História O slovanskej vzájomnosti, rusofilstve a panslavizme

V tomto texte chcem venovať pozornosť slovanskej vzájomnosti, načrtnúť začiatky a premeny foriem, obsahu, významu tohto javu. Slovanská vzájomnosť nesiaha hlboko do dejín, začala sa utvárať na začiatku 19. storočia. Iná vec je, že pri jazykovej blízkosti Slovanov existoval po stáročia istý pocit slovanskej príbuznosti.

Najmä od 16. storočia vytvárali slovanskí vzdelanci vo svojich dielach popri prezentovaní iných tém aj obraz Slovanov. Predovšetkým sa pokúšali uchopiť ich spoločný pôvod, zdôrazňovali ich jazykovú blízkosť, načrtávali rozľahlosť slovanských území, zaznamenávali niektoré psychologické a kultúrne črty Slovanov. Okrem výnimiek išlo o racionálny „učenecký“ záujem, ktorý nesprevádzali hlbšie citové prejavy ani akékoľvek prepojenia na politiku.

Situácia sa začala meniť na prelome 18. a 19. storočia, keď vystúpila na scénu aj slovanská vzájomnosť. Jej vznik mal podstatne hlbšie celoeurópske pozadie, ako sa to bežne traduje. V tomto období sa objavil moderný nacionalizmus, na jeho základe sa pretvárali tradičné európske etniká na moderné národy.

Nástup na scénu

Národ, vlastný jazyk, kultúra, územie, masové šírenie národného povedomia a hrdosti sa stávali vzácnymi až posvätnými hodnotami, ktoré bolo treba utvárať, kultivovať, brániť. Zároveň sa však objavili nacionálne trenice, nedôvera, nevraživosť, nezriedka i nepriateľstvá. Najintenzívnejšie sa vyskytovali medzi susednými nacionalizmami, politickými reprezentáciami, národnými hnutiami. Živila ich predstava, že nie každý národ má právo na budúcnosť a malé národy sa majú asimilovať, ako aj idea o lepších schopnostiach svojho národa oproti iným. Z toho vyplynulo časté presvedčenie o výlučnosti vlastného národa, ktorý má oslobodiť či civilizačne pozdvihnúť iné národy. Nezriedka sa za týmito vznešenými slovami skrývali úmysly ovládnuť slabších cestou mocenského podriadenia (napr. Napoleon) a nezriedka aj ich asimilácie (napr. nemeckí, maďarskí ideológovia).

V tom období sa väčšina Slovanov ocitla v pozícii slabých, neuznávaných etník. Ich obhajcovia cítili ohrozenie – Poliaci, Ukrajinci a pobaltské národy zo strany ruskej, uhorskí Slovania a Rumuni zo strany maďarskej politiky, balkánski Slovania a Gréci mali hlavného protivníka v Osmanskej ríši, nemecká hrozba sa pociťovala v celom stredoeurópskom priestore.

Proti prevahe neprajných susedov a ich politikov sa cítili slovanskí učenci i politici sami osebe slabí až bezbranní. Pocit blízkosti Slovanov už považovali za nepostačujúci, začali hľadať, vyzdvihovať a pestovať nové formy slovanskej solidarity, spolupráce, pomoci a podpory. A začínali slovanstvo vnímať aj citovo, neraz i precitlivene, horlili zaň, nielen preceňovali, ale si aj idealizovali schopnosti a vlastnosti Slovanov, často v kontraste s neslovanskými susedmi. Neraz im robili to, čo oni Slovanom.

Odlišné javy

Aby sme lepšie pochopili podstatu slovanskej problematiky 19. storočia, musíme sa stručne zastaviť pri niektorých terminologických otázkach. Nielen v publicistike, ale aj v odbornej literatúre sa stretávame s terminologickou rozkolísanosťou. Autori neprimerane používajú pojmy bez toho, aby ich obsahovo vymedzili. Myslím na zamieňanie výrazov slovanská vzájomnosť, rusofilstvo, panslavizmus, hoci každý z nich vyjadruje odlišné javy.

Slovanskú vzájomnosť sme si vymedzili vyššie, tu iba dodám, že sa týkala spolupráce v kultúrnej, osobnej a vo vedeckej oblasti, poprípade vzájomnej pomoci a podpory v konkrétnych politických krokoch v rámci vlastnej štátnosti (Uhorsko, habsburská monarchia).

