Po rokoch sa opäť rozprúdili diskusie o interpretácii slovenského 20. storočia. Len je škoda, že sa opäť ideologizuje a meria dvojakým metrom.

Fedor Blaščák v SME a Adam Šumichrast v Pravde poukázali na ocenených Púčika, Tunegu a Tesára ako na frekventantov Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže (VVŠ HM) a že pôsobili ako tzv. hlásky, podľa Petra Gettinga „Púčik s Tunegom potom počas Slovenského národného povstania pracovali na odhaľovaní povstalcov a zrádzali ich nacistom a gestapu“.

Takéto obvinenia nesedia. Prof. Robert Letz, ktorý sa ako jediný historik na Slovensku ich príbehu systematicky venoval a o ich komunistickom monsterprocese napísal vedeckú monografiu, v reakciách viackrát uviedol, že podľa dnes známeho výskumu nie je hodnoverne preukázaný ani jeden príklad, keď by Tunega alebo Púčik na niekoho donášali alebo spôsobili v tomto zmysle niekomu konkrétnu škodu. Z časového hľadiska u nich k činnosti hlások dochádzať ani veľmi nemohlo.

Blaščák aj Šumichrast sa odvolali na historika Jozefa Jablonického, ktorý napísal, že „kauza Púčik a spol. bola len pokračovaním predchádzajúcich aktivít ľudáckeho podzemia v spojitosti s existenciou ľudáckeho exilu. Prívrženci jednej totality (ľudáckej) sa stali obeťami druhej totality – komunistickej“. Jablonického citát pochádza z jeho štúdie Prvé obete studenej vojny z roku 2001, no ani on v nej nepíše, že by Púčik, Tunega alebo Tesár osobne priamo „udávali a donášali“.

Fašisti vs. vlastenci

Jozef Jablonický bol jedným z najlepších slovenských historikov vôbec a za svoju kritiku komunistickej dezinterpretácie SNP bol do roku 1989 profesijne likvidovaný. Za jeho občiansku odvahu a integritu mu patrí veľká úcta, ale pokiaľ písal, že Púčik a spol. iba presadzovali jednu totalitu a boli zomletí druhou konkurenčnou totalitou, podľa môjho názoru sa v tomto mýlil.

Nie každého, kto bol v nejakej miere prívržencom slovenského štátu, sa dá označiť nutne za fašistu alebo nacistu (a je aj pochybné, že by to Jablonický presne takto myslel).

Taký prístup je ideologický a ľudia všeobecne v týchto kategóriách neuvažujú ani sa podľa nich nesprávajú. Dá sa to vidieť napríklad v pamätiach jednotlivých aktérov. Za fašistu sa celkom určite nedá označiť Anton Neuwirth, lekár, po roku 1989 poslanec slovenského parlamentu a veľvyslanec vo Vatikáne.

Časť jeho židovských príbuzných bola za druhej svetovej vojny deportovaná do koncentračných táborov a deportácia hrozila aj jemu. K vtedajšiemu režimu bol kritický a odmietal nacistickú ideológiu, ktorú považoval za podobne nebezpečnú ako komunistickú. Napriek tomu v celom kontexte vtedajšej komplikovanej medzinárodnej situácie chápal vznik slovenského štátu a bol jeho prívržencom, vnímal viac jeho kresťanský než nacionalistický charakter, Jozefa Tisa si vážil a SNP vo svojich pamätiach vydaných po roku 1989 nazval bratovražedným bojom, v ktorom si vedel uctiť obete jednej aj druhej strany.

Podobne neideologicky sa k dianiu staval iný významný pamätník Imrich Kružliak. Do roku 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače a tajomníkom HSĽS, následne na protest proti politike Vojtecha Tuku z funkcií odišiel, neskôr sa zapojil do SNP. Po vojne úspešne viedol volebnú kampaň Demokratickej strany, neskôr emigroval, pracoval v rádiu Slobodná Európa a stal sa jedným z najdôležitejších predstaviteľov slovenského exilu a významným podporovateľom zápasu proti komunizmu.

