Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Kultúra
09. apríl 2022

Bijúce srdce Francúzska

Notre-Dame, rekonštrukcia a le moi

Asi pred dvadsiatimi rokmi som z akademických a profesionálnych dôvodov dosť často cestoval do Paríža.

Notre-Dame, rekonštrukcia a le moi

Katedrála Notre-Dame v Paríži. Foto – Wikimedia Commons/GuidoR

Vtedy bol interiér Notre-Dame, ani neviem, ako dlho, úplne neviditeľný za mätúcim bludiskom lešenia, lebo v rozličných častiach interiéru prebiehali rekonštrukcie (samozrejme, všetko to bolo celé roky pred nedávnym požiarom). Človek však i napriek tomu vždy navštívil katedrálu, kedykoľvek bol v Paríži, lebo je to… Notre-Dame de Paris.

Jeden večer po celodennej práci som tam nachvíľu vkĺzol. Pri hlavnom oltári práve prebiehala večerná modlitba. Pridal som sa k asi dvadsiatim ľuďom, ktorí tam boli. Potom kňaz všetkých vyzval, aby zostali, ako dlho sa im páči, no aby brali ohľad na zamestnancov, ktorí chceli kostol čoskoro zatvoriť a vrátiť sa domov k rodine.

Zdalo sa, že všetci ostatní sú miestni, lebo okamžite odišli. Až vtedy som si uvedomil, že všetko lešenie je preč. A ja som pomaly kráčal, úplne sám a načisto očarený, po jednom z najpozoruhodnejších – a práve zreštaurovaných – posvätných miest v celom kresťanstve.

Sotva som jediný, kto tu mal takýto nezabudnuteľný a život meniaci zážitok. Počas vešpier na Narodenie Pána v roku 1886 si veľký moderný básnik Paul Claudel, predtým neveriaci, v Notre-Dame poznamenal: „V momente som pocítil dotyk pri srdci a uveril som.“

Napriek pohnutým dejinám od Francúzskej revolúcie možno stále povedať, že Notre-Dame je bijúcim srdcom Francúzska. 25. augusta 1944, po oslobodení Paríža od nacistov, keď Charles de Gaulle viedol víťaznú prehliadku po Champs-Élysées, nešiel iba do nejakej vládnej budovy. Išiel až do Notre-Dame, kde vojaci a Parížania zaspievali z vďaky k Bohu Te Deum.

Toto puto nie sú iba vzdialené dejiny. V roku 2015, po masakre, ktorú vykonali islamistickí teroristi v divadle Bataclan a inde po celom Paríži, priniesla najväčšie zjednotenie omša, ktorú v Notre-Dame obetoval kardinál André Vingt-Trois za prítomnosti niekoľkých štátnych úradníkov.

Notre-Dame je sotva iba francúzska ikona. Éric Zemmour, vážny kandidát na francúzskeho prezidenta (a tak trochu burič), kritizoval súčasného prezidenta Emmanuela Macrona za plány obnovy Notre-Dame s modernistickými doplnkami. „Nemiluje Francúzsko,“ povedal praktizujúci žid Zemmour. No reakcie z celého sveta, či už na požiar v roku 2019, alebo na správy o možnej „vrakonštrukcii“ katedrály, ukazujú, že niektoré kresťanské posvätné miesta sú stále dôležité nielen pre jeden národ, ale aj pre širší svet.

Ked prišli správy, že francúzske ministerstvo kultúry plánuje „interaktívnu“ obnovu – podľa niektorých disneyfikáciu – interiéru, objavili sa rozličné reakcie za i proti. Elizabeth Lev, ktorá je obvykle spoľahlivou sprievodkyňou v estetických záležitostiach, nedávno napísala: „Väčšmi by tomuto starobylému kostolu prospelo menej narýchlo pozliepaných názorov a viac erudovanejších reakcií.“ Má pravdu, keďže internet a sociálne médiá urobili prakticky zo všetkého muníciu pre kultúrne vojny. Či však bude výsledkom obnova alebo katastrofa, to sa ešte uvidí.

Sú však dôvody na obavy.

Reštaurátori hovorili o tom, že z nových konfigurácií urobia dialóg medzi starým a novým – čo ja osobne podporujem, keď sa to urobí dobre, lebo hoci žijeme z nepredstaviteľne bohatej minulosti Cirkvi, žijeme aj v prítomnosti, ktorá zúfalo potrebuje nájsť spôsoby, ako si toto dedičstvo osvojiť.

Keď napríklad Lev XIII. vyzval v encyklike Aeterni patris na obnovu štúdia Tomáša Akvinského, nepovzbudzoval iba k návratu do minulosti, ale k vernosti k tomizmu, aby bol kreatívne relevantný aj pre prítomnosť.

Inzercia

V podobnom duchu, keď sa Benedikt XVI. zaoberal ťažkými otázkami liturgie, povzbudzoval k „vzájomnému obohacovaniu“ medzi tradičnou latinskou formou a novšou formou.

Obe tieto iniciatívy mali svoje úspechy i porážky. Úspechy vyrastali zo skutočných úmyslov pestovať tradíciu. Tradícia je zo svojej definície odovzdávanie, dynamický proces, ktorý prechádza do života ľudí v súčasnosti, nielen statické dedičstvo. Ako povedal pravdepodobne najväčší novotomista Jacques Maritain, „musíme ukázať, že táto múdrosť je večne mladá, vždy vynaliezavá a obsahuje v sebe základnú potrebu, vlastnú samotnému jej bytiu, rásť a obnovovať sa“.

Tento proces je však často neúspešný preto, lebo to, čo je v tradícii nemenné, ľudia podrobujú túžbe spraviť to „relevantným pre dnešných ľudí“. Tento omyl zašiel v sekulárnom svete tak ďaleko, že vidíme, ako celé segmenty spoločnosti predpokladajú, že ľudia sa môžu učiť iba od ľudí, ktorí sú ako oni, myslia ako oni, žijú ako oni a – v extrémnom prípade pri našej súčasnej posadnutosti rasou – už aj vyzerajú ako oni.

Keď sa nad tým zamyslíte, je jasné, že je to recept na ignorantský egocentrizmus. Ak chce niekto byť iba tým, čím už je, a chce sa naučiť iba to, čo si už myslí, nie je možný žiadny rast, žiadny autentický dynamizmus. Ostane zaseknutý v hraniciach vlastného „Ja“.

Zdá sa, že tomuto nebezpečenstvu sa pravdepodobne vystavuje i rekonštrukcia Notre-Dame. Pred požiarom v roku 2019 ročne navštívilo Notre-Dame dvanásť miliónov ľudí. Čokoľvek by sa dalo povedať o vtedajšom stave interiéru – a niektoré časti boli chaotické a potrebovali reorganizáciu –, rozhodne davy neodrádzal.

Ľudia práveže navštevujú takéto miesta práve preto, lebo sú iné ako oni. Chudák človek, ktorý ide do Ríma nakupovať alebo do Japonska pozrieť si (nepochybne úžasné) moderné mesto. Nato nie je potrebné odísť z domu či zmeniť mentalitu. Dôvod, prečo ľudia navštevovali Notre-Dame, nebol ten, aby uvideli odraz seba samých, ale čosi Iné, hlboké, silné.

Nech už spraví rekonštrukcia interiéru katedrály Notre-Dame čokoľvek, ak sa pri nej stratí toto – v podstate posvätný zmysel ľudu, ktorý verí v Boha –, možno získa svet, no stratí dušu.

Robert Royal je šéfredaktorom The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom K veci) a prezidentom Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Pôvodný článok v angličtine TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.