Ukrajinec z Nitry Ak vás niekoľko dní ostreľujú rakety z Ruska, už to nie sú vaši bratia

„Ak by ma zavolali bojovať, tak by som odišiel. Nemôžem povedať, že chcem ísť, to nie. Toto nie je nejaký šport či zaujímavá exkurzia, je to vojna, v ktorej umierajú ľudia. No chápem, že v istom momente možno budem musieť odísť,“ hovorí v rozhovore Ukrajinec Andrij Pylypenko, ktorý pochádza z Oleksandrije ležiacej v centrálnej časti Ukrajiny 160 kilometrov od mesta Dnipro a už tretí rok žije v Nitre.

Okrem pohľadu na súčasnú situáciu hovorí aj o pomoci ukrajinským utečencom a o tom, že v nasledujúcich dňoch bude veľmi dôležité zapojiť ich do normálneho života mimo ubytovní, umiestniť deti do škôl a naďalej vytrvať v pomoci. Sám Andrij je dobrovoľníkom organizácie Mareena.

Čo vás priviedlo na Slovensko?

Prišiel som sem pred necelými tromi rokmi za prácou do automobilky Jaguar Land Rover v Nitre. Rok a pol nato prišla za mnou aj manželka s dvomi deťmi a následne najstaršia dcéra, ktorá tu nastúpila už na vysokú školu.

Cítite sa tu už ako doma?

Pre mňa je domov všade tam, kde bývam s rodinou, a teraz je to Nitra. Nehanbím sa, že som Ukrajinec, ale môj domov je dnes tu na Slovensku, či sa to niekomu páči, alebo nie.

Ako prežívate posledné dni, keď vidíte zábery z Kyjeva či z bombardovania Charkova?

Je mi to veľmi ľúto. V Kyjeve som istý čas aj žil, takže spoznávam zbombardované miesta. V susednom dome, do ktorého trafila raketa, som si prenajímal byt. To sa nedá ani vyjadriť, ako ma to mrzí.

Stále rozmýšľam, aké by to bolo, keby som teraz nebýval v Nitre, ale v Kyjeve alebo Charkove. Čo by som robil, keby moje deti išli cez víkend na Ukrajinu a začala by sa vojna alebo ak by som sa musel vrátiť späť.

Už vás povolali bojovať?

Ešte nie, pretože nemám s bojom žiadne skúsenosti, ale rozmýšľam, čo bude, ak by ma vyzvali.

Narukovali by ste v takom prípade?

Je to ťažká otázka. (Ticho.) Ak by ma zavolali bojovať, tak by som odišiel. Nemôžem povedať, že chcem ísť, to nie. Toto nie je to nejaký šport či zaujímavá exkurzia, je to vojna, v ktorej umierajú ľudia. Nie som nejaký terminátor, ktorý tam príde a všetkých vystrieľa, ale chápem, že v istom momente možno budem musieť odísť. Či chcem, alebo nie, rozumiem, že mám povinnosti voči krajine.

Ako prežíva vaša manželka či deti možnosť, že vás kedykoľvek môžu povolať do vojny?

Do miestnosti práve vstupuje Andrijova manželka Iryna a odpovedá roztraseným hlasom: Sme z toho v strese. Máme tri deti, a keby som mala sama pracovať, tak to neutiahnem. Žili by sme o hlade. Prijali sme k sebe aj ľudí z Ukrajiny, a ak bude manžel na vojne, sama ich uživiť nedokážem. Nemôže odísť, nemôže ma opustiť, musí byť teraz tu a takto pomáhať krajine. Keď odíde, nebudeme žiť, ale len prežívať.

Ako vlastne fungujú povolávacie rozkazy pre Ukrajincov v zahraničí? Kto vás kontaktuje?

Neviem, ako to funguje v praxi, malo by to ísť cez ambasádu. Ak je muž občanom Ukrajiny, automaticky má vojenské povinnosti a je jedno, či sa práve nachádza na Slovensku alebo pracuje v Amerike. Neviem si však predstaviť, že ak niekto nechce odísť do vojny, že by ho k tomu donútili.

Je veľa mužov, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť a v živote nedržali v rukách samopal. Poznám však veľa Ukrajincov, ktorí aj napriek tomu dobrovoľne už na druhý deň odišli na Ukrajinu bojovať za svoje územie.

Máte na Ukrajine rodinu, ktorá tam ešte zostala?

Áno, samozrejme, mám tam veľa rodinných príslušníkov – bratrancov, sesternice, ich deti a ďalších. Z najbližšej rodiny zostal v mojom rodnom meste, v Oleksandriji, môj otec a brat so ženou. Zatiaľ ani neplánujú odísť. Oblasť, kde bývajú, ešte nebombardujú a je tam teda pokojnejšia situácia ako na iných miestach.

Nevolali ste ich napriek tomu, aby prišli za vami na Slovensko?

Samozrejme, hneď sme im volali, že ak chcú, nech prídu za nami, že im vo všetkom pomôžeme, ale oni povedali, že zostávajú. Dokonca aj tí vo väčších mestách, ktoré bombardujú, ostali, len sa presunuli do menších obcí, kde to je teraz bezpečnejšie.