Rusofilstvo, teda láska, obdiv k Rusku prechádzajúci do idealizácie tohto slovanského obra, mohlo, ale i nemuselo byť súčasťou slovanskej vzájomnosti. Napríklad u Slovákov, Čechov, Srbov bolo rusofilstvo silné a dlhodobé, ale u Poliakov bolo z pochopiteľných dôvodov iba okrajové. Ba mnohí poľskí vlastenci žijúci v 19. storočí v politickej emigrácii prejavovali aj rusofóbiu. Slovanská vzájomnosť (a rusofilstvo) mohli za istých okolností prerásť do panslavizmu (všeslovanstva). Pod ním chápeme rôzne predstavy o politickom, teda štátnom zjednotení Slovanov.

Ani panslavizmus však nepredstavoval jednotný jav, zahrňoval rozdielne koncepcie. Napríklad niektorí poľskí vzdelanci načrtávali spojenie Slovanov, ale bez Ruska. Slovom panslavizmus sa počas 19. storočia v maďarskom (menej intenzívne i v nemeckom) kultúrnom a politickom prostredí zvyčajne nálepkoval fakticky akýkoľvek, aj ten najnevinnejší slovenský (slovanský) prejav. O to viac prekvapuje, že sa toto slovo neadekvátne používa i v súčasnej slovenskej tvorbe.

Idey slovanskej vzájomnosti bezpochyby posilňovali sebavedomie a možnosti slovanských a konkrétne slovenských národovcov po celé 19. storočie. Slováci neboli najmenší slovanský národ, no ocitli sa v podmienkach národného útlaku. Preto bola ich politika slabá, sociálna štruktúra sa deformovala a kultúra sa slabo rozvinula. O to viac hľadala väčšina slovenských národovcov oporu všeobecne v slovanskej vzájomnosti a rusofilstve, konkrétne v spolupráci s Chorvátmi, so Srbmi, s Čechmi, Poliakmi, Rusínmi (aj Rumunmi). V slovenskej kultúre a politike bol tento jav nielen sústavne prítomný, ale zohrával v nich dôležitú úlohu až do rozpadu Rakúsko-Uhorska.

Otcovia zakladatelia

Mnohí autori považujú za zakladateľov slovanskej vzájomnosti Slovákov Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, neoprávnene však zabúdajú na ďalších jej spolutvorcov z radov Slovincov, Chorvátov, Čechov, Poliakov. Horlivými zástancami slovanskej vzájomnosti boli aj štúrovci, podobne ako romantickí národovci všetkých stredoeurópskych Slovanov. Treba však povedať, že okrem výnimiek, mám na mysli najmä na učenecký a generačný okruh Jána Kollára v 20. a sčasti i v 30. rokoch 19. storočia, hrala slovanská spolupráca aj v slabom slovenskom národnom hnutí len podpornú, nie dominantnú rolu. Bola jeho dôležitým mobilizujúcim nástrojom, no nie cieľom.

Tú dominantnú úlohu predstavovalo zabezpečenie slobodnej budúcnosti Slovákov v stredoeurópskom priestore (v Uhorsku, v habsburskej monarchii) a posilňovanie ich vlastnej slovenskej, nie vytvorenie slovanskej národnej svojbytnosti. Koniec koncov toto platilo o všetkých stredoeurópskych Slovanoch.

Prvýkrát prekročila solidarita rakúskych Slovanov prah kultúry a rovno vhupla do politických, ba i ozbrojených zápasov počas revolučných rokov 1848 – 1849. Počas nich prichádzala slovenskému národnému hnutiu pomoc z českej a chorvátskej strany aj od uhorských Srbov. V druhej polovici 19. storočia nadobudla slovanská vzájomnosť i v slovenskom prostredí viacero foriem. Jej romantická a silno rusofilská podoba sa udržiavala predovšetkým v okruhu Slovenskej národnej strany či v tzv. martinskom centre. Popri nej však silneli pragmatické prístupy, ktoré zohľadňovali pomery v Uhorsku, vlastné tradície Slovákov a ich reálne možnosti.

Ján Kollár. Foto: Wikimedia.org

Najúčinnejšia vyznela solidarita slovenských, chorvátskych a srbských politikov Uhorska v 60. rokoch 19. storočia a predovšetkým spolupráca politických reprezentantov Slovákov, Srbov a Rumunov na prelome 19. a 20. storočia. V tom období vykazovala pomerne intenzívne parametre aj česko-slovenská spolupráca, predovšetkým v okruhu mladých hlasistov. Racionálny rozmer slovanských vzťahov sa usilovali posilniť aj katolícki ľudáci či Hodžov agrárny prúd. Formujúci sa sociálni demokrati hľadali riešenia viac v robotníckej solidarite a internacionalizme, až druhotne v slovansko-národnej solidarite. Na juhu Uhorska a monarchie nadobúdala značnú intenzitu juhoslovanská spolupráca.

