Na Slovensko prišlo 149 kresťanských utečencov z Iraku. Podľa informácií Petra Brenkusa z občianskeho združenia Pokoj a dobro ide o 25 rodín zo štyroch východných cirkví. Mali by to byť príslušníci Asýrskej cirkvi Východu, Starobylej cirkvi Východu, Chaldejskej cirkvi a Sýrskej katolíckej cirkvi.

Tieto cirkvi sú pre západné vnímanie stále dosť neznáme, na Slovensku to platí zvlášť. Preto je príchod 149 irackých kresťanov príležitosť, ako sa s fascinujúcim príbehom ich viery zoznámiť.

Zovšeobecňujúco môžeme povedať, že dejiny prvých troch uvedených cirkví sa odohrávali na území Mezopotámie. Pri cirkevno-historickom výskume sa občas zabúda, že popri tradícii latinského Západu a gréckeho Východu (vrátane slovanského priestoru) existuje ešte tradícia sýrskeho Východu, z ktorej vzišiel vlastný a nezameniteľný vzácny poklad teologického myslenia, kresťanského umenia a spirituality.

Asýrska cirkev Východu

Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev východu a Chaldejská cirkev sú dedičkami východosýrskej tradície Cirkvi Východu. Ako „Cirkev Východu“ sa v antike označovala cirkev, ktorá za rozšírila východne od územia Rímskej ríše.

V prvých storočiach cirkevných dejín kresťanské posolstvo padlo na úrodnú pôdu nielen v Rímskej ríši. Aj východne od hraníc rímskej provincie Sýria, ktorá bola jurisdikčným územím starokresťanského západosýrskeho patriarchátu Antiochie, vznikli cirkevné obce, z ktorých mala vzniknúť samostatná patriarchálna východosýrska cirkev s jurisdikčným centrom v Seleukii-Ktesifone, hlavnom meste Sasánovskej ríše (v blízkosti dnešného irackého hlavného mesta Bagdad).

Cirkev Východu videla svoje počiatky v misijnej činnosti apoštolov Tomáša, Addaia a Mariho. Duchovné centrá východosýrskej tradície predstavovali teologické školy v Edesse (dnes Urfa v Turecku) a Nisibis (dnes Nusajbin na turecko-sýrskej hranici). Najznámejšími teológmi boli Afraat († 350), Efrém Sýrsky († 373), Teodor z Mopsuestie († 428) a Narsai z Nisibis († 502). 

Keďže centrá kresťanstva východosýrskej tradície ležali mimo hraníc Rímskej ríše, viedlo to k tomu, že Cirkev Východu prijala teologické formulácie oboch ekumenických koncilov (Nicea 325, Konštantínopol 381) až na synode v Seleukii-Ktesifone v roku 410. Nasledujúce ekumenické koncily (Efez 431, Chalcedón 451 atď.) už neboli vôbec recipované, pretože Cirkev Východu z politických dôvodov, aby sa vyhla podozrievaniu, že je piatou kolóniou Rímskej ríše, vyhlásila na synode v Seleukii-Ktesifone v roku 424 plnú a definitívnu nezávislosť od „západných patriarchátov“. Preto sa Cirkev Východu zvykne v odborných publikáciách označovať za „predefezské pravoslávie“.

Na polemické označenie „nestoriáni“ by sme mali zabudnúť. Tento termín odkazuje na neprijatie teologických formulácií Efezského koncilu (431) a okruh prívržencov konštantínopolského patriarchu Nestória († 451), ktorý bol na tomto koncile odsúdený a ktorého sympatizanti utiekli do Sasánovskej ríše. Novšie výskumy však preukazujú, že východosýrski kresťania nikdy neobhajovali nestoriánsku kristológiu, ktorá chápe božstvo a človečenstvo v Ježišovi Kristovi ako dva dokonalé subjekty spojené iba morálne, a nie ontologicky. Cirkev Východu neustále zdôrazňovala, že nikdy neobhajovala „nestoriánsku kristológiu“ a Nestórius nikdy nebol jej patriarchom ani nehovoril jej jazykom. Uvedenému neprotirečí ani skutočnosť, že východosýrski kresťania si uctievali Nestória ako svätca a cirkevného učiteľa, pretože Nestórius, ako to potvrdili najnovšie výskumy, v skutočnosti nebol „nestoriánom“, teda neobhajoval horeuvedené učenie. Cirkev Východu vyvinula svoju špecifickú východosýrsku liturgickú tradíciu (anafory apoštolov Addaia a Mariho, Teodora z Mopsuestie, Nestória) a sýrsko-aramejskú liturgickú reč.