Koho ste teda doma prichýlili?

Od pondelka sme k sebe zobrali manželkinu kamarátku a jej tri deti. Niekoľkokrát sa už museli počas ruských útokov schovávať do bunkrov. Prišla bez manžela. Ten musel ostať na Ukrajine, lebo je v zálohe. Sme teraz doma v štvorizbovom byte deviati. Pravdupovediac, nie som zvyknutý na taký plný byt.

Mnohí Ukrajinci pracujúci na Slovensku či v Česku boli v posledných dňoch na slovensko-ukrajinských hraniciach vyzdvihnúť rodiny a známych autobusmi či dodávkami. Boli ste takto na hranici aj vy?

Ja ešte nie, plánujem tam ísť cez víkend alebo na budúci týždeň. Myslím si, že momentálne je tam dosť ľudí a môžem byť užitočnejší tu v Nitre.

Dohodujete sa teda nejako medzi sebou v nitrianskej ukrajinskej komunite?

V rámci našej firmy Jaguar Land Rover to celé koordinuje samotný zamestnávateľ. Pre naše rodiny zabezpečili aj ubytovanie neďaleko hranice. Títo ľudia totiž často cestujú aj niekoľko dní, len aby sa dostali k hranici, a keď ju prekročia, nemajú silu ísť hneď ďalej. Firma zároveň poskytuje dopravu do Nitry, ako aj ubytovanie v meste. Veľmi si túto podporu vážime.

Poznám aj veľa Ukrajincov, ktorí chodia z Nitry aj z iných miest na hranicu, aby vyzdvihli svojich príbuzných alebo známych svojich známych. Alebo len idú na hranicu a tam už pomáhajú, kde môžu. Zoberú kohokoľvek, kto potrebuje odviezť.

Aká je situácia na Ukrajine, čo sa týka dopravy? Fungujú ešte vlakové a autobusové linky na presun k hraniciam?

Je to veľmi náročné, pretože vlaková doprava síce funguje, ale väčšinou v evakuačnom režime. To znamená, že sa vlakom dá ísť bez lístka, ale vlaky sú preplnené. Napríklad jedni moji známi cestovali zo svojho mesta do Ľvova a na mieste pre štyroch ľudí ich bolo pätnásť.

Ak takto cestujete pätnásť hodín s deťmi a so staršími ľuďmi, je to fyzicky aj psychicky veľmi náročné. A to ešte ak počas cesty neďaleko vás bombardujú mesto, vlak musí zastaviť. Počas noci sa ide úplne potme a odporúča sa, aby ľudia nepoužívali mobily ani svetlo.

Ako je to s autobusovou dopravou?

Bežná autobusová doprava, ktorá fungovala za mierových čias, nefunguje. Samozrejme, veľa dobrovoľníkov, ktorí majú minibusy, pomáha ľuďom s presunom. Je to však náročné, pretože je problém s benzínom a naftou. Od druhého dňa vojny možno natankovať maximálne desať litrov, takže je nemožné prejsť veľké vzdialenosti.

Ľudia používajú najmä evakuačné vlaky, ktorými sa dostanú do západných miest, a odtiaľ sa vďaka dobrovoľníkom, ale aj za peniaze dostanú k hranici. Jedni mi hovorili, že im dopravca povedal, že ak majú peniaze, nech dajú, koľko chcú, a ak nemajú, môžu ísť zadarmo.

Už istý čas pôsobíte v Nitre aj ako dobrovoľník organizácie Mareena, ktorá sa venuje pomoci cudzincom na Slovensku. Čo presne dnes robíte?

Mám na starosti preklady rôznych textov, venujem sa systematizácii dobrovoľníkov, koordinujem materiálnu pomoc od obyvateľov Nitry, aby sa dostala ku konkrétnym rodinám.

Na úrovni mesta spolupracujeme s Komunitným centrom pre pracovnú a vedomostnú mobilitu comin.sk, ktoré pomáha s prvým kontaktom pre ľudí utekajúcich pred konfliktom na Ukrajine. Tu sa ľudia dozvedia všetko, čo cudzinec potrebuje vedieť pri príchode do Nitry a čo súvisí s pobytom v meste.

No takisto pomáham online ľuďom z Ukrajiny, ktorí majú záujem prísť. Komunikujem s nimi a vysvetľujem im celý postup, ako sa dostať z Ukrajiny až k nám.

Komu konkrétne teraz pomáhate?

Väčšinou ide o matky s deťmi, ktoré prichádzajú aj so starými rodičmi. Sú to známi známych, ale aj desiatky ľudí, ktorých vôbec nepoznám. No nerozdeľujem ľudí na známych a neznámych. Sú Ukrajinci, a ak sa môžem pokúsiť zachrániť im život, tak im pomôžem, ako len môžem.

Prečo ste sa už predtým rozhodli stať sa dobrovoľníkom v Mareene?

Už na Ukrajine som pracoval na okresnom úrade a angažoval som sa aj v občianskych združeniach, preto ma zaujímalo po príchode na Slovensko, ako tu funguje dobrovoľníctvo a verejná správa.

Na druhej strane mám zároveň záujem Slovákom ukázať, že aj cudzinci dokážu spraviť niečo pre váš, náš štát. Pre miesta, kde bývame. Aby bolo jasné, že sem neprichádzame ľuďom zobrať prácu alebo tu niekoho obťažovať, ale že sme otvorení aktívni ľudia, ktorí sú súčasťou komunity, a chceme sa integrovať do bežného života.

Prekvapila vás podpora utečencom zo strany Slovákov?

Veľkosťou vašej podpory som veľmi prekvapený. Naozaj je to až neuveriteľné. Ale je veľmi dôležité, aby táto vlna o týždeň či dva neutíchla. Táto situácia sa asi tak rýchlo nevyrieši a ľudia budú naďalej prichádzať. Je naozaj dôležité, aby bola podpora a pomoc skoordinovaná, aby išla tam, kde je najviac potrebná, a aby nevyschla.

Ľudia, ktorí prišli, prišli iba pred pár dňami. Teraz potrebujú priestor na oddych. Každý prichádza so svojím príbehom, sú to ľudia, ktorí utiekli z vojny a sú v šoku, ktorý bude trvať niekoľko dní. Ale potom bude veľmi dôležité zapojiť ich do normálneho života, aby neboli segregovaní na nejakej ubytovni, aby videli Slovensko a nesedeli iba zatvorení medzi štyrmi stenami.

Tým, ktorí tu budú chcieť zostať, bude treba pomôcť aj s dokladmi, vybaviť všetky papierovačky, aby nemali problémy, a aj deťom vybaviť umiestnenie do škôlok a škôl.

O väčšine prichádzajúcich Ukrajincov sa hovorí, že cez Slovensko len prechádzajú alebo tu plánujú zostať len dočasne. Ozývajú sa vám rodiny, ktoré už dnes vedia, že sa nemajú kam vrátiť, a plánujú tu zostať natrvalo?

Sú už aj takí ľudia. Je jasné, že mnohí pôjdu ďalej na Západ, majú tam rodiny a aj lepšie vyhliadky na život ako na Slovensku. Ďalšia skupina prichádzajúcich však má rodinu tu, ktorá im pomôže, a podľa toho, ako sa situácia vyvinie, tu možno zostanú aj dlhšie. Viacerí síce veria, že prišli len na dva týždne, ale ja si myslím, že to bude výrazne dlhšie.

Ako odhadujete ďalší vývoj situácie?

Nikto teraz nevie, koľko bude vojna trvať, ale nemyslím si, že to bude mať rýchly koniec. Bol by som veľmi rád, keby sa vojna skončila zajtra, ale, bohužiaľ, vidím to tak, že na Ukrajine sa bude ešte veľa zabíjať.

Vyjadrili vám niektorí Rusi ľútosť nad tým, čo sa deje?

Osobne poznám na Slovensku veľa Rusov, ktorí sa mi ospravedlnili za konanie riaditeľa Ruska. Odsúdili jeho kroky, označili to za obrovskú hlúposť a vyjadrili nám veľkú podporu a uznanie. Rozumejú nám. Viacerí nám naozaj veľmi pomáhajú aj rôznymi zbierkami pre utečencov.

Ale potom sú tu aj takí Rusi, ktorí konanie Putina podporujú a aj dnes ho označujú za výborného prezidenta. S tým sa stretávam viac na sociálnych sieťach ako osobne. Za všetko podľa nich môže Amerika s Ukrajincami.

Nestotožňujem sa ani s tým, keď niekto tvrdí, že za všetko môže Putin. Mám osobnú skúsenosť, že jeho politiku aj voči Ukrajine nepodporujú len tí, čo si ešte pamätajú Stalina, ale aj celkom mladí, dokonca vysokoškolsky vzdelaní ľudia.

Ako sa teraz mení váš pohľad na Rusov?

Je rovnaký, aký bol aj predtým. Sú Rusi a Rusi, nie sú všetci rovnakí. Samozrejme, podporujem slobodu myslenia a slobodu slova, ale dnes, keď má človek rôzne zdroje informácií, nerozumiem tomu, ako môžu túto vojnu niektorí podporovať.

Nakoľko vojna zmení vzťah medzi Rusmi a Ukrajincami?

Ťažko povedať, ako to bude vyzerať po vojne, ale asi skončíme ako Chorváti a Srbi. Pritom ešte do začiatku konfliktu na Kryme a Donbase v roku 2014 bolo všetko viac-menej v poriadku. Keď sa predtým stretol Ukrajinec s Rusom niekde v zahraničí na dovolenke, možno k sebe nemali až tak blízko, ale nakoniec nemali problém vypiť si spolu vodku. No potom sa všetko zmenilo a teraz si to už neviem predstaviť.

Aj Ukrajinci, ktorí donedávna podporovali bratstvo s Rusmi, z toho počas vojny vytriezveli. Ak vás niekoľko dní ostreľujú rakety z Ruska, už nemôžete povedať, že sú to vaši bratia.