Najradikálnejší slovanský koncept predložil krátko po skončení revolúcie 1848 – 1849 Ľudovít Štúr. Štúr bol natoľko sklamaný z výsledkov revolúcie, že zavrhol habsburskú monarchiu a načrtol obraz politického spojenia všetkých Slovanov pod vedením Ruska. Išlo teda o prekročenie prahu slovanskej vzájomnosti a o učebnicovú ukážku rusofilského panslavizmu. Treba však povedať, že Štúrova práca Slovanstvo a svet budúcnosti vyšla len v Rusku v neveľkom náklade a na domáce prostredie nemala takmer nijaký vplyv. Rozhodne sa ňou slovenská politika nikdy neriadila, aj keď u Svetozára Hurbana Vajanského môžeme vidieť náznaky, že by takúto panslavistickú koncepciu za istých okolností prijal.

Nemožno obísť ani skutočnosť, že silný dôraz na slovanskú vzájomnosť a rusofilstvo nepriamo pomohlo komplikovať slovensko-maďarské vzťahy. Na maďarskej strane totiž zosilňoval podozrievavosť voči Slovákom a Slovanom z protiuhorských a panslavistických úmyslov. Maďarské elity tak získali ďalšiu zámienku v utvrdzovaní sa o správnosti svojej národnostnej politiky. Podobne to bolo v prípade dlhodobej česko-slovenskej spolupráce, ktorá prinášala slovenskej strane veľa prospechu, no na maďarskej strane vyvolávala nevôľu. Pritom tvrdohlavé zdôrazňovanie československej národnej jednoty komplikovalo aj národnú emancipáciu Slovákov.

Ako som už uviedol, slovanskú vzájomnosť bolo možné v 19. storočí sledovať vo všetkých slovanských prostrediach s tým, že všade nadobudla špecifické znaky, odlišné funkcie či rozdielnu intenzitu. Aj pod vplyvom zmien po roku 1918, keď vznikli oddelené slovanské štáty (Poľsko, Juhoslávia, Česko-Slovensko) a cárske Rusko sa nečakane zmenilo na izolovaný Sovietsky zväz, sa funkčnosť slovanskej vzájomnosti a previazanosti Slovanov oslabovala a zužovala. Vznešené slovanské idey, v minulosti pestované a pateticky uchovávané, spochybnili egoistické a neraz kruté národné záujmy, ktoré nastavili zrkadlo realite slovanských vzťahov. Myslím na 30. roky a najmä druhú svetovú vojnu, počas ktorej došlo ku konfliktom, v ktorých sa úhlavnými nepriateľmi stávali Slovania (Rusi – Ukrajinci, Poliaci – Ukrajinci, Rusi – Poliaci, Srbi – Chorváti). Česko-slovenské spory na sklonku 30. rokov 20. storočia vyznievali v zrkadle celkového zhrubnutia medzinárodných vzťahov takmer zamatovo.

Rusko a slovanstvo

Prirodzene, v slovanskej vzájomnosti zaujal silnú pozíciu najväčší slovanský národ Rusi – či už reálnu, alebo v očiach národovcov menších slovanských národov. V Rusku sa však idey slovanskej vzájomnosti pomerne dlho nereflektovali. Najskôr si ich osvojovali skupiny univerzitných vzdelancov, ktorí začali uvažovať aj o možnosti politického spojenia Slovanov, prirodzene, pod vodcovstvom Ruska. S posilňovaním ruského „národného obrodenia“ sa objavovali aj obrazy rakúskych a balkánskych Slovanov a tie sa stávali súčasťou ruskej verejnej komunikácie.

Osudy Slovanov v Rakúsko-Uhorsku sa však nikdy nestali súčasťou doktríny zahraničnej politiky Ruska. To sledovalo predovšetkým udržanie svojej západnej hranice, preto striehlo na svoj poľský zábor, a rozširovanie a upevňovanie svojho vplyvu na Balkáne a v čiernomorskej oblasti. Robilo tak pod kepienkom oslobodenia pravoslávnych súvercov (balkánskych Slovanov a Grékov), ako aj posvätných miest kresťanstva v Palestíne.

