Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
22. novembec 2015

Ľudia nechcú v divadle riešiť vážne otázky

S herečkou Janou Oľhovou sme sa stretli v Slovenskom národnom divadle, kde pôsobí už tretí rok. Najlepšie sa však cíti na domovskej scéne v Martine.
Ľudia nechcú v divadle riešiť vážne otázky

Kvôli vašej zaneprázdnenosti vraj koluje o vás vtip, že existujú dve Jany Oľhové – jedna býva v Martine a druhá vo vlaku.

Tento vtip tuším o mne začal rozširovať Juraj Kukura, ale ja si myslím, že to so mnou nie je až také hrozné. Ak máte dobrý diár, tak môžete normálne fungovať v jeden deň aj na dvoch miestach.

Nemyslíte si, že ste až taká rozlietaná?

Som rozlietaná, ale myslím si, že sú to normálne veci, ktoré časom prejdú. Predsa nie je možné, aby bol človek stále rozlietaný. Spôsobila som si to vlastne sama, pretože som podpísala zmluvu v Slovenskom národnom divadle a nebývam v Bratislave. Bývam v Martine, takže som si podpísala cestovanie.

Kde sa cítite lepšie?

V Martine bývam, takže som doma tam.

Národnému divadlu podľa mňa škodí táto budova, pretože je proti nejakému normálnemu zdravému ľudskému duchu, divadlu vôbec a činohre samotnej. Zdieľať

Keď ste sa pred tromi rokmi stali členkou SND, považovali ste to za nejakú splnenú métu?

Nie, nebola to moja vysnená méta. Ja som si sem dala prihlášku po skončení vysokej školy a odvtedy som sa nikdy nepokúšala dostať do národného divadla. Ponuka napokon prišla z ich strany, čo mi po päťdesiatke celkom imponovalo. (Smiech.)

Ako na vás národné divadlo pôsobí?

Myslím, že v Slovenskom národnom divadle by mali byť herci, ktorí sú špičkou slovenského herectva. Neviem, či to v tomto čase platí, ale kedysi to tak bolo. Národnému divadlu podľa mňa škodí táto budova, pretože je proti nejakému normálnemu zdravému ľudskému duchu, divadlu vôbec a činohre samotnej. Myslím, že toto javisko činohre nesvedčí.

Prečo?

Je to príšerne postavené divadlo. Je to kongresová či prednášková sála. Viem si tu predstaviť možno ešte nejaký muzikál, ale činohru...

Má to nejaký dopad na celkovú atmosféru, ktorá tu panuje?

Určite. My herci sa združujeme v takom kútiku, ale to je len malá časť labyrintu, ktorým národné divadlo je. Škodí nám to, chodby, mramor a odcudzenosť týchto priestorov. Celé nám to pripomína komunistické časy.

Čo má mať divadlo v sebe, aby ste sa cítili dobre vy aj diváci?

Predstavenie by malo mať vždy zmysel a človek by mal z neho odchádzať nejako poznačený, mal by zažiť katarziu, aby mal o čom rozmýšľať. Ale dnes je tendencia, že všetci chcú vidieť len niečo veselé, a to je na tom smutné. Ľudia nechcú riešiť v divadle vážne otázky. Aktuálne hráme Dobrodružtvo pri obžinkoch a asi ešte desať rokov budeme, a to je vlastne strašné. Divadlo by malo mať najmä výpovednú hodnotu. 

Okrem divadla pôsobíte v slovenských seriáloch a sitcomoch. Beriete to ako príležitosť, vďaka ktorej má herec možnosť byť viac na očiach alebo to vnímate len ako ďalšiu súčasť hereckej práce?

Nie, nerobím to preto, aby som bola na očiach. Je to normálna ponuka, ktorú môžete prijať alebo odmietnuť. Pokiaľ je seriál zaujímavý, prečo by som v ňom neúčinkovala? Nejdem sa tým chváliť, že hrám v seriáloch, bolo by fajn, keby sme v nich hrať nemuseli. Bližšie mám, samozrejme, k divadlu, ale seriály sú pre každého herca normálnym zárobkom a pokiaľ je to zaujímavá práca, tak vám môže navyše dať aj profesijnú skúsenosť. Robíte pred kamerou, s ľuďmi z rôznych prostredí, stretávate svojich kolegov mimo divadelných dosák, a to je tiež celkom zaujímavé.

Ktorý zo seriálov alebo sitcomov, v ktorých ste hrali, vás najviac oslovil?

Som celkom za sitcomy, ale na Slovensku ich veľmi nevieme robiť. Páčili sa mi Profesionáli, ktorí tiež zvláštne zakapali, a pritom boli obľúbení. Tejto politike nerozumiem – prečo sa nejaký seriál skončí a nejaký pokračuje?

Je dôležité, aby malo divadlo pre ľudí poslanie, aby nebolo len o zábave. Zdieľať

Ste držiteľkou ocenenia Dosky a dostali ste aj cenu Slnko v sieti. Čo pre vás ocenenia znamenajú?

