Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
28. máj 2022

Opatrné hľadanie odpovede

Máme zabezpečiť, aby si mrzák v Kremli zachoval tvár?

Ešte nedávno 98-ročný Henry Kissinger so svojou svie­žou mládežníckou nerozvážnosťou vyzval Ukrajinu, aby sa vzdala časti územia.

Máme zabezpečiť, aby si mrzák v Kremli zachoval tvár?

Foto: TASR/Michal Svítok

Ideálnou deliacou čiarou, povedal laureát Nobelovej ceny za mier, by mal byť návrat k „status quo ante“, teda k hraniciam Krymu a Do­neckej a Luhanskej „ľudovej republiky“ z roku 2015.

Kissinger ešte do­dal: „Ak by vojna po­kra­čovala aj po tomto bo­de, nešlo by o slo­bo­du Ukrajiny, ale o no­vú vojnu proti sa­mot­né­mu Rusku.“

Rozhorčenie je veľké, obeť sa má dohodnúť s násilníkom v neistej ná­deji, že ten jej po nezmyselnom zabití desiatok tisícok ľudí dá po­koj – tá predstava sa protiví aj mne.

Ale ten, kto odo mňa chce, aby som sa robil frajerom trúbením do vojenských fanfár, ako to robia niektorí členovia vašej vlády, nech nečíta ďalej.

Som v rozpakoch, moji ukrajinskí ka­ma­ráti žijú pod ruskou okupáciou alebo v dosahu rus­kého delostrelectva. Obávam sa každý deň toho, že mi príde sprá­va o smrti niektorého z nich.

Pravdepodobným výsledkom prebiehajúcej bitky o Donbas bude, že nasadené ruské a separatické vojská dobyjú z posledných síl a s bru­tál­nymi stratami po­sledné dve zo siedmich donbaských ag­lomerácií: ak­tuálne sa začína Se­ve­rodoneck podobať na Mariupol, na rade je už aj jeho sesterské me­sto Lysyčansk a potom hrozí krvavé finále na mieste, kde sa tá rus­ká-proruská vojna na jar roku 2014 začala – v Sloviansku a v susednom Kramatorsku.

Naznačuje to príhovor ukrajinského prezidenta Volodymyra Ze­len­ské­ho, kto­rý už priznal, že „nepriateľ má jasnú pre­vahu, po­kiaľ ide o vybavenie a počet vojakov“. Predtým vyhlásil, že Uk­ra­jina v sú­časnosti stráca 50 až 100 vo­ja­kov denne.

Na útočiacej strane to nebude menej. Sme svedkami najväčšej eu­róp­skej bitky od druhej svetovej vojny.

Môže sa stať aj to, že „status quo ante“ sa ukáže už v priebehu leta ako príliš optimistický sce­nár. Zdieľať

Prajem si víťazstvo Uk­ra­jiny. Ak sa nestane zázrak, zvíťazí však Rus­ko.

Keď bude celý Donbas dobytý a obe strany budú vyčerpané, vtedy príde čas na rokovania.

No a ja sa pýtam, v akom scenári majú moji ka­ma­rá­ti a os­tatní Ukrajinci väčšiu šancu prežiť. Prežiť, krátkodobo a dlho­dobo, nič iné.

Upozorňujem, že Kissingerova rada nie je ojedinelým prerieknutím.

Poznám zmýšľanie vo svojom Rakúsku, v Nemecku a trošku aj vo Francúzsku, presne v tom duchu to riešili Francúzi v bare na Azúrovom po­breží a mladý prenajímateľ môjho ubytovania, dosť reprezentatívny Rakušák. Hovorí ako tá sta­rá washingtonská so­va: „Nech to vyrieši dip­lo­ma­cia.“

Môže sa stať aj to, že „status quo ante“ sa ukáže už v priebehu leta ako príliš optimistický sce­nár.

Osobne rátam skôr s tým, že ruská ar­máda ostane na celej dobytej pätine Uk­ra­ji­ny, zakope sa na no­vých „hra­ni­ciach“ – a nebude žiadna mierová zmluva a dokonca ani prí­me­rie.

Vojna môže časom prejsť do zamrznutého konfliktu, ale Ukrajinci bu­dú držaní v pekelnom ohni neistoty.

Problém jasného vyhodnotenia spočíva pre mňa v tom, že je tu jedna premenná, ktorá je pomerne dobre známa, a jed­na, kto­rá je znepokojivo neznáma.

Tá známa premenná sa volá Ukrajina. Tá neznáma Rusko.

Dnes je Ukrajina konsolidovaným obranyschopným štátom, ktorý za­ží­va svoj zakladateľský mýtus a ohro­mu­je pohodlný postbinárny Západ svojím hrdin­stvom.