Kláštor sv. Sergiosa v meste Maaloula (foto: wikipedia.org)

Až do objavenia Ameriky geograficky najväčšia cirkev

V 7. storočí Arabi dobyli Sasánovskú ríšu a východosýrski kresťania boli odvtedy vystavení stáročia trvajúcej islamizácii: buď boli ochotní znášať štátne obmedzenia, ako napríklad osobitnú daň pre kresťanov, alebo museli konvertovať na islam. Cirkev Východu musela odvtedy viesť život trpenej menšiny na hraničnom území medzi Byzantskou ríšou a arabským svetom.

Napriek nevýhodnej východiskovej pozícii rozvíjala mimoriadne dynamickú a efektívnu misijnú činnosť. Východosýrske kresťanstvo dosiahlo cez hodvábnu cestu centrálnu Áziu a Čínu. Rozkvet zažilo v stredoveku, v čase bagdadských kalifov a mongolských chánov. V 13. storočí mala Cirkev Východu niekoľko miliónov veriacich, ktorí boli organizovaní v 27 metropóliách a 230 eparchiách po celej Ázii, pričom všetky boli podriadené patriarchovi, ktorý sídlil v Bagdade a používal titul katolikos. V tomto čase bola Cirkev Východu geograficky najväčšou kresťanskou cirkvou.    

Od druhej polovice 14. storočia nastalo pre Cirkev Východu dlhé obdobie úpadku a krvavého prenasledovania. Začalo sa tým, že od roku 1368 v Číne vládnuci cisári dynastie Ming prestali podporovať kresťanov. Vyvrcholilo v systematickom prenasledovaní zo strany Tamerlána (1360 – 1405), ktorý budoval v centrálnej Ázii novú ríšu Mongolov. Východosýrski kresťania sa stále viac sťahovali na územie dnešného turecko-irackého pohraničia a viedli život v utiahnutosti. Od polovice 15. storočia bol úrad patriarchu-katolika dedičný, pričom spravidla prechádzal z celibátneho strýka na synovca. Nespokojnosť s týmto stavom priviedla časť východosýrskych kresťanov v 16. storočí k uzavretiu únie s Rímom, čo viedlo k vzniku katolíckej Chaldejskej cirkvi, k čomu sa ešte vrátime.

Pod Turkami trpeli aj Asýrčania a Chaldejci 

Prvá polovica 20. storočia znamenala pre Cirkev Východu takmer záhubu. Okolo roku 1900 mala okolo 150-tisíc veriacich, ktorí sídlili v ťažko dostupnom hornatom kraji Hakkari na dnešnom turecko-irackom pohraničí. (K tomu ešte žilo približne 100-tisíc katolíckych Chaldejcov južnejšie, v dnešnom Iraku). Patriarcha-katolikos Cirkvi Východu, ktorý od roku 1826 sídlil v meste Kudšanis, sa v tom čase stal aj svetskou hlavou východosýrskych kresťanov hlásiacich sa k Cirkvi Východu. Od toho času začal Západ nazývať príslušníkov tejto cirkvi Asýrčanmi, čo reflektuje aj dnes pre ňu bežne využívané označenie Asýrska cirkev Východu, pričom jej dnešný plný názov znie: „Svätá apoštolská katolícka asýrska cirkev Východu“.   

Počas prvej svetovej vojny sa územie okolo Kudšanisu v hornatom kraji Hakkari stalo dejiskom vojny medzi Mladoturkami a Ruskom. Dochádzalo k opakovaným masakrom na Asýrčanoch zo strany Turkov (okrem genocídy na Arménoch by sa dalo hovoriť aj o genocíde na Asýrčanoch a Chaldejcoch), Asýrčania vyhlásili v roku 1915 Osmanskej ríši vojnu a spojili sa s Ruskom. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa však ruské jednotky stiahli z Osmanskej ríše, takže Asýrčania hľadali útočisko pri Britoch v Iraku. Pri masakroch zo strany Turkov ich prišlo o život 80-tisíc, počas 500-kilometrového úteku ďalších 20-tisíc. Hlad, epidémie, kurdské a turecké prepady si vyžiadali život takmer každého tretieho Asýrčana. Na konci prvej svetovej vojny žilo už len 50-tisíc Asýrčanov, pričom z kňazov a biskupov neprežil takmer nikto. V roku 1918 bol zavraždený katolikos, jeho nástupca zomrel v utečeneckom tábore.

V utečeneckých táboroch v Iraku pri Mosule, Kirkuku a Bagdade Asýrčania márne dúfali vo vyriešenie Asýrskej otázky. Prísľuby na vlastný štát alebo čiastočnú autonómiu v Kurdskom štáte, ktorý mal byť založený, neboli naplnené. S ukončením britského mandátu v Iraku (1933) dochádzalo opäť k masakrom na kresťanskom obyvateľstve, takže mnoho Asýrčanov hľadalo útočisko v diaspóre. Dôležitým centrom sa stali USA, predovšetkým okolie okolo Chicaga. Ďalší Asýrčania si budovali novú existenciu v Sýrii, Libanone, Iráne, na Cypre, vo Francúzsku, Veľkej Británii alebo v Austrálii. Tých málo veriacich Asýrskej cirkvi Východu bolo roztrúsených po celom svete. Takto sa Cirkev Východu so svojimi dnes okolo 330-tisíc veriacimi stala v priebehu 20. storočia nedobrovoľne opäť „svetovou cirkvou“, no tentokrát nie cez misijnú činnosť, ale emigráciu. Jej katolikos mar Ešaj Šimun XXI. (1920 – 1975) bol v roku 1933 vyhostený z Iraku a preložil svoje sídlo najskôr na Cyprus a potom – po zastávkach v Ženeve, Paríži a Londýne – od roku 1940 do USA, najskôr do San Francisca, neskôr do Morton Grove pri Chicagu (štát Illinois). Od roku 2015 je najvyšším predstaviteľom Asýrskej cirkvi Východu mar Gewargis (Georg) III., 121. patriarcha-katolikos Seleukie-Ktesifonu. 

Kláštor Mar Mattai blízko Mosulu v Iraku. Bol založený v 4. storočí, je jedným z najstarších kláštorov vôbec (foto: aina.org)

Starobylá cirkev Východu

Mar Ešajovi Šimunovi sa podarilo v USA konsolidovať svoju cirkev, pričom vybudoval nové cirkevné štruktúry a usiloval sa o obnovu kléru. Vnútrocirkevné spory okolo jeho osoby, pretože kvôli dedičnosti úradu zo strýka na synovca, existujúcej od roku 1450, bol ako 12-ročný zvolený za patriarchu-katolika a v roku 1964 prikázal zaviesť gregoriánsky kalendár, viedli k opozícii v Iraku. Tamojší zástancovia juliánskeho kalendára, ktorí tiež márne žiadali, aby sa patriarcha konečne vrátil do Iraku, vysvätili napokon mar Thomasa Darma za protipatriarchu v Bagdade. Takto vznikla Starobylá cirkev Východu, ku ktorej sa dnes hlási okolo 70-tisíc veriacich. Od roku 1972 je najvyšším predstaviteľom tejto cirkvi Addai II. Giwargis, patriarcha-katolikos Východu. V poslednom čase sa množia náznaky, že táto schizma by mohla byť čoskoro prekonaná, pretože medzi oboma cirkevnými vetvami nestoja nijaké vieroučné prekážky. V roku 1973 došlo k zrušeniu dedičnosti úradu patriarchu-katolika.

V rokoch 1976 až 2015 viedol Asýrsku cirkev Východu katolikos mar Dinkha IV. V tomto období sa Asýrska cirkev Východu otvorila ekumenickému dialógu. V roku 1994 podpísali Ján Pavol II. a katolikos mar Dinkha IV. Spoločné kristologické vyhlásenie. Keďže medzi Asýrskou cirkvou Východu a Starobylou cirkvou Východu neexistujú vieroučné rozdiely, platia konštatovania uvedeného vyhlásenia aj pre Starobylú cirkev Východu.

V spoločnom vyhlásení Ján Pavol II. a mar Dinkha IV. uvádzajú, že neexistuje nijaké protirečenie medzi starobylými predefezskými kristologickými vyjadreniami Asýrskej cirkvi Východu a formuláciami Efezského koncilu (431), ktoré recipovala katolícka a pravoslávne cirkvi. Od uvedenej udalosti sa zástupcovia asýrskej a katolíckej cirkvi stretajú na pravidelných ekumenických rozhovoroch, ktoré viedli aj k pozoruhodnému zblíženiu medzi Asýrskou cirkvou Východu a Chaldejskou cirkvou zjednotenou s Rímom. Na tomto základe dovolil Vatikán v júli 2001 ohraničené sviatostné spoločenstvo medzi Asýrčanmi a Chaldejcami, čím sa veľmi pekne vyjadrila pre veriacich úzka prináležitosť oboch týchto cirkví východosýrskej tradície.

Chaldejská cirkev

Nadviazať prvé kontakty s Cirkvou Východu, ktorá bola vtedy z rímskej strany považovaná za „nestoriánsku cirkev“, sa Rím pokúsil pomocou misionárov z františkánskej a dominikánskej rehole už v 13. storočí. Tieto stretnutia viedli k obnoveniu únie jednotlivých biskupov Cirkvi Východu s Rímskou stolicou, avšak k trvalej únii nedošlo. To platí aj pre úniu východosýrskych kresťanov žijúcich na Cypre s Rímom, ktorá bola uzavretá v roku 1340. Táto únia bola síce ešte raz obnovená v roku 1445 na koncile vo Florencii, no už o päť rokov neskôr sa veľká časť východosýrskych kresťanov od únie odvrátila. Od florentského koncilu sa začal na označenie východosýrskych kresťanov zjednotených s Rímom používať pojem „chaldejci“. 

Až v skorom novoveku (1552) sa podarilo uzavrieť úniu s časťou Cirkvi Východu. V pozadí bol vnútorný spor medzi prívržencami a odporcami dedenia patriarchálneho úradu. Takto bol vtedy Rím zatiahnutý ako pomocná inštancia do sporu a s pápežskou podporou bol na synode založený nový patriarchát na čele s patriarchom Jánom VIII. Sulaqom. Novozvolený patriarcha dostal v roku 1553 formálne potvrdenie pápežom Júliusom III., ktorý ho 9. apríla 1553 v Bazilike sv. Petra v Ríme vysvätil za biskupa – „patriarchu Chaldejcov“ a 29. apríla toho istého roku mu odovzdal pálium. Po návrate do vlasti sa Ján VIII. usadil v Dijabakire (na východe dnešného Turecka). Usiloval sa naviazať svoj ľud na katolícku cirkev, vyškrtol z liturgických kníh meno Cirkvou Východu ako svätca uctievaného Nestória a zaviedol vo východosýrskej tradícii chýbajúce sviatosti birmovania, pokánia a posledného pomazania.

Pápežom potvrdený patriarcha bol však už v roku 1555 na popud odporcov únie zavraždený. Napriek tomu sa podarilo etablovať chaldejskú hierarchiu. Počas týchto rokov bolo spojenie s Rímom viackrát prerušené. K určitej stabilizácii situácie došlo až v roku 1830, keď pápež Pius VIII. potvrdil Chaldejský patriarchát a preložil sídlo patriarchu do Mosulu. Od roku 2012 je najvyšším predstaviteľom Chaldejskej cirkvi Jeho Blaženosť Louis Raphael I. Sako, patriarcha Babylonu Chaldejcov a arcibiskup Bagdadu. Chaldejská cirkev má okolo 480-tisíc veriacich, najviac v Iraku a Iráne.

Počas prvej svetovej vojny a po nej trpeli Chaldejci a Asýrčania rovnakou mierou prenasledovaním zo strany Turkov a Kurdov, ktorí ich podozrievali z kolaborácie s Britmi. Masaker na tisícoch veriacich oboch cirkví a postupná obnova cirkevných štruktúr v diaspóre viedli k zbližovaniu medzi oboma cirkvami východosýrskej tradície. Dnes zdôrazňujú Asýrčania a Chaldejci svoje spoločné korene vo východosýrskom obrade a úzko spolupracujú v pastorácii, zvlášť v diaspóre. K prehĺbeniu vzťahov prispelo v roku 2001 Rímom udelené ohraničené sviatostné spoločenstvo medzi Asýrčanmi a Chaldejcami.

Koľko kňazov vlastne potrebujú?

Toľko historický exkurz, vráťme sa teraz na Slovensko. Prišli k nám kresťania z Iraku, ktorí sú príslušníkmi štyroch východných cirkví, dvoch zjednotených a dvoch nezjednotených s Rímom. Pokiaľ som dobre informovaný, prichádzajú bez kňazov. Koľko ich vlastne budú potrebovať, aby mohli sláviť narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista vo svojom obrade? Mám pocit, že to je už otázka na Kongregáciu pre východné cirkvi, a teda jej sekretára arcibiskupa Cyrila Vasiľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo