsku 34 percent. Naša ročná spotreba je zhruba 5 miliárd kubíkov plynu.

Podľa odhadov sa v minulom roku doviezlo z Ruska približne 3,2 až 3,5 miliardy kubíkov plynu. Závislosť od tohto zdroja sa z 88 percent v roku 2020 znížila na 69 percent v roku 2021.

USA, Irán, Katar...

Spojené štáty americké sú krajinou s najvyššou úrovňou produkcie alebo, ak chceme, ťažby zemného plynu na svete. Podľa skompletizovaných údajov z roku 2020 vyťažili viac ako 914 miliárd kubíkov plynu. Druhé bolo Rusko s ťažbou na úrovni okolo 638 miliárd kubíkov.

Zdroj: https://worldpopulationreview.com/country-rankings/natural-gas-by-country

Podľa tejto tabuľky sú Spojené štáty naozaj najväčším producentom zemného plynu a ponúka sa tak jednoduché vysvetlenie, že to budú práve ony, resp. ich plynárenské a energetické firmy, ktoré na európskom embargu na ruský plyn zarobia najlepšie.

Túto interpretáciu však trochu poopraví pohľad na spotrebu. Veľkú časť svojej ťažby totiž USA zároveň spotrebujú. Na vývoz im teda pre rok 2020 zostalo necelých 80 miliárd kubíkov, čo by v tom roku nepokrylo ani celkovú spotrebu Nemecka, nehovoriac o spotrebe celej Európy.

Rusko, naopak, malo rozdiel medzi ťažbou a spotrebou takmer 230 miliárd kubíkov, čo ho radilo medzi dominantných svetových exportérov.

Vývoz USA do EÚ v roku 2021 bol 22 miliárd kubíkov LNG. V tomto roku by podľa prísľubu malo pribudnúť ďalších 15 miliárd. Plánom je do roku 2030 vyvážať do Európy 50 miliárd kubíkov ročne. To zodpovedá necelej tretine súčasného importu z Ruska.

Medzi popredných producentov patria aj Irán a Čína. Irán však rozdiel medzi ťažbou a spotrebou exportuje primárne do Iraku a Čína musí na pokrytie svojej spotreby zemný plyn dokonca dovážať – necelých 140 miliárd kubíkov.

Zdroj: https://worldpopulationreview.com/country-rankings/natural-gas-by-country

Do úvahy tak ako zdrojové krajiny pre Európu prichádzajú napríklad Katar či Alžírsko s produkciou 171, resp. 81 miliárd kubíkov zemného plynu.

Na dokreslenie globálneho trhu s plynom treba vziať do úvahy aj tretí rebríček. Ten zoraďuje krajiny podľa známych zásob vyťažiteľného plynu.

Zdroj: https://worldpopulationreview.com/country-rankings/natural-gas-by-country

Aj v tomto rebríčku dominuje Rusko. Avšak vzhľadom na to, že práve ruský plyn je predmetom zamýšľaného embarga, treba sa poobzerať po ďalších dodávateľoch.

Ruským zásobám sa najviac blíži Irán, s odstupom nasledujú Katar a Turkménsko. Ak z rebríčka krajín s najväčšími zásobami vylúčime krajiny, ktoré majú aj vysokú vlastnú spotrebu, do úvahy ešte prichádzajú Venezuela, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Nigéria.

Irán, ktorý v roku 2021 zvýšil úroveň ťažby na jednu miliardu kubíkov denne, ponúkol Európe svoj plyn ako alternatívu k ruským dodávkam. Mimochodom, urobil to už v roku 2014 po ruskej anexii Krymu a invázii do Donbasu.

Problémom je spor, ktorý Teherán so Západom vedie o svojom jadrovom programe. Čelí sankciám pre podozrenia, že sa pokúša vyrobiť jadrové zbrane. Obchod medzi Európou a touto stredoázijskou veľmocou je preto značne obmedzený.

Irán je zároveň spojencom Číny, ktorá potrebuje dovozom pokrývať vlastnú spotrebu. Teherán teda nemá problém nájsť pre svoju surovinu cieľového zákazníka. Medzi EÚ a Iránom sa však žiadne oficiálne rokovania o dodávkach neuskutočnili, práve pre sankcie, ktoré fakticky znemožňujú platby za plyn. Problémom je aj nedostatočná infraštruktúra a kapacita aj v prípade, že by plyn do Európy putoval cez Turecko.