Žiadna ukrajinská vlá­da sa nemôže vzdať ukrajinského územia. Inak padne. Zdieľať

Iste, poradca ukrajinského pre­zidenta Mychajlo Podoľak sám po mesiaci vojny nastolil možnosť zmluvného záväzku, že Ukrajina po­čas 15 ro­kov nepodnikne žiadne vojenské ini­cia­tí­vy na opä­tov­né zís­kanie Krymu a „ľudových republík“.

Ale to bolo pred Bučou a pred ka­pituláciou rus­kej armády pod Ky­je­vom, Černihivom a Su­ma­mi, po kto­rej sa vo vzdu­chu vznášala možnosť to­tálneho uk­rajinského víťazstva.

Medzitým sa zmenila atmosféra. Druhý výrečný poradca ukrajinského prezidenta Olexij Arestovyč je už inde – pripravuje Uk­ra­jin­cov na pätnásť ro­kov vojny. Kto s takýmto výhľadom nie je zmierený, nech sa odsťahuje preč.

Sám prezident Zelenskyj v týchto dňoch rýchlo odvetil Kis­sin­ge­ro­vi, že tí „veľ­kí geopo­li­tici“ vraj ig­no­rujú záuj­my oby­čaj­ných Uk­ra­jin­cov – „miliónov tých, kto­rí žijú na úze­mí, ktoré (zá­pad­ní po­li­ti­ci) navrhujú vy­me­niť za ilú­ziu mieru“.

Tým je za ukrajinskú stranu všetko povedané.

Žiadna ukrajinská vlá­da sa nemôže vzdať ukrajinského územia. Inak padne. Bodka.

Rusko je záhadnejšie.

Veď ani v samotnej politickej a pro­pa­gan­distickej elite Ruskej fe­de­rácie nepanuje zhoda v tom, čo na Uk­rajine vlastne chcú.

Iba „os­lobodenie“ zvyšku Donbasu? Vojenský protektorát pozdĺž celého pobrežia Čierneho mora až po Pod­nes­ter­s­ko? Stále základne ruskej armády až po poľské hranice?

Mali by sme priznať, že naše vnímanie Ruska bolo jedným veľkým omy­lom.

Svet si myslel, že Rusko má po prvé relatívne slabú, zaostalú ekonomiku, po druhé pôsobivo silnú, skúsenú a modernizovanú armádu a po tretie priam vše­mo­hú­ce tajné služby.

Ruská armáda si robila pred očami sveta hanbu historických rozmerov. Zdieľať

Vstúpili sme do druhého štvrťroku vojny, Putinovým pohnútkam stále nerozumieme, no vieme už toľko, že v bodoch 1, 2 aj 3 sa ukázal pra­vý opak.

1. Ruská ekonomika. Národné hospodárstvo najväčšej krajiny sve­ta, vysmievané ako „Nigéria so snehom“, sa drží zatiaľ prek­vapujú­co dob­re.

Sankcie – aj keď sú z morálneho hľadiska opodstatnené – ne­majú želaný účinok, liberálni tech­no­krati v centrálnej banke a na ministerstve financií sa šikovne prispôsobili vzniknutej situácii, za posledné štyri roky rubeľ nebol taký silný ako teraz a príjmy z ropy a plynu – jedna radosť!

Zablokovanie prístupu k špičkovým technológiám je nateraz vážny pro­b­lém, no na tejto zemeguli je veľa krajín, ktoré budú ob­chád­zať sankcie nenávideného Západu so škodoradostným zápalom.

Odpojenie ruských bánk od SWIFT-u a zvlášť zamrznutie 300 miliárd devízových rezerv nemilo prekvapili ruskú „verchušku“, ale Rusko to práve ekonomicky ustojí najlepšie.

Bežný Rus je schopný hibernovať v zemľanke, no nemusí. Eko­no­mický kolaps nečakaj­me. Ak niekedy príde, Ukrajincom už nepomôže.

2. Ruská armáda. Boli sme vychovaní vo viere, že ruská armáda je dru­há najsilnejšia na sve­te. Dozvedeli sme sa, že je druhou naj­sil­nejšou iba na Ukrajine.

Nechajme bokom tie tupé konvoje zo začiatku invázie, vojenskú komunikáciu cez bežnú mo­bilnú sieť, úplnú absenciu hod­no­ver­ných geografických ko­ordinátov, mínomety, z ktorých sa nedalo strieľať, lebo mali krivé nohy, nuž a – aká to bola veta niekde na za­čiatku Vojny a mieru? – to, že „naša dra­há pravoslávna armáda straš­ne kradne“.

Z niečoho sa poučili, v donbaskej bitke pôsobia už takmer ako štan­dardná artiléria z polovice 20. storočia – vypaľujú jed­no mesto za druhým a potom preberú neobývateľnú púšť. Os­pievané hyperzbrane nehrajú žiadnu rolu.

