Letné shakespearovské slávnosti Slávnosti nevkusu poznačili Romea a Júliu

V sobotu 24. júla sa hrala derniéra hry Romeo a Júlia, ktorá bola súčasťou balíka Letných shakespearovských slávností. Už v roku 2019 hru jemne skritizoval teatrológ Karol Mišovic, ktorý jej vyčítal absenciu obsahu. No v podstate konštatoval, že šlo o priemernú hru.

Ak je však toto slovenský priemer, tak na tom nie sme veľmi dobre.

Na začiatok treba povedať, že Romeo a Júlia sú jednou z najznámejších Shakespearových hier. Verím, že tento fakt môže v režisérovi vyvolávať pocit, že aby hra dokázala stále zaujať, musí ju niečím obohatiť. Populárne je zasadiť hru do súčasnosti, aby sa ukázalo, aký je ten Shakespeare nadčasový (čo aj je). To je tiež prípad Gombárovho stvárnenia Romea a Júlie.

Takéto obohatenie však dokáže hre aj ublížiť. Aristoteles hovorí, že scénografia, kostýmy a hudba sú najmenej dôležitými prvkami divadelnej hry, aj keď, samozrejme, svoju dôležitosť majú. Nesmú však narúšať dramatický dej alebo charaktery postáv. No v tejto inscenácii dramatický dej aj charaktery postáv narušené boli.

Ako kostýmy, hudba a modernosť ublížili deju

Pozrime sa na slovenského Romea a Júliu pohľadom Aristotelovej Poetiky. Hudba je súčasťou deja, pretože Romeo je spevákom Montekovskej rockovej kapely a počas predstavenia zahrajú dve či tri piesne. Scéna v podobe schodov a balkóna v podstate nevadí, ba naopak, je jedným z mála pozitívnych vecí v inscenácii.

Ani moderné kostýmy by neboli problémom, no masky nepopulárnych politikov (Putin, Kim Čong-un a Trump), ktoré si Romeo, Benvolio a Mercutio obliekajú na ples, majú až príliš politický podtón a nedávajú zmysel.

Pretože nech som akýkoľvek rebel, ak sa chcem nenápadne votrieť na ples smotánky mesta (ktorou rodina Kapuletovcov vo Verone bola a ktorá nesmie vedieť, že tam som), tak si nedám masky, ktoré kričia, prejavujú nejaký politický názor a vôbec majú skôr ľudový nádych.

Tieto tri postavy tým na seba skôr upozornili. No podľa Shakespeara sa mali snažiť o presný opak. Tým podľa mňa v slovenskej verzii deju zbytočne ublížili.

Podobne však aj rocková hudba, ktorú Romeo s priateľmi hrá, miestami dej narúša. Je až príliš rebelská na to, aby Romea neskôr trápilo, čo si o jeho láske k Júlii myslí jeho rodina. Veď predsa si hrám, čo chcem, obliekam, čo chcem, a milujem, koho chcem. Sex, drogy a rock’n’roll. 

Jeden z hlavných problémov moderného poňatia slovenského Romea a Júlie tkvie v tom, že v inscenácii sa Montekovci javia ako obyčajná mestská rodina a Kapuletovci ako elita.

Ale ak poprieme aristokratický charakter Montekovcov, stráca sa aj zmysel nevraživosti medzi rodinami. Ten je jedným z hlavných dejových prvkov pôvodnej hry.

Montekovci sú rockeri, rebeli sprejujúci anarchistické symboly na plagáty či chodiaci a vyjadrujúci sa ako chalani z ulice. A niežeby konflikt nebol možný aj v ľudovom či modernom mestskom prostredí. Je však rozdiel, keď je konflikt medzi rovnocennými rodinami, ktoré sú „both alike in dignity“, a keď je konflikt medzi dvoma rozdielnymi triedami.

Ak z Romea a Júlie spravíme hru o triednom boji, zmeníme jej charakter a do tretice ublížime deju.

A ono sa naozaj zdá, že celý príbeh slovenskej inscenácie je skôr o tom, že Júlia sa nemôže zaľúbiť do Romea preto, lebo už je sľúbená Parisovi. To, že on je Montek, nehrá akoby žiadnu rolu. Minimálne pre Romea a Montekovcov.

A podobne ako písal Mišovic, vytráca sa tu hlavný dôvod konfliktu pôvodnej hry – spor dvoch šľachtických rodín, v ktorom v prvom rade ide o česť alebo, lepšie povedané, dôstojnosť (dignity).

Nedôstojné prejavy

Cnosť, česť či dôstojnosť sú pre Shakespeara dôležité pojmy. V slovenskej verzii však utrpeli najviac.

Pozrime sa len na postavu Krstnej mamy, ktorú hrala Sisa Sklovská. Pôvodne Dojka, vtipná, ale veľmi rozumná postava, bez ktorej by mladá Júlia bola stratená.

A čo sme videli na hrade? Nevkusne oblečenú, smiešnu, neserióznu postavu, ktorú neprestajne niekto ťapkal po zadku a strkal nos medzi prsia.

Ak bola originálna Dojka akýmsi cnostným poradcom Júlie, podobne ako bol brat Laurence poradcom Romea, tu Krstná mama bola fackovacím panákom, bez dôstojnosti a rešpektu. A keď z ničoho nič táto postava začala spievať náboženskú pieseň, nevedel som, či to je nepodarený vtip podobne ako s tými maskami, alebo ide o neúspešný pokus zachrániť jej česť.

Ešte by som pochopil úchylnosti od Kapuleta, ktorého Marek Majeský zahral veľmi dobre. Bol odporným mužom, i keď aj jeho exces voči vlastnej dcére v jednom momente bol už nevhodný. Ale prečo musel Krstnú mamu takto zneuctiť aj Mercutio, ba aj samotný Romeo?

Áno, pochopili sme, že Krstná mama už nie je „Like a virgin“ (pieseň, ktorú spievala Krstná mama a z ktorej si mladý Mercutio robil žarty), ale takýto festival nevhodnosti a nevkusu si nezaslúžila. A že sa tomu diváci ešte aj smiali. Potom sa nečudujme, že Maroš Kramár chytá kolegyňu za zadok. V divadle sa tomu smejeme a tlieskame.

Aby bolo jasné, ak toto správanie má niečo vypovedať o postave, je úplne na mieste. Kapulet je toho skvelým príkladom. Ale čo vypovedá toto správanie o Mercutiovi? Ani vám ho nie je ľúto, keď umrie, nehovoriac o Romeovi, ktorý má bezpodmienečne milovať Júliu, pre ktorú je ochotný aj zomrieť, ale nezabráni mu to ťapnúť jej krstnú po zadku.

Bezhraničnú lásku mu potom vôbec neveríte.

A tu sa dostávame k záveru hry, keď vlastne nerozumiete, prečo v tomto prevedení musia Romeo a Júlia umrieť. Je vám skôr trápne, že kvôli sexuálnej túžbe niekto musí robiť také scény.

A hra sa nijako nesnaží tváriť, že by šlo o niečo iné ako o fyzickú lásku. Keď Júlia vyznáva Romeovi lásku, ten ju ani nepočúva, ale smiešne lezie na balkón a určite to nerobí preto, aby lepšie počul.

V inom momente ju položil na zem a všetkým bolo jasné, že jej nedáva dýchanie z úst do úst. Áno, od mladého tínedžera Romea nemožno úplne čakať hlbokú lásku, ale nie je tragika hry postavená aj na tom, že tá ich láska bola pekná a čistá? Že Romeovi nešlo len o sex, ale o Júliu samu osebe? A dostaneme to v slovenskej verzii? Nie.

Kresťanský Shakespeare

Ide tu však o celkové pochopenie Shakespeara. Ak ho chápeme v prvom rade ako zabávača, môžeme jeho hry uchopiť hocijako, len nech sa ľudia bavia. A ak sa to, čo ľudí zabáva, mení, tak možno zmeniť celú hru a nič sa nestane. Dôležité je, že ľudia tlieskajú.

Ak je však Shakespearova veľkosť aj v jeho konzistentnom pohľade na svet, ktorý sa prejavuje aj v jeho dielach, a ak je tento pohľad nadčasový, tak každý pokus o interpretáciu Shakespeara musí zostať blízky tejto rovine.

Český estetik Petr Osolsobě z Masarykovej univerzity už dlhší čas ponúka väčšinovo prehliadanú interpretáciu Shakespeara. Opisuje ho ako kresťanského, aristotelovsko-tomistického autora, pre ktorého je dôležitým pojmom cnosť. Inak to nie je ani v prípade hry Romeo a Júlia. Tá má podľa Osolsoběho náboženský charakter, ktorý dokazuje náboženskými detailmi prítomnými v hre. 

Kresťanské prvky nachádza už v jazyku hry, v ktorom je veľká koncentrácia náboženských slov ako confession – spoveď či repent – úkon kajúcnosti. Najzaujímavejšie príklady však nachádza v detailoch.

K tomu je dôležité si ešte uvedomiť, v akej dobe Shakespeare tvoril svoje diela. Išlo o obdobie reformácie a oddelenia Anglicka od Ríma. Bez znalostí dobových reálií mnohé Shakespearove odkazy nemožno pochopiť.

Ide napríklad o samotnú postavu brata Laurenca, ktorá je v pôvodnej verzii vykreslená veľmi pozitívne. Laurence je postava, ktorá má srdce, je kňazom, spovedníkom, hriechov odpustiteľom a osvedčeným priateľom (Being a divine, a ghostly confessor, A sin-absolver, and my friend profess'd). Hovoriť takto o katolíckom bratovi v čase, keď sa v Anglicku rušia kláštory, je veľká vec.

Týchto prvkov ako odkazy na púte, invokácie svätých, spovede, sviatostné manželstvo, sviatosť oltárna je v Romeovi a Júlii mnoho. Osolsobě na záver svojho článku o Romeovi a Júlii konštatuje dôležitú vec.

Aj keď hra nestráca svoju dramatickú kvalitu a básnickú príťažlivosť ani bez znalostí týchto špecifických kresťanských odkazov, pri konkrétnom inscenovaní podľa neho hrozí ich potlačenie a celková dezinterpretácia hry. V inscenácii Letných shakespearovských slávností sa však všetky stratili v plytkosti snáh priblížiť hru modernej dobe.

Čo z toho vyplýva? Romeo a Júlia na Letných shakespearovských slávnostiach je presexualizovaný, nevkusný a obsahovo vyprázdnený pokus o dokázanie nadčasovosti tohto diela, ktorý nevyšiel, a neostáva nám nič iné, len sa tešiť, že išlo o derniéru.