Psychoterapeut: Aj ženy na materskej môžu vyhorieť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Psychoterapeut: Aj ženy na materskej môžu vyhorieť

Kouč Zoltán Mátyus rozpráva nielen o prepracovanosti a vyhorení, ale aj o sociálnych sieťach a výchove.

Venujete sa rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. Vedia dnes ľudia „vypnúť“?

Nedarí sa nám to dobre. Prenášame si prácu domov, buď fyzicky, alebo len v mysli.

Prečo?

Buď preto, že sme postavení pred vysoké nároky alebo sami sme nadšení z toho, čo robíme. Niekedy sa javí, že „vypneme“, ale iba navonok. Zdá sa, že som s rodinou, doma, ale v konečnom dôsledku som niekde inde. Riešim, čo bude zajtra, čo bolo dnes. To je, žiaľ, moja častá skúsenosť ako psychoterapeuta.

Bolo to tak vždy?

Dnešné výzvy a nároky na človeka sú značne iné, než boli pred dvomi generáciami. Dakedy sa nemenili veci tak často, nič nebolo také neisté, ako je dnes. Na neistotu nie je človek dobre stavaný, nevie ju znášať bez ujmy.

Chodia ľudia za vami a riešia dôsledky toho, že nevedia vypnúť?

Nenazvú to, že nevedia vypnúť. Väčšinou prichádzajú vtedy, keď to, že nevedia vypnúť, prináša už aj iné problémy. Či už vyhorenie, vzťahové problémy, rozpad rodiny, manželstva, stratu vitality, depresivitu, závislosti. Sú to možné dôsledky toho, že neviem vypnúť.

Človek by povedal, že keď niekoho baví práca, mal by byť šťastný, aj keď pracuje veľa.

Ťažko to asi zjednodušiť na to, že človeka práca baví. Často vidím v pozadí aj iný motív. Práca ho môže baviť aj preto, že v nej zažíva, čo v inej životnej oblasti nie. Napríklad cez úspešnosť svojej firmy mám pocit väčšej osobnej hodnoty. Som niekým. Pričom v inej oblasti mám v tomto deficit.

Keď mám potrebu, ktorá ma tlačí a je ťažšie od nej odstúpiť, dostávam sa do neslobody.

Existuje recept na to, ako si povedať „stačí“?

Treba si všímať signály. Napríklad, keď chorľaviem, mám zníženú imunitu, chýbam doma – či už fyzicky, alebo aj duševne. Každý disponuje svojím vlastným životom, časom, zdravím, rodinou. Pokiaľ zistím, že za mňa rozhoduje moja nesloboda alebo nejaký iný skrytý motív, tak ide o významné odhalenie.

Druhý krok je potom práca s tým, čo som na sebe uvidel. Nebezpečné sú skratkovité riešenia.

Napríklad alkohol?

Áno. Hľadáme cestu z preťaženosti, no väčšinou chceme okamžitú úľavu. No neriešime to, čo problémy spôsobilo. Takto však nevyriešime problém, akurát ďalší nastolíme.

Jedna vec je hektické obdobie, druhá vec, keď sa z hektického obdobia stáva hektický spôsob života. Zdieľať

Čo by mali robiť prepracovaní ľudia?

Mnohokrát ľuďom hovorím, nech sa idú večer prejsť so svojou manželkou, manželom, rodinou. A nech to robia pravidelne. V tom nepotrebujeme žiadneho terapeuta a nie je to ani žiadna veda. Mnohí boli veľmi prekvapení, čo takáto triviálnosť prináša. Pri prechádzke sa navzájom počúvame, vzniká skutočný dialóg. Dôležitý je tiež pohyb, spolu trávený čas. Keď si pozrieme film, neznamená to, že tam budeme jeden pre druhého.

Môžu sa workoholici naučiť oddychovať?

Pre workoholika je to zložité práve preto, že on v hektickosti a výkone zažíva život. Keby mal sedieť a polhodinu sa rozprávať, môže ho to iritovať. Musí sa naučiť začať byť v dialógu so životom aj mimo práce.

Čo však ľudia, ktorí sa chcú ísť von prejsť, ale veľa pracujú a nestíhajú?

Je to na ich zodpovednosti, či im za to stojí taká práca. Samozrejme, nechcem bagatelizovať lokality, kde je náročné si nájsť prácu a veľmi ťažké zabezpečiť si rodinu. Ale keď si zabezpečujem rodinu len za tú cenu, že ma to ničí, tak rodina má síce čo jesť, ale nemá otca, nemá mamu.

Otec síce príde domov, ale nikto naňho ani nesiahne, lebo je rád, že žije. A táto doba nás, žiaľ, stavia pred takúto výzvu.

Mnohí sa boja zariskovať a opustiť prácu.

Samozrejme, je ľahké byť múdry v kresle. No na druhej strane, niekedy treba vykročiť. Stretávam sa s tým, že ľudia nevykročia nie preto, že nemajú iné možnosti, ale že majú niečo zablokované v mysli.

Ako nájsť odvahu vykročiť?

Prácou na sebe. Exupéry povedal, že najďalej zájde ten, kto najviac zápasil so sebou.

Vráťme sa ešte k prepracovanosti. Keď ľudia nevedia alebo nemôžu „vypnúť“, nastáva riziko vyhorenia. Ako sa dá rozoznať?

Rovnako cez signály. Napríklad začnem chorľavieť, a nemám preto žiadne relevantné dôvody. Hektické a stresové podmienky spôsobia, že mám zníženú imunitu. Alebo strácam vitalitu, chuť do života. To, čo ma nadchýnalo pred piatimi rokmi, teraz ma unavuje.

Jedna vec je však hektické obdobie, druhá vec, keď sa z hektického obdobia stáva hektický spôsob života. Po hektickom období musí prísť uvoľnenie. Dobrý príklad je skúškové obdobie na vysokej škole. Často sme ochoreli až po ňom, keď po skúškach prišla úľava.

Komu hrozí vyhorenie?

Literatúra hovorí, že vyhorenie je profesná záležitosť. No často sa stretávam s tým, že sú vyhorené aj matky na materskej dovolenke.

To sa im ako môže stať?

Jednak monotónnosť impulzov a jednak neustála emocionálna zaangažovanosť. Potrebujú prestriedať podnety, no nemajú ako. Deň-noc riešia tie isté podnety. Aj keď majú dieťa rady, musia si niektoré veci zvážiť. Keď sme totiž niekde emocionálne zaangažovaní, je ľahšie vyhