Spoločnosť 05. december 2015

Päťdesiate výročie odvolania exkomunikácií z roku 1054

Ján Krupa
Ján Krupa
V pondelok 7. decembra si pripomíname 50. výročie odvolania exkomunikácií z roku 1054. Stalo sa tak súčasne v Ríme aj Konštantínopole, dnešnom Istanbule.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Krupa

Päťdesiate výročie odvolania exkomunikácií z roku 1054
V pondelok 7. decembra si pripomíname 50. výročie odvolania exkomunikácií z roku 1054. Stalo sa tak súčasne v Ríme aj Konštantínopole, dnešnom Istanbule.

Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965) Katolícka cirkev otvorila novú etapu vzťahov so všetkými pravoslávnymi cirkvami. Takmer všetky pravoslávne cirkvi vyslali na koncil svojich pozorovateľov a na tejto úrovni mohli osobne sledovať ekumenické postoje Katolíckej cirkvi. V roku 1964 sa pápež Pavol VI. (1963 – 1978) a ekumenický patriarcha Athenagoras (1948 – 1972) stretli ako pútnici vo Svätej zemi. Dňa 7. decembra 1965, pred 50 rokmi, došlo v Ríme a Konštantínopole súčasne k odvolaniu exkomunikácií z roku 1054, ktoré boli pre mnohých znamením a príčinou rozdelenia medzi Rímom a Byzanciou.

Táto udalosť, aj keď sa bezprostredne týkala len rímskej a konštantínopolskej cirkvi, mala kladný vplyv na všetky pravoslávne cirkvi. Dala podnet k rozvoju bratských stykov medzi Katolíckou cirkvou a jednotlivými pravoslávnymi cirkvami, ktoré sú známe pod označením „dialóg lásky“. Pripomeňme si nešťastné udalosti roku 1054, ktoré sa v mnohých dejepisných knihách mylne uvádzajú ako príčina schizmy medzi východnou a západnou cirkvou.

Križiacka výprava, ktorá nedosiahla Svätú zem

Ako píše mníchovský emeritný profesor Peter Neuner (Ekumenická teologie, Hledání jednoty křesťanských cirkví, Vyšehrad 2001), v roku 1053 viedol pápež Lev IX. poľné ťaženie proti Normanom v južnej Itálii. Chcel tam nanovo usporiadať cirkevné pomery. Táto oblasť však sčasti podliehala konštantínopolskému patriarchátu, kde od roku 1043 vládol silný a na svojej nezávislosti zainteresovaný patriarcha Michael Kerullarios.

Toto ťaženie mu bolo podnetom k zákroku proti pápežovi. Obvinil západnú cirkev z kacírstva, pretože pri eucharistii používa nekvasený chlieb, počas pôstneho obdobia sa postí aj v sobotu a vynecháva aleluja, dovoľuje jesť mäso aj zo zadusených zvierat. Podľa Neunera sa tu uvádzali očividne bezvýznamné veci, účelom bolo odmietnutie rímskych nárokov a teologické ospravedlnenie konfliktu.

Pápež poslal do Konštantínopolu delegáciu, ktorú viedol urputný prívrženec pápežského nároku na primát, kardinál Humbert zo Silvy Candidy, ktorý nemal nijaké porozumenie pre cirkev Východu. Protilatinské kruhy chcel zraziť na kolená, s patriarchom komunikoval ako so svojím podriadeným. Michael Kerullarios opäť nastolil problém nekvasených chlebov a spochybnil pravovernosť latinskej cirkvi, načo Humbert 16. júla 1054 položil na oltár chrámu Božej múdrosti (Hagia Sofia) bulu, ktorá exkomunikovala „pseudopatriarchu Michaela“ a jeho pomocníkov.

Rozloženie obyvateľstva podľa náboženstva v Európe roku 1054 (zdroj)

Tých treba pre ich obvinenia proti Rímu a pre ich chybné obyčaje, napríklad ženatí kňazi a Vyznanie viery bez dodatku filioque, nutne prirovnávať k heretikom. Nato patriarcha vyhlásil 20. júla 1054 odvetnú exkomunikáciu proti autorom buly, pričom text bol starostlivo formulovaný tak, že ním nebol obvinený pápež a latinská cirkev ako celok. Táto vzájomná exkomunikácia sa vtedy týkala iba niekoľkých osobností, cirkvi ako celky boli z jej pôsobnosti výslovne vyňaté.

Vzájomná exkomunikácia sa vtedy týkala iba niekoľkých osobností, cirkvi ako celky boli z jej pôsobnosti výslovne vyňaté.

To, že spoločenstvo s východnou cirkvou ako celkom nemalo byť prerušené, vysvitá už z toho, že pápež Lev IX. zomrel už tri mesiace pred týmito udalosťami a Humbert zo Silvy Candidy z čisto právneho hľadiska iste nemal moc na to, aby vypovedal spoločenstvo s východným kresťanstvom. Ale snaha z roku 1054 o riešenie vecne a osobne obmedzeného konfliktu stroskotala a krok za krokom boli do tohto sporu zatiahnuté východná i západná cirkev ako celok.

Podľa Neunera schizma však bola dokonaná až vtedy, keď v roku 1204 dobyli križiaci Konštantínopol a zriadili tu latinské cisárstvo (1204 – 1261). Štvrtá križiacka výprava nedosiahla Svätú zem, ale skončila sa dobytím, vyplienením a zničením cisárskeho mesta na Bospore. Zánik Konštantínopolu nebol dielom Turkov, ale križiakov, medzi ktorými sa vyskytovali po koristi bažiaci západní kresťania, hrabiví kupci z Benátok a Janova. Táto udalosť, ktorá v západných učebniciach dejepisu zaujíma len podradné miesto, je pre východné kresťanstvo nadmieru živá a vo svojich následkoch neuzavretá.

Málo pomohlo, že pápež Inocent III. prejavil svoje zdesenie nad tým, že križiaci „zhanobili svoje meče preliatím kresťanskej krvi namiesto toho, aby ich obrátili proti neveriacim; že vraždili bez rozdielu, bez ohľadu na náboženstvo, vek a pohlavie“, pretože pápež súčasne velebil podrobenie Grékov pod svoju jurisdikciu ako dielo Prozreteľnosti. Latinský patriarcha v Konštantínopole mal pretvoriť grécku cirkev a sformovať jej „zbožnosť a vieroučnú čistotu podľa zriadenia najsvätejšej cirkvi rímskej“. Každé želanie obnoviť cirkevné spoločenstvo s Rímom bolo týmito udalosťami v zárodku udusené.

Iniciatívy vždy z pravoslávnej strany

Nedôvera medzi cirkvami, v každom prípade na oficiálnej úrovni, zostala nezmenená až do polovice 20. storočia. Ako píše Peter Neuner (Das Schisma von 1054 und seine Aufhebung 1965: Impulse im „Dialog der Liebe“, Stimmen der Zeit Bd. 222 (2004)), prvá iniciatíva na zlepšenie vzájomných vzťahov medzi Rímom a Konštantínopolom vyšla od patriarchu Athenagora, ktorý kondoloval pri príležitosti úmrtia pápeža Pia XII. a gratuloval pri príležitosti zvolenia Jána XXIII. v októbri 1958.

Prvá iniciatíva na zlepšenie vzájomných vzťahov vyšla od patriarchu Athenagora, ktorý kondoloval pri príležitosti úmrtia pápeža Pia XII. a gratuloval pri príležitosti zvolenia Jána XXIII. v októbri 1958.

Avšak nedialo sa to priamo, ale cez tlačové správy, ktoré však v Ríme pozorne sledovali. Zo strany Vatikánu sa ľady prelomili vianočným posolstvom Jána XXIII. v decembri 1958. V ňom sa nachádzajú pozoruhodné vyjadrenia o záväzku  zjednotenia kresťanov, pričom osobitne vyzdvihované boli pravoslávne cirkvi. V nasledujúcich mesiacoch sa množili znaky vzájomnej úcty. Čoskoro sa vymieňali priame posolstvá a listy, v decembri 1961 aj dary. Novú dimenziu kontakty nadobudli ohlásením ekumenického koncilu. To postavilo pravoslávie pred značnú výzvu: Na jednej strane privítalo, že Rím sa po svojej koncentrácii na primát opäť otvoril myšlienke konciliarity, na druhej strane ohlásenie ekumenického koncilu implikovalo nárok Ríma, že bude reprezentovať celú Kristovu cirkev.

Vytvorením Sekretariátu na podporu jednoty medzi kresťanmi sa stalo zrejmým, že otázka jednoty kresťanstva by na koncile mala hrať dôležitú rolu. Patriarcha Athenagoras zvolal v roku 1961 celopravoslávnu konferenciu na ostrov Rodos. Tam mala byť sformulovaná odpoveď na ohlásenie koncilu a otvorená príprava celopravoslávneho koncilu. Na pápežovo pozvanie poslať na koncil pozorovateľov reagovali pravoslávne cirkvi zdržanlivo. Po porade s ostatnými pravoslávnymi cirkvami konštantínopolská patriarchálna synoda označila „vyslanie pravoslávnych pozorovateľov na koncil za nie možné“. Prekvapujúco potom ale Moskovský patriarchát poslal už na prvé zasadacie obdobie koncilu dvoch pozorovateľov, ktorí prišli do Vatikánu doslova v poslednej minúte.

Interiér chrámu Svätého spasiteľa v Chora blízko Istanbulu (foto: flickr.com)

Druhá celopravoslávna konferencia v septembri 1962 na Rodose sa zaoberala výlučne vzťahmi s Katolíckou cirkvou. Väčšina delegátov síce vyjadrila pochybnosť voči vyslaniu pozorovateľov, ale keďže Moskva ich už postavila pred hotovú vec, rozhodnutie v tejto veci bolo prenechané autokefálnym pravoslávnym cirkvám. Zároveň bolo navrhnuté, aby sa začal s Rímom viesť „dialóg na rovnakej úrovni“. Tretia celopravoslávna konferencia v novembri 1964 – opäť na Rodose – rozhodla, že pred začatím dialógu treba najskôr vyčkať na výsledky koncilu a okrem toho objasniť, čo sa chápe pod formuláciou „na rovnakej úrovni“. V každom prípade musí tento dialóg nájsť širokú vnútropravoslávnu pripravenosť.

Zároveň aj ekumenický patriarchát poslal oficiálnych pozorovateľov na koncil. Prelom predstavovalo stretnutie pápeža Pavla VI. s patriarchom Athenagorom v Jeruzaleme. Pápež oznámil najskôr v koncilovej aule, že v januári 1964 chce podniknúť púť do Svätej zeme. O dva dni neskôr si túto myšlienku osvojil patriarcha Athenagoras a navrhol stretnutie hláv troch konfesií v Jeruzaleme. Fakticky došlo 5. a 6. januára 1964 k stretnutiu na Olivovom vrchu, prvému medzi pápežom a ekumenickým patriarchom po vyše päťsto rokoch. Stretnutie bolo sprevádzané symbolickými gestami.

V oddelených aktoch obe cirkvi za seba vyjadrili poľutovanie nad udalosťami roku 1054 a prejavili vôľu k znovunastoleniu jednoty. Na koncile to bolo prijaté s jasotom. Aj v pravoslávnych cirkvách prevážil veľký súhlas.

Najskôr sa pápež stretol s jeruzalemským patriarchom Benedictom, aby podčiarkol význam miestnej cirkvi. Potom nasledoval bozk pokoja medzi pápežom a patriarchom. Pápež odovzdal ako dar kalich, ktorý mal symbolizovať uznanie úradu pravoslávnej cirkvi. Na Západe bolo toto stretnutie prijaté všeobecne s veľkým súhlasom, väčšina pravoslávnych cirkví sa tiež vyjadrila súhlasne. Rozhodnú námietku naopak vzniesli aténsky arcibiskup a niekoľko kláštorov na hore Athos. Zo svojich diptychov vyškrtli meno patriarchu a tým symbolicky ukončili cirkevné spoločenstvo s Konštantínopolom. Odvolávali sa na apoštolské kánony, ktoré pod trestom exkomunikácie zakazujú každú modlitbu so schizmatikmi a heretikmi. Athoskými mníchmi, ale aj niektorými gréckymi teológmi, predovšetkým z Aténskej fakulty, bol ekumenizmus odsúdený ako „heréza“.

Odvolanie exkomunikácií podnietil patriarcha

Prvý podnet k odvolaniu exkomunikácií vyšiel od patriarchu Athenagora. Vo februári 1965 jeho vyslanec metropolita Meliton doručil do Ríma výsledky tretej celopravoslávnej konferencie spolu s ponukou nadviazať „dialóg lásky“. Ako prvý krok metropolita ústne navrhol, aby sa dali do poriadku udalosti z roku 1054. Sekretariát na podporu jednoty medzi kresťanmi si osvojil túto myšlienku a zo svojej strany odporučil zrealizovať prípravné historické skúmanie prostredníctvom zmiešanej komisie, ktorá by mala po štyroch členov za každú stranu a zasadla by už v novembri 1965. S týmto plánom patriarchát súhlasil.

Dňa 21. novembra 1965 prišli rímski členovia zmiešanej komisie pod vedením biskupa Johanessa Willebrandsa do Fanaru v Istanbule. Spoločne analyzovali udalosti roku 1054 a navrhli text, ktorý bol predložený obom cirkvám na schválenie. Dohodlo sa, že v oddelených aktoch obe cirkvi za seba vyjadria poľutovanie nad udalosťami roku 1054 a prejavia svoju vôľu k znovunastoleniu jednoty. Už o dva týždne neskôr, 7. decembra 1965, na poslednom verejnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu koncil a súčasne patriarchát v katedrále sv. Juraja vo Fanare vyhlásili, „že ľutujú urážajúce slová, neodôvodnené výčitky a zavrhnutiahodné konania, ktoré ovplyvnili a sprevádzali smutné udalosti tejto epochy na oboch stranách; že rovnako ľutujú, mažú z pamäti a stredu cirkvi a ponechávajú zabudnutiu exkomunikačné výroky, ktoré za nimi nasledovali a ktorých spomienka dodnes bráni zbližovaniu v láske; že nakoniec oplakávajú nemilé precedentné prípady a ďalšie udalosti, ktoré pod vplyvom rozličných faktorov, okrem iného aj vzájomného nedostatku porozumenia a nedôvery, viedli napokon ku skutočnému pretrhnutiu cirkevného spoločenstva“. 