Ďalší blízkovýchodný plynový gigant – Katar – je o niečo ľahším orieškom. Ale aj tu chýba potrubná infraštruktúra – súčasný export sa uskutočňuje formou skvapalneného plynu cez prístavné terminály –, Európa však aktuálne nemá dostatočné kapacity, hoci Nemecko ohlásilo vybudovanie niekoľkých veľkých terminálov.

Katar však už má väčšinu svojej aktuálnej produkcie zazmluvnenú a vyváža ju najmä do juhovýchodnej Ázie a Číny. Aj to bol jeden z faktorov, ktorý v druhej polovici minulého roka vytlačil ceny plynu na svetových trhoch na rekordné úrovne. Po ruskej invázii však Katar prisľúbil dodávky pre Európu aj v prípade, že by mu iní zákazníci núkali za surovinu viac peňazí.

Do Európy prišlo vlani 23 miliárd kubíkov katarského plynu (necelá pätina exportnej kapacity). Krajina však plánuje v najbližších rokoch výrazne zvýšiť svoju exportnú kapacitu až na 152 miliárd kubíkov ročne.

Na inú arabskú krajinu – Omán – sa spolieha Česká republika, ktorá už vedie intenzívne rokovania o obchodných dohodách o plyne.

Veľkým producentom skvapalneného plynu je aj Austrália. To je však pomerne vzdialený geografický zdroj a prepravné náklady budú cenu suroviny ďalej zvyšovať. V prípade Venezuely je ťažké očakávať zvyšovanie ťažby, keďže marxistická diktatúra Huga Cháveza priviedla túto krajinu nielen na pokraj zbedačenia, ale takisto spôsobila devastáciu infraštruktúry v znárodnených ťažobných spoločnostiach. Už len samotné rozbehnutie ťažby by si tak vyžiadalo miliardové investície.

Veľká šanca pre Afriku

Zaujímavým kontinentom sa pre Európu javí Afrika. Alžírsko v roku 2021 dodalo do EÚ 53 miliárd kubíkov podmorskými plynovodmi aj vo forme LNG. Po invázii sa za Stredozemné more rozbehli talianski a španielski obchodníci, aby pre svoje krajiny zabezpečili dostatok dodávok aj na ďalšie roky.

Export Líbye bol v roku 2019 na úrovni 5,4 miliardy kubíkov, čo je z hľadiska EÚ zanedbateľný objem, v podstate by vykryl len spotrebu Slovenska.

Krajinou s veľkými zásobami je aj Nigéria. Tá už dávno plánuje výstavbu plynovodu skrz Saharu. Teda z vlastných ťažobných polí cez Niger do Alžírska. A odtiaľ na európske trhy. Výstavba plynovodu však zamrzla, najmä vzhľadom na riziká spojené s teroristickými organizáciami pôsobiacimi v tejto oblasti. Nigéria exportovala v roku 2021 do EÚ len asi 30 miliárd kubíkov LNG.

A talianski ministri navštívili aj Angolu a Kongo, kde podpísali nové dohody o plyne. Rím sa v snahe ukončiť závislosť od Ruska do roku 2023 obzerá aj po náleziskách v Mozambiku. V Mozambiku a v susednej Tanzánii sa už dávnejšie angažuje francúzska spoločnosť Total, ktorá však dočasne investície pozastavila pre islamistické teroristické útoky.

Budovanie nových dodávateľských zdrojov zemného plynu je príležitosťou aj pre ďalšie africké krajiny. Okrem už spomenutých disponujú zaujímavými zásobami aj Senegal, Egypt, Rovníková Guinea, Kamerun a Sudán.

Európa však v perspektíve tohto kontinentu naráža na dva problémy. Jedným je už rozsiahla africká angažovanosť Číny, ktorá tiež potrebuje ukojiť svoj energetický smäd. V spojení s rizikom toho, že EÚ bude podmieňovať dohody šírením ideologickej agendy, tak môže s Čínou súboj o Afriku prehrať.

Druhým problémom je samotná bezpečnosť. Okrem spomenutých teroristických útokov a hrozieb sú to aj roztržky medzi samotnými krajinami. Napríklad dlhoročný spor medzi Nigériou a Kamerunom práve o oblasti bohaté na energetické zdroje.