Ruská armáda si robila pred očami sveta hanbu historických rozmerov. Toto vojsko nemalo na inváziu Ukrajiny, z kľúčových veľkomiest muselo potupene vyliezť, nemalo na víťazstvo.

Malo len na dobytie plus-mínus pätiny Ukrajiny, v ktorej býva skrz-naskrz ruskojazyčné obyvateľstvo, ktoré by malo vítať osloboditeľov kvetmi, soľou a chlebom – a nevítalo.

Bude z toho asi to, čo vojenský analytik v obľúbenom Pu­tinovom denníku Kom­somolka začal nazývať ako „pravde­po­dobný scenár ob­medze­ného víťazstva“.

Inzercia

3. Ruské tajné služby. Zdravím z tohto miesta Grigorija Me­sež­ni­ko­va, s ktorým sme 23. februára ešte mali dosť rozličné ná­zo­ry na Pu­tinovu psychiku, na­priek tomu on si ma uctil svo­jou srdečnou ľud­skou priazňou.

(Nezájdeme, pán profesor, niekedy na poldecák? Veď ste mali prav­du.)

Me­sežnikov ma 23. februára upozornil na knihu s fascinujúcou tézou – podľa nej je Rusko prvým významným prípadom v histórii, v ktorom tajná služba prevzala celý štát.

Keď už je kágebák „gospodarom“ celej Rusi, dalo sa oča­kávať, že aspoň výsledky rozviedky, ktorú sám viedol, nebudú pod­priemerné.

Stal sa presný opak: práve absurdne skreslené in­for­má­cie, kto­ré dostal Putin od riaditeľa „Piatej služby“ FSB Ser­geja Be­sedu, ho lákali do ukrajinskej pasce.

Celé tie ostatné roky, počas ktorých sme sa nechápavo pozerali na nepochopiteľne babrácke účinkovanie napríklad tých dvoch klaunov z vojenskej rozviedky GRU v Salisbury a vo Vrběticiach, sme si hovorili: asi tu niečo zásadné nevieme, veď Rusi predsa nemôžu byť ta­kí blbí.

Dnes vieme: môžu.

To bol pre mňa osobne najväčší šok.

Zo svojich osobných skú­se­no­stí s FSB som už tušil, že minimálne na regionálnej sibírskej úrovni tam majú občas pekný ľahostajný bordel. No nevedel som si predstaviť, že by to v mos­kovskej centrále vyzeralo rádovo horšie.

Minule mi v Kišiňove rozprával (ruský a proruský) zdroj v mo­censkom aparáte Moldav­ska, že ten istý Beseda bol zodpovedný za to, že Kremeľ stavil v Moldavsku na nechutne skom­pro­mi­to­va­ného kriváka. Ten Igor Dodon sa následne stal s Putinovou pod­porou mol­davským pre­zidentom, no ďalšie voľby pre očividnú neschopnosť na Vianoce 2020 prehral.

V krajine so štrukturálne proruskou väčšinou získala potom zarytá proamerická harvardistka Maia Sanduová 58 percent.

Toto sú výsledky Putinovej rozviedky FSB.

V prípade Ukrajiny malo zlyhanie tajných úplne iné roz­mery.  

Rusi si našli v tradične predajnej uk­ra­jinskej elite svojich quislingov. Sú to však skra­cho­vanci. Zdieľať

Píše sa, že na bu­dovanie vreckovej pro­ruskej elity na Ukrajine mi­nuli v ostatných rokoch miliardy. Asi to bude prehnané, ale zrejme systematicky pozývali potenciálnych zradcov na teplé ostrov­čeky. Cyprus, Maldivy.

Nejako tie prašuľky očividne prejedli. Lenže v deň invázie ukrajinských quislingov niet.

Rusko nedokázalo zabrániť tomu, že silové zložky Ukrajiny zatkli Pu­ti­nov­ho ukrajinského kuma Viktora Medvedčuka. Ostatní vod­covia pro­ruského tábora sa pridali zväčša na stranu Ukrajiny: je medzi nimi najúspešnejší pro­ruský kandi­dát v posledných prezidentských voľbách Jurij Boj­ko (12 percent), z druhého najúspešnejšieho proRusa Olexandra Vilkula (4 percentá) je dokonca ve­liteľ obrany rodného mesta ukrajinského prezidenta Krivý Roh.

Tomu sa hovorí potupa.

Iste, Rusi si našli v tradične predajnej uk­ra­jinskej elite svojich quislingov. Sú to však skra­cho­vanci so sla­bým alebo nu­lovým politickým výtlakom.