Samozrejme, že ma potešia, ale vždy začnem zvláštne o sebe pochybovať. Je to čudné, lebo keď ma niekto ocení, začnem pochybovať, či tá cena skutočne patrí mne a čo bude ďalej, keď už som tú cenu dostala.

Čo potom považujete za pravé ocenenie svojej práce?

Inzercia

Vždy ma poteší spätná väzba konkrétneho diváka, ktorý mi po predstavení niečo povie, pretože my sa inak veľa nedozvieme. Keď vám v hľadisku tlieskajú, nie vždy musí byť ten potlesk pravý. Tu v národnom divadle sa tlieska všetkému a veľa, lebo na javisku sú známe tváre a niekedy neviete posúdiť, či je to predstavenie skutočne také dobré. Skôr to viem posúdiť v regióne, napríklad v Martine, kde zlé predstavenie naozaj pocítite. Diváci vám to dajú najavo. V národnom divadle je hľadisko plné vždy. (Smiech.)

Rozdiel medzi publikom v regióne a v SND je teda citeľný.

Určite. Keď vidíte autobusy z celého Slovenska, je vám jasné, že bude zase plná sála. Tu nepocítite, že predstavenie nie je zaujímavé.

Nedávno ste si zahrali v rozprávke Sedem zhavranelých bratov matku, ktorá svojich synov prekliala. Na margo toho ste tam napokon povedali vetu, že keď sa človek hnevá, mal by mlčať. Často mlčíte?

Keď niečo prekypí, tak sa viem dobre rozčúliť. Ale inak som celkom pokojná osoba. To by vedeli posúdiť skôr moji najbližší.

V osobnom živote ste si preskákali kadečím. Vychovávate sama šesť detí, opustil vás manžel. Hneváte sa, zatrpkli ste na svet?

Na svet určite nie. (Smiech.)

Viete v tejto skúsenosti nájsť možno aj niečo, čo vás ovplyvnilo pozitívne?

Človek príde na to, že dokáže žiť aj sám, že je samostatný. Aj predtým som celkom bola, ale teraz sa mi potvrdilo, že ak nefunguje vzťah a niektorí ľudia sa ho silou mocou snažia udržať, tak je to možno horšie, ako keď sa človek rozhodne žiť sám.

Snažím sa byť pozitívnejšia alebo aspoň veriť, že to na svete nie je až také zlé. Zdieľať

Pomohla vám táto situácia ešte viac sa zblížiť s deťmi?

My sme si vždy boli veľmi blízki, držíme spolu. Samozrejme, že keď otec chýba, tak deťom to nie je jedno, ale už sú skoro všetci dospelí. Uvidíme, čo s nimi táto skúsenosť urobí v ich manželstvách.

Váš syn Adam nakrútil dokument Nový život, ktorý je jeho pohľadom na túto životnú etapu. Ako vnímate tento film vy?

Spočiatku to robil ako školskú prácu. Mal to byť krátky film, ktorý potom dostal možnosť stať sa celovečerným. Mne sa na ten film ťažko pozerá, ale našťastie je celkom vtipný a Adam sa na to pozerá svojimi očami. Každý by ho, samozrejme, nakrútil iným spôsobom. Pozrela som si ho asi trikrát, ale už som ho dosť dávno nevidela. Vlastne ani neviem, či sa k nemu vrátim.

Sú aj vaše dcéry umelecky nadané?

Áno. Jedna z nich je divadelníčka, Majka skončila animovaný film, Terezka scenáristiku. Hanka je na gymnáziu, kreslí, pôjde asi výtvarným smerom. Evička je šiestačka na základnej škole a rieši matematické príklady, ktoré jej nejdú. (Smiech.)

Na scéne sa stretávate aj so svojím starším bratom Mariánom Geišbergom. Bol pre vás inšpiráciou, vďaka ktorej ste sa rozhodli ísť na herectvo?

Tajne som po tom túžila, ale nahlas som to nehovorila. Ešte v treťom ročníku na gymnáziu som netušila, čo budem robiť. Ale áno, inšpiroval ma Maroš, hoci sa v posledných rokoch stáva nejakým skeptikom, tak neviem, či je stále pre mňa takým príkladom, akým býval niekedy. (Smiech.) Zvykne teraz často na všetko nadávať. Ja teda tiež nie som nejaký veľký ľudomil, ale snažím sa byť pozitívnejšia alebo aspoň veriť, že to na svete nie je až také zlé.

Kde beriete silu pozerať sa na svet pozitívne?

Všetci mi hovoria, že som workoholik, ale ja by som sa tak nenazvala. Neberiem to tak, že by som silou-mocou chcela pracovať, že by som bez práce nevedela byť. Som veľmi rada, keď mám voľno a oddychujem. No celý zmysel života mi určujú moje deti.

Foto: Pavol Rábara

Odporúčame

Smrť v rodine

Smrť v rodine

Posledná homília Juraja Kušnierika, ktorú predniesol v septembri v bratislavskom kostole Cirkvi bratskej. V tomto kostole bude v sobotu o 16.00 posledná rozlúčka s Jurajom.