Ponuka koncilu v istom, hoci veľmi ohraničenom rámci obnoviť eucharistické spoločenstvo s pravoslávnymi cirkvami, bola odmietnutá samotným patriarchom v okružnom liste pravoslávnym cirkvám.

Na koncile bolo toto gesto zmierenia prijaté s jasotom. Aj v pravoslávnych cirkvách prevážil veľký súhlas. Ruský pravoslávny metropolita Nikodým, vedúci Úradu pre vonkajšie záležitosti Moskovského patriarchátu, osobne pricestoval do Ríma a gratuloval. V každom prípade sa pritom stalo tiež zrejmým, že ide len o akt Konštantínopolu ako miestnej cirkvi voči cirkvi Ríma, že teda nehovorila celková pravoslávna cirkev.

Kvôli správnemu pochopeniu aktu zmierenia zo 7. decembra 1965 treba vziať do úvahy, že už v samotnom spoločnom vyhlásení bolo povedané, „že toto gesto spravodlivosti a vzájomného odpustenia nemôže stačiť na ukončenie starých a nových sporov, ktoré existujú medzi rímskokatolíckou a pravoslávnou cirkvou“. Už v samotnom texte bolo poznamenané, že „ponechanie zabudnutiu“ nie je totožné s cirkevným spoločenstvom, ani s obnovením eucharistického spoločenstva. Ponuka koncilu v istom, hoci veľmi ohraničenom rámci obnoviť eucharistické spoločenstvo s pravoslávnymi cirkvami, bola odmietnutá samotným patriarchom v okružnom liste pravoslávnym cirkvám.

Zasadnutie Druhého Vatikánskeho koncilu (foto: flick.com)

Exkomunikácie nie sú príčinou schizmy

Pripomenuli sme si nešťastné udalosti roku 1054, ktoré sa v mnohých dejepisných knihách mylne uvádzajú ako príčina schizmy medzi východnou a západnou cirkvou. Ako zdôrazňuje viedenský emeritný profesor Ernst Christoph Suttner (Das wechsevolle Verhältnis zwischen den Kirchen des Ostens und des Westens im Lauf der Kirchengeschichte, Würzburg 1995), v roku 1054 neexistovala žiadna exkomunikácia latinskej proti gréckej cirkvi ani exkomunikácia gréckej proti latinskej cirkvi.

Skutočnosť, že rozdelenie cirkví existuje aj po vyškrtnutí udalostí roku 1054, musí vlastne všetkým objasňovať, že tieto udalosti nezapríčinili rozdelenie cirkví.

Exkomunikačné buly z roku 1054 sa vzťahovali iba na niekoľko osobností. Rímski legáti exkomunikovali patriarchu a jeho niekoľkých spolupracovníkov; o niekoľko dní neskôr exkomunikoval patriarcha legátov. Tieto skutočnosti boli už vtedy považované za ťažko únosné. Že sú označované za príčinu schizmy, to sa stalo, až keď cirkevní historici objasnili, že Fótios bol počas svojej druhej periódy v úrade konštantínopolského patriarchu v plnom cirkevnom spoločenstve s Rímom. Keďže predsa len ako už pre štiepanie západnej cirkvi, tak aj pre schizmu medzi gréckymi a latinskými kresťanmi chceli uviesť počiatočný dátum, zvolili si udalosti roku 1054.

Podľa Suttnera kvôli častej, ale nezmyselnej reči o údajnom rozkole cirkvi v roku 1054 mnohí kresťania 20. storočia pripisujú vtedajším exkomunikačným bulám taký význam, ktorý tieto nikdy nevlastnili. Kvôli všeobecne rozšíreným preháňaniam ich významu bolo dobré, že rímsky pápež a konštantínopolský patriarcha počas Druhého vatikánskeho koncilu súčasne vyhlásili, že chcú vyškrtnúť tieto buly z pamäti cirkvi.

Ukončili tým to, čo otravovalo myslenie ľudí 20. storočia. To ale nezmenilo nič na schizme medzi pravoslávnymi a katolíkmi. Skutočnosť, že rozdelenie cirkví existuje aj po vyškrtnutí udalostí roku 1054, musí vlastne všetkým objasňovať, že tieto udalosti nezapríčinili rozdelenie cirkví.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0