Hnev na všetko ruské Naše výčitky, ruská kultúra a Rusi žijúci na Západe

Findlay Market je pitoreskná stará tržnica v americkom meste Cincinnati (štát Ohio), ktoré som navštívil pred viac ako desaťročím. Bolo to veľmi rušné miesto, príklad úspešnej revitalizácie predtým upadajúcej mestskej štvrte. Mohli ste si tu kúpiť čerstvé pečivo, ovocie, zeleninu alebo kvety – v podstate niečo podobné ako mestské tržnice, ktoré dobre poznáme aj u nás doma.

Tržnica Findlay Market vznikla v polovici 19. storočia v časti Cincinnati nesúcej názov Over-the-Rhein podľa nemeckých imigrantov, ktorí tu vtedy tvorili väčšinu obyvateľstva. Pred tržnicou sa nachádza pamätná tabuľa, ktorá počas mojej návštevy okamžite upútala moju pozornosť. Upozorňuje totiž na „protinemeckú hystériu“ z roku 1917.

Keď vtedy Spojené štáty vstúpili do vojny s Berlínom, americkou verejnosťou sa prehnala vlna nevôle voči všetkému nemeckému. V Cincinnati, kde žilo množstvo nemeckých prisťahovalcov, boli nemeckí učitelia prepúšťaní z verejných škôl. Všade tam, kde sa študenti dovtedy učili nemčinu ako cudzí jazyk, sa prešlo na francúzštinu – keďže USA sa práve stali spojencom Francúzska, ktorého územie bolo Nemeckom v prvej svetovej vojne napadnuté.

Menili sa aj názvy ulíc: z Brémskej ulice sa stala Ulica republiky, kým z Hanoverskej ulice sa stala Yukonská ulica. Nemecké knihy boli vyraďované z verejných knižníc. Názvy obchodov, ktoré patrili Nemcom, boli „amerikanizované“ a mnohí ľudia nemeckého pôvodu si poangličtili priezviská. Z „pána Schmidta“ sa zrazu stal „pán Smith“…

Podobné incidenty sa diali v roku 1917 po celých Spojených štátoch. Lojalita ľudí nemeckého pôvodu bola spochybňovaná ich okolím. Týkalo sa to aj niekoľkých nemeckých skladateľov či dirigentov pôsobiacich v amerických orchestroch. Lokálne policajné zbory napríklad vydávali nariadenia, ktoré umožňovali konanie verejných zhromaždení výlučne v anglickom jazyku.

Dobové protinemecké nálady zachytilo aj umenie: napríklad vo filme Na východ od raja so slávnym Jamesom Deanom, ktorý bol natočený podľa rovnomenného Steinbeckovho románu v roku 1955 a odohráva sa počas prvej svetovej vojny, je scéna, kde sa obyvatelia malého kalifornského mestečka vrhnú na svojho dlhoročného nemeckého spoluobčana…

Samozrejme, americká protinemecká hystéria počas prvej svetovej vojny bola ešte nič oproti americkej protijaponskej hystérii počas druhej svetovej vojny. Po útoku na Pearl Harbor nechal F. D. Roosevelt presunúť asi 120-tisíc Američanov japonského pôvodu do internačných táborov. Záležitosť, za ktorú sa dodnes vláda USA hlboko kajá.

V každom prípade, na svoju návštevu tržnice Findlay Market v Cincinnati a na tú pamätnú tabuľu som si počas posledných dní viac ráz spomenul. Napríklad nemecké médiá v nedeľu informovali, že polícia od začiatku ruského útoku na Ukrajinu zaregistrovala v Spolkovej republike 318 kriminálnych incidentov voči ľuďom ruského pôvodu.

Český rozhlas priniesol správu o invektívach, ktorým čelia bežní Rusi či Rusmi vlastnené podniky u našich západných susedov. Jeden český profesor napríklad vyhlásil, že odmieta učiť ruských študentov. Neskôr to odvolal.

V Spojenom kráľovstve sa zase diskutuje o rozhodnutí orchestra v Cardiffe vyradiť z programu Čajkovského pre vojnu na Ukrajine. V Taliansku chcela univerzita odložiť kurz o Dostojevskom, čo je paradox, keďže slávny ruský spisovateľ bol v roku 1849 sám odsúdený na smrť, lebo čítal zakázanú literatúru (jeho rozsudok bol na poslednú chvíľu zmenený na vyhnanstvo na Sibíri).

Čo si o týchto protiruských náladách myslieť? Na jednej strane sú prejavy silných emócií psychologicky pochopiteľné. Po prepadnutí Ukrajiny ruskými ozbrojenými silami mnohí ľudia tu na Západe pocítili kombináciu hnevu a bezmocnosti. Nedokážeme zastaviť ruský útok, a tak svoj hnev dávame pocítiť aspoň jednotlivým Rusom vo svojom okolí. A to aj napriek tomu, že mnohí z nich žijú v Európskej únii, lebo v skutočnosti nechcú mať s Putinovým režimom nič spoločné. Namiesto nadávania ruským študentom, ktorí za nič nemôžu, radšej prispejte finančne na ukrajinskú vec. 

Do istej miery sú pochopiteľné aj prejavy nepriateľstva voči ruskému jazyku či ruskej kultúre. V čase vojny sa totiž kultúra stáva nástrojom mäkkej sily protivníka. Nejeden vlastizradca v dejinách bol k svojej zrade inšpirovaný práve slepým obdivom voči kultúre nepriateľského štátu.

So storočným odstupom sa nám môže zdať bizarné, že v Cincinnati vyhadzovali zo školských osnov nemčinu ako cudzí jazyk a nahrádzali ju francúzštinou. No celá záležitosť sa dá aj obrátiť: viete si predstaviť, že vaša krajina je vo vojne a súčasne podporuje, aby sa žiaci vo veľkom vzdelávali v kultúre nepriateľa?

Lenže rozdiel oproti dnešku je, že my vo vojne s Ruskom zatiaľ nie sme. A o mŕtvych Rusoch sa dá povedať to isté, čo o tých žijúcich: ľudia ako Tolstoj alebo Dostojevskij sa v istých etapách svojich životov sami nachádzali v nemilosti ruského politického režimu a ich dielo neslobodou zdeformovanú ruskú spoločnosť čiastočne kriticky reflektuje.

Navyše, existujú ruskí a bieloruskí spisovatelia, ktorí by dnes mali byť povinnou literatúrou, ak chce človek súčasnému dianiu lepšie porozumieť. Okrem často vyzdvihovanej knihy Všetci mocní Kremľa od Michaila Zygara sa oplatí siahnuť napríklad po diele Zinkoví chlapci od Svetlany Alexijevič. Bieloruská nositeľka Nobelovej ceny za literatúru v nej opísala, ako vojna v Afganistane demoralizovala sovietsku spoločnosť v 80. rokoch.

Na druhej strane, keby chcela niektorá slovenská televízia teraz vysielať koncert Alexandrovovcov alebo reprízovať ruský veľkofilm Admirál z roku 2008, čo je značne zidealizovaná verzia príbehu admirála Kolčaka, v ktorom sú československí legionári na Sibíri vykreslení ako zradní zbabelci, bolo by to v tejto dobe (a možno v každej dobe) trošičku nepatričné. Naproti tomu Zviagincevov film Leviatan z roku 2014 by sa do dnešnej spoločenskej atmosféry celkom hodil.

Zhrnuté a podčiarknuté, prejav nášho nesúhlasu s agresiou na Ukrajine by mali počuť predovšetkým tí Rusi, ktorí obhajujú útok na Ukrajinu, Putinov režim či jeho veľkoruskú ideológiu. Nie nutne ľudia, ktorí z Ruska pre tamojší režim sami emigrovali. A pri ruskej kultúre má zmysel rozlišovať medzi dielami, ktoré realitu v Rusku zobrazujú neskreslene, a dielami, ktoré existujú, len aby vysielali do sveta Kremľom preferované posolstvá.