No a netreba zabúdať ani na riziko, ktoré vidíme už pri Rusku, vidíme ho na Blízkom východe a v Strednej Ázii a existuje aj v Afrike. Že nákupom surovín budeme dotovať politiku autoritatívnych režimov. Avšak odstrihnúť sa od dodávok jednej z niekoľkých krajín bude v prípade potreby omnoho jednoduchšie a aj menej bolestivejšie ako v súčasnosti, keď sme dominantne závislí od ochoty či neochoty Kremľa.

Argentína

No Afrikou sa európske možnosti nekončia. Španieli sa obzerajú aj ďalej po svojom bývalom koloniálnom teritóriu. Nedávna návšteva španielskeho premiéra Pedra Sáncheza v Buenos Aires otvorila možnosti obchodu s plynom aj pre Argentínu.

Argentínsky minister zahraničia Santiago Cafiero po stretnutí potvrdil, že „výstavba nového masívneho plynovodu vedúceho z bridlicovej formácie Vaca Muerta v Patagónii vygeneruje energetickú sebestačnosť Argentíny a otvorí možnosti stať sa prirodzeným vývozcom skvapalneného zemného plynu“.

Španielsko pritom disponuje najväčšou kapacitou terminálov na prijímanie LNG v Európe a vzájomným prepojením európskych plynovodov dokáže túto surovinu distribuovať prakticky do celého kontinentu.

Európske zdroje

V zálohe sú pre Európu aj takpovediac domáce zdroje, teda európske krajiny, ktoré ťažia zemný plyn. Nórsko dodalo v minulom roku do krajín EÚ 113 miliárd a v tomto roku sa očakáva nárast na 115 miliárd kubíkov plynu. Nórsky plyn by zároveň mal znížiť energetickú závislosť Slovenska od ruských dodávok.

Ďalšou významnou zdrojovou krajinou je aj Holandsko, čo už je člen EÚ. Nemecko sa s Holandskom najnovšie dohodli, že zvýšenou ťažbou pokryje práve potreby nemeckých zákazníkov. Holandsko k tomuto kroku motivoval aj krok Gazpromu, ktorý zastavil dodávky zazmluvneného plynu do tejto krajiny. Okrem iného potreba zabezpečiť túto energetickú surovinu vedie aj k prehodnocovaniu rôznych environmentálnych pravidiel, ktoré v Európe bránili v rozširovaní ťažby.

Zároveň má Európa na svojom území aj možnosti ťažby bridlicového plynu. Tie sú však značne obmedzené. Nie pre geologickú nedostupnosť, no pre prísne environmentálne pravidlá pri povoľovaní ťažby a zároveň pre veľký odpor obyvateľov, ktorých by sa ťažba osobne dotkla.

Zásoby sú v Británii, v Poľsku, v Nemecku, vo Francúzsku aj v Bulharsku. A o tejto možnosti sa debatovalo už v roku 2014, po prvom ruskom výpade. No ako mnoho iných vtedajších deklarácií, aj táto časom zapadla prachom.

Extrémne ceny

Ako vidieť na grafe nižšie, ceny zemného plynu za ostatný rok poskočili o viac ako 200 percent. Na krivke síce vidíme krátkodobé dočasné poklesy, ale trend je jednoznačne rastúci. Vývoj cien, nielen plynu, ale aj iných komodít, možno v reálnom čase sledovať napríklad tu. V zásade je tak jedno, od koho plyn nakupujeme. A ruské zľavy, ktorými si Kremeľ skôr uväzuje jednotlivé krajiny, nás môžu vyjsť nakoniec omnoho drahšie.

Zdroj: https://www.kurzy.cz/komodity/zemni-plyn-graf-vyvoje-ceny/

Kto teda zarobí na prípadnom embargu na ruský plyn? Ktokoľvek, kto sa chopí príležitosti. Mnohým, najmä africkým krajinám môže dokonca pomôcť k lepšej prosperite. To sa nám môže vyplatiť napríklad tým, že menej ľudí bude nútených vydať sa na cestu utečenca a hľadať lepší život práve v Európe. Paušálne však tvrdiť, že jediný, kto na tom zarobí, je „Amerika“, nie je založené na reálnych skutočnostiach.