Vo svojich pamätiach Úteky z tiesne napísal: „Zápas za našu slobodnú demokratickú štátnosť sa začal vlastne už za druhej svetovej vojny, keď si mnohí Slováci uvedomovali, že spojenectvo s Hitlerom vedie národ k strašným koncom. (...) Ako zmýšľal Husák roku 1944 ‚zbaviť sa prohitlerovského režimu, ale štát ponechať‘, tak zmýšľali dávno pred ním aj Sidor, Sokol, Medrický, Sivák, Stano a mnohí iní a od roku 1943 aj Čatloš a jeho generáli. (...) Ľudáci vyhrali zápas o autonómiu, pomocou štátnej samostatnosti zachránili jednotu národa a odvážnym krokom, v spolupráci s armádou, ktorú si vybudovali, mohli doviesť Slovensko aj na stranu spojencov. Váhavosťou si spôsobili zlý koniec.“

Podobne rozmýšľala veľká časť slovenskej verejnosti.

Koordinátor VVŠ HM a Bielej légie Jozef Vicen spolupracoval s americkou tajnou službou CIC. Na Slovensku a v Čechách sa všeobecne počítalo s tým, že po skončení druhej svetovej vojny sa rozvinie nový konflikt medzi USA a ZSSR a v tom prípade sa protikomunistický odboj pripojí k americkej armáde. Je do veľkej miery vnútorne protirečivé tvrdiť, že by zástancovia „obnovenia totality“ vzhliadali k podpore USA, demokratickej veľmoci na čele slobodného sveta.

Nešlo o obnovu totality

Veľká časť slovenskej verejnosti sa v tom čase usilovala o obhajobu slovenských práv zo štátoprávneho hľadiska, nie z dôvodu obhajoby nedemokratického režimu slovenského štátu. Mnohým demokratickým Slovákom prekážalo, že SNP presadzovalo obnovu Československa, pretože sa obávali, že tento smer po desaťročiach zápasu za slovenskú autonómiu, resp. samostatnosť speje k opätovnému „rozpusteniu“ Slovenska v umelo vytvorenom „československom národe“. Ľudia prirodzene obraňovali autonómne štátoprávne usporiadanie, nie fašistickú ideológiu.

Navyše to bolo na Slovensku prepojené s výrazným odporom voči nastupujúcej moci ZSSR a komunizmu, pričom v českom prostredí bol tento odpor na rádovo nižšej úrovni. Odzrkadľovalo sa to napokon aj počas vojny v politike Edvarda Beneša orientovanej na ZSSR, voči čomu kriticky vystupovali nielen ľudáci, ale veľmi dôrazne aj najdôležitejší slovenský agrárnik Milan Hodža, ktorého predstava povojnového usporiadania v podobe stredoeurópskej federácie reflektovala nebezpečenstvo ZSSR a bola od Benešovej podstatne odlišná.

Hodža v emigrácii Benešovi pripomínal, že ZSSR na územiach vo svojej sfére vplyvu zavedie princíp „Cuius regio, eius religio“ (koho územie, toho náboženstvo) a kritizoval ako Benešom vyrokovanú sovietsko-československú zmluvu, tak aj jeho podporu sovietskemu modelu národných výborov.

Rozdielnosť častí republiky sa následne ukázala aj vo voľbách 1946, keď na Slovensku Demokratická strana na hlavu porazila komunistov v pomere 62 percent k 30 percentám, pričom v českej časti komunisti s prehľadom vyhrali, vďaka čomu sa v celkovom meradle stali najsilnejšou stranou a mohli si pohodlne raziť cestu k Februáru 1948.

A robili to aj účelovým systematickým a manipulatívnym kriminalizovaním akéhokoľvek úsilia slovenských politikov o zachovanie si autonómnosti, v ktorej by si demokrati mohli zachovať väčší vplyv. Charakteristickým prejavom bola aj konštrukcia „ľudáckeho podzemia“. Ťažko pochopiť, prečo sa ozveny takejto kriminalizácie stále dajú počuť vo verejnej diskusii.