Po prvej svetovej vojne bol Sovietsky zväz pomerne izolovanou krajinou, no práve on sa stal epicentrom ovplyvňovania sveta komunistickými ideami a hlásania celosvetovej komunistickej revolúcie. Univerzálna marxisticko-leninská teória sa začala preväzovať nielen so Sovietskym zväzom, ale aj s ruským národom. Tradičná cárska imperiálna politika ovládania sa v mnohých ohľadoch transformovala do sovietskej podoby – do druhej svetovej vojny predovšetkým ideologicky, po jej skončení aj do praktickej politiky. Až do roku 1945 neudržiavali Slováci (o Čechoch to platilo v menšej miere) intenzívnejšie priame kontakty s Ruskom (i Rusmi), pretrvával u nich pozitívny či neutrálny vzťah k nemu. Táto historická skúsenosť však pomohla tomu, že sa sovietske „pravdy“ presadili v Československu ľahšie a vo väčšej miere, ako to bolo napríklad v Poľsku a Maďarsku.

U nás vidíme vzostup slovanskej vzájomnosti po roku 1945, ale už v novej podobe: dominovalo v nej bratstvo národov Československa so Sovietskym zväzom, ktorý vtedy požíval vo svete silnú autoritu. A počas komunizmu už išlo viac-menej iba o oficiálnu ideológiu, ktorá oslabovala tradičné civilizačné väzby stredoeurópskych národov a napomáhala sovietizáciu i rusizáciu ich priestoru. Každodenne sa deklarovala solidarita a vzájomnosť socialistických národov, ale v skutočnosti dochádzalo skôr k vzájomnému odcudzovaniu sa, k nedôvere i neúcte. Slovanská vzájomnosť sa vyžadovala ako protipól neslovanského západného sveta, rusofilstvo (sovietofilstvo) bolo nekritizovateľné. Z tohto zorného uhla sa nazeralo aj na dejiny, v ktorých sa umelo hľadali, resp. sa zveličovali slovanské kontakty a väzby. A z neho sa projektovala aj budúcnosť.

Logicky sa natíska otázka týkajúca sa dnešnej moci v Rusku a slovanskej vzájomnosti. Keď ruská moc a propaganda chce prevychovávať Ukrajincov, v podstate tým len zakrýva svoje imperiálne ambície. Ide o ukážku, keď silnejší a arogantnejší chce rafinovane ovládnuť slabšieho. Je jedno, či to je dnešný ruský imperializmus alebo to kedysi boli západný kolonializmus, nacionalizmus, fašizmus a nacizmus, komunizmus. Rusi radi poučujú a prevychovávajú iných, ale ešte nenašli dostatočnú vôľu, aby sa sami vážne menili a zmenili. Schopnosť pozerať na svet, svoju spoločnosť, svoj život nielen cez seba, ale z rôznych uhlov je v ruskej spoločnosti a politike stále chatrná. Postačuje im nové a nové dojímanie sa tragikou a veľkosťou svojich – vojnami a nepriateľmi nabitých – dejín, pocit výnimočného duševného založenia, výlučnosti. Tento pocit často ústi do pocitu nadradenosti a ten nemá so slovanskou vzájomnosťou nič spoločné, je to hlboký vnútroruský problém.

Ani v Putinových krokoch nevidím nič zo slovanskej vzájomnosti. Tento autokrat vôbec neprejavuje slovanskú náklonnosť ani ho nezaujíma dôstojný život Slovanov. Jeho činy a názory motivujú chladnokrvné mocenské kalkuly. Zdôrazňuje jedine panrusizmus, ktorý sa udržiava a živí v ruskej spoločnosti dlhodobo a väčšina sa z neho dodnes nevymanila. Rusov, Bielorusov a Malorusov (Ukrajincov) tvrdohlavo považuje za jeden národ s viacerými vetvami, teda podľa toho sú vlastne všetci Rusi. Tento vzorec patrí nielen do výbavy ruskej propagandy, ale, žiaľ, aj do bezpečnostnej stratégie Ruska, čo sa nespochybniteľne potvrdilo v posledných týždňoch.

Namieste je aj otázka, aký vplyv budú mať na budúcnosť medzislovanských vzťahov udalosti, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami na Ukrajine a v Moskve. Po slovanskej tragike na Balkáne v 90. rokoch minulého storočia ide za posledných tridsať rokov o ďalší brutálny prípad, ktorý vyvracia predstavu, že slovanské vzťahy – len preto, lebo ide o Slovanov – musia byť harmonické a priateľské. Putinovské Rusko nanovo pochovalo takúto možnosť, doslova ju pošliapalo a vysmialo. Až tak, že svoj kredit aj vo väčšine slovanského sveta úplne stratilo. V súčasnosti dokážeme povedať len to, že svet čakajú v rôznych ohľadoch veľké zmeny. Aké však budú, ukáže až čas. Týka sa to aj vnútroslovanskej komunikácie. Nateraz pociťujeme z Ruska len pachuť, roztrpčenie, rozhorčenie a súcit so statočne sa brániacimi Ukrajincami.​