Príklad 1: Rusmi vymenovaný „guvernér“ okupovanej Chersonskej oblasti sa vyznamenal ako fi­gu­rant krimi novín: v roku 2016 tvrdi­la jeho manželka, že bol v Dominikánskej republike une­s­ený a zadržaný. Pravdou bolo skôr to, že dnešný guvernér ušiel vtedy do Ka­ri­bi­ku, aby sa vyhol trestnému stíhaniu na Ukrajine pre údajnú spoluprácu s ruskými tajnými, a tam sa pokúsil o únos ukrajinského podnikateľa, za čo ho dominikánske úrady zat­kli.

Príklad 2: Rusmi vymenovaný „guvernér“ sčasti okupovanej Záporožskej ob­lasti je melitopolský politický kšeftár, ktorý je od roku 2018 pod sankciami Ruskej federácie, lebo sa jeho proruská strana dostala do nemilosti Kremľa.

Nie je to očarujúce? Z človeka so zákazom vstupu do Ruska je mies­to­držiteľ ruskej okupačnej správy.

A teraz otázka: aké rozhodnutie máme my Európania na základe nepochopiteľne zmätočných informácií o Rusku urobiť?

Máme prijať Kis­sin­gerovu reálpolitiku, aby bol na nejaký ten čas mier, po­koj a lacnejší benzín? Alebo máme hrdinských ukrajinských bojovníkov povzbudiť, aby si späť vydobyli (možno s výnimkou Krymu) ce­lé rus­kou čižmou obsadené teritórium?

Neviem si pomôcť, nemám v tom jasno.

Chýba mi minimálne jedna premenná na to, aby sa dalo aspoň pri­bliž­ne pred­po­ve­dať, aké roz­hod­nu­tie by v perspektíve jednej alebo dvoch ge­ne­rá­cií spô­so­bi­lo me­nej nespra­vod­li­vosti, menej utrpenia, menej poníženia, menej mŕtvych.

Tá premenná sa vlastne nevolá Rusko. Volá sa Vladimir Vladimirovič Pu­tin. Jeho pohnútkam sa nedá rozumieť.

Čo ak považuje Ukrajinu už od Majdanu za stratenú, čo ak o bu­do­va­ní priateľskej Ukrajiny už dávno nerozmýšľa a už ju chce len čo najkrutejšie potrestať?

Čo ak to nie je náhoda, že sa „ľudové republiky“ podľa slov ich spoluzakladateľa Igora „Strelkova“ Girkina premenili počas ôsmich ro­kov na „národný park hovna“? Čo to je za zvrátenú logiku, že na dnešnej Ukrajine s veľkým od­stupom najviac trpia tí, ktorí sa cítili Ru­som tra­dič­ne naj­bliž­šie – obyvatelia Don­ba­su?

Čo ak si Putin v akomkoľvek scenári vyhradí výsadu pra­videlne Uk­ra­jinu podľa ľubovôle bom­bar­dovať?

Aký investor postaví v takej kra­jine závod? Ako sa Ukrajina takto môže vymaniť z pozície naj­chu­dobnejšej kra­ji­ny Európy?

Čo ak Putina ženie už len pud pomsty a strach z vlastnej smrti?

Nemáme tlačiť Ukrajincov do nedôstojných ústupkov ani ich hnať do večnej voj­ny. Zdieľať

Kissingerov návrh je nesympatický, ale môže v krátkodobom hori­zon­te zachrániť veľa životov a za­slú­ži si preto, aby sa nad ním uvažovalo.

Ani Zelenského línia nie je sympatická, zna­mená celkom určite de­sať­tisíce, ak nie státisíce ďalších mŕtvych a vôbec nemusí byť ko­ru­novaná ús­pe­chom – no mohla by Putinovi brániť v pokračovaní ag­re­sie.

Aby dostal lekciu, kto­rú tak zúfalo potrebuje. Aby jeho voj­sko v dohľadnom čase už nemalo na nič podobné silu.

Prikláňam sa síce k názoru, že appeasement s človekom, ako je Pu­tin, už nemá zmysel, no zároveň ma desia pravdepodobné dôsledky ukrajinského pokusu o veľ­ké zno­vu­do­by­tie okupovaných území.

Reálne hrozí, že z pätiny Ukrajiny bude spálená zem. Že moji ka­ma­ráti už nebudú môcť doma žiť.

Podľa mňa nemáme tlačiť Ukrajincov do nedôstojných ústupkov ani ich hnať do večnej voj­ny.

Oni sa musia rozhodnúť sami, je to ich zem.

A my ich musíme, akokoľvek dopadne ich rozhodnutie, podporiť.

Po­kiaľ je ich vec spra­v­odlivá – a odboj proti ne­poz­vanému viero­lom­nému okupantovi spravodlivým je –, musíme Ukrajincov podporiť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.