Spravodlivý prístup vie vážiť proporcie

Texty kritikov ocenenia sa míňajú s realitou aj v iných veciach. Filozof Blaščák v komentári okrem iného navodil dojem, akoby ocenením Púčika a spol. štát neustále ignoroval občiansky protikomunistický disent, ktorý podľa neho „na Slovensku tvorilo pár desiatok ľudí a do tejto súťaže sa preto nekvalifikovali“.

Úrad prezidenta SR však občianskych disidentov v skutočnosti oceňuje pravidelne. Laureátmi Radu Ľ. Štúra I. a II. triedy za posledných 25 rokov boli napr. Fedor Gál, Martin Huba, Ján Langoš, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Milan Hamada, Ladislav Snopko, Vladimír Ondruš, Martin Bútora, Ivan Kadlečík či Zuzana Mistríková. Keď ich človek spočíta, medzi ocenenými ich bolo zrejme aj viac ako ľudí z kresťanského disentu, hoci ten bol na Slovensku niekoľkonásobne početnejší.

Adam Šumichrast v druhom komentári v Pravde v závere uviedol, že prístup komunistov voči politickým odporcom, ako boli Púčik a spol., treba vnímať v dobovom kontexte, pretože komunisti „patrili medzi prvé obete represií fašistických a pravicových diktatúr, a to či už v Taliansku po uchopení moci Mussolinim, v Nemecku po uchopení moci Hitlerom, alebo na Slovensku, dokonca ešte pred vznikom Slovenského štátu, už na jeseň 1938“. Preto rázny zásah komunistických orgánov voči aktivitám Púčika a spol. ako prívržencov ľudáckeho režimu podľa neho „neprekvapuje“.

Toto prirovnanie represií v prípade Slovenska kríva. Mnohí poprední slovenskí komunisti počas obdobia slovenského štátu v skutočnosti chodievali pokojne diskutovať s ľudákmi do bratislavských kaviarní a Gustáv Husák živiaci sa lukratívnymi zamestnaniami vo svojej vile pohodlne organizoval stretnutia ľavicových intelektuálov. Napriek tomu, že tu vládol autoritatívny režim, ktorý zbavovaním práv, arizáciami a deportáciami Židov a Rómov páchal zločiny, v rokoch 1939 až 1945 na území Slovenska nebol proti politickým odporcom úradne vykonaný jediný trest smrti a aj uložené tresty voči nim boli väčšinou do výšky 5 rokov odňatia slobody.

Práve popravení Púčik, Tunega a Tesár (a v krátkom čase ďalšie desiatky popravených a tisícky uväznených politických odporcov komunizmu) sú dôkazom toho, že miera politickej represie komunistického režimu bola rádovo vyššia, než bola miera politickej represie slovenského štátu. Zo strany komunistov preto nešlo o „pochopiteľný rázny prístup“, ale o programovú a systematickú likvidáciu akýchkoľvek oponentov, čo režim slovenského štátu ani za vojnového stavu v takej miere nerobil.

Slovenskej histórii by pomohlo menej ideologizovania a lepšia schopnosť váženia proporcií. Ak by sme mali používať úplne „nulovú toleranciu“ aj na prívržencov komunistického režimu, v roku 1989 by nikto nedokázal zorganizovať Nežnú revolúciu, nezložil by sa žiadny slobodný parlament, mnohí ľudia by dodnes nemohli pôsobiť vo vysokých funkciách.

Púčik, Tunega a Tesár boli v mladom veku 20 až 25 rokov v istej miere prívržencami slovenského štátu, ale nijako výrazne a ocenenie získali za svoj skutočný odpor voči nastupujúcej komunistickej totalite, za čo zaplatili životom. Nemerajme dvojakým metrom.

PS: Jeden citát v texte bol pôvodne omylom pripísaný Fedorovi Blaščákovi namiesto Petra Gettinga, obom autorom sa ospravedlňujem.