Akú cenu má unesený Čech? Milióny dolárov a oslobodenie zločinca

Akú cenu má unesený Čech? Milióny dolárov a oslobodenie zločinca

V susednej Českej republike sa práve odohrávajú dve veci. Tá prvá a vážnejšia je rozklad štátu v priamom prenose.

Týždenník Respekt vo svojom aktuálnom vydaní priniesol obsiahly text o pozadí dvoch nedávnych únosov českých občanov. A vyvolal tým škandál, ktorý presahuje české hranice. Zaujímavý je aj pre Slovensko, už preto, že sme podobný prípad riešili aj my, ale podobné detaily o jeho pozadí u nás známe nie sú.

Vráťme sa však do Česka. Prvý únos sa týkal dvoch Češiek, ktoré pred pár rokmi cestovali dobrodružným spôsobom naprieč konfliktnými a nebezpečnými krajinami do Indie. V pakistanskom Balučistane boli v marci 2013 unesené teroristami, tí o pár mesiacov cez facebook nadviazali kontakt s českými orgánmi a začalo sa niekoľkoročné dohadovanie o výkupnom. Teroristi najskôr žiadali nesplniteľnú vec (prepustenie pakistanskej lekárky Afie Siddíkíovej, v USA odsúdenej na 86 rokov väzenia za pokus o zabitie amerických vojakov a agentov). V ďalšej etape sa dohadovanie týkalo peňazí.

Česká vláda pôvodne stanovila strop na 10 miliónov dolárov za záchranu jednej Češky s tým, že v tejto sume neboli len náklady na výkupné, ale na celú spravodajskú operáciu. Samotné výkupné malo podľa odhadov českých orgánov predstavovať asi milión dolárov na každé dievča. Napokon český štát – podľa Respektu – zaplatil únoscom spolu šesť miliónov dolárov, teda výrazne viac, než pôvodne plánoval.

Hana Humpálová a Antonie Chrástecká sú dnes na slobode a obidve žijú v Česku. Chrástecká sa podľa českých médií integrovala naspäť do civilného života lepšie ako jej kamarátka, ktorá počas únosu konvertovala na islam.

Druhý prípad je úplne čerstvý, týka sa prepustenia libanonského občana Alího Fajáda zadržaného v Česku a jeho výmeny za oslobodenie piatich Čechov unesených v Libanone. Fajád bol podozrivý z prepojenia na teroristov a prichytený americkými a českými službami pri pokuse o nelegálny predaj zbraní pôvodom z Ukrajiny.

Tento druhý má všetky prvky riadnej medzinárodnej blamáže. Česi jednak nedodržali pôvodnú dohodu s Američanmi (fakticky išlo o dohodnutú akciu amerických orgánov v Česku), Fajáda nielenže nevydali americkým orgánom, ale ešte ho prepustili. Kde je dnes, netuší pravdepodobne nikto. Ešte trápnejšie je, ako špekuluje spomínaný týždenník Respekt, že zatknutý Fajád si mohol s pomocou ďalších ľudí, okrem iného padá do podozrenia aj jeho český advokát, zorganizovať únos piatich českých občanov, ktorých následne neznámi únoscovia v Libanone prepustili. Medzi nimi sú dvaja lokálni novinári z televízie v Jindřichovom Hradci (Miroslav Dobeš a Pavel Kofroň), ale najmä – blamáž graduje – agent vojenskej tajnej služby Martin Psík. Podľa médií neskúsený a len niekoľko mesiacov pôsobiaci agent českej tajnej služby, ktorý do Libanonu išiel bez krytia a pod vlastnou identitou. Ak je všetko z toho pravda, pôsobí to až neznesiteľne amatérsky.  

Samostatnou kapitolou a v skutočnosti najväčším zlyhaním na obidvoch vyššie opísaných kauzách je, že o všetkom (sumy, väzby, zlyhania štátnych orgánov, mená dotknutých) sa píše úplne verejne a otvorene. České bezpečnostné zložky majú teda ďalší problém, ktorému sa hovorí únik informácií. To zhoršuje nielen vzťahy so spojencami, ale vystavuje tiež väčšiemu nebezpečenstvu iných unesených Čechov na svete. Jednoducho ich kredit utrpel na všetky strany.

Prípad, samozrejme, kladie niekoľko otázok, ktoré sú aktuálne aj u nás na Slovensku. Do akej miery nesie štát zodpovednosť za záchranu osôb, ktoré sa dobrovoľne vystavujú riziku cestovania po nebezpečných krajinách? Je morálne ospravedlniteľné platiť za týchto ľudí výkupné, ktoré následne slúži na financovanie terorizmu? A ak je to vec miery, kde je hranica, koľko je ešte prípustné zaplatiť a koľko už nie?

Slovenska sa táto diskusia týka aj z iného dôvodu. Pred pár rokmi slovenská vláda rokovala s Iránom o prepustení svojho občana zatknutého v Iráne. Mladík sa volal Matej Valuch, o svojom prípade napísal knihu a mal som možnosť sa s ním rozprávať. A bola to zvláštna skúsenosť.

Valuchov prípad bol tiež trochu zmätočný. Mladík na prvý pohľad  pôsobil placho, verbálny prejav mal však prekvapivo asertívny. Keď som sa s ním však dlhšie rozprával o tom, čo ho doviedlo do Iránu a aké vzťahy to vlastne s neznámymi ľuďmi pestoval, razila z jeho príbehu neznesiteľná nezodpovednosť a ľahostajnosť. V rozhovore napokon pripustil, že to, z čoho ho Iránci upodozrievali (kontakt s americkým agentom), mohla byť pravda. Celkom slovenské, všakže.

Pravda, oproti vyššie opísaným českým prípadom, najmä tomu prvému, je tu zásadný rozdiel, vlastne dva. Prvý je ten, že Valucha neuniesli teroristi alebo únoscovia, ale zatkol ho štát. Aj keď islamský. A po druhé, žiadne podrobnosti o jeho prepustení, čo naša vláda ponúkla Iráncom za jeho oslobodenie, nevieme. Pre dobro veci.

Ale niečo znepokojivé tieto prípady spája. Pravdaže, každý je rád, že českí občania sú na slobode. Rovnako ako je lepšie, že Matej Valuch sa netrápi niekde v dezolátnych hygienických podmienkach za mrežami kdesi na predmestí Teheránu. Otázka však znie inak. Majú štáty niesť zodpovednosť za súkromné konanie svojich občanov, ktorí sa navyše neriadia pokynmi a odporúčaniami povedzme ministerstva zahraničných vecí, kde je nebezpečné cestovať? Tá otázka je osobitne nástojčivá dnes, keď ľudia nepovažujú štát za nič, čo by im malo zasahovať do života, ale len mechanizmus, ktorý má vykonávať isté služby a rešpektovať ich autonómiu v každom ohľade. Ak je to však tak, ak necítia voči štátu osobitnú lojalitu ani záväzok, prečo by mali mať raz nárok na výkupné alebo hoci aj zmenu zahraničnej politiky, keď sa to dotkne práve ich?

 

Foto: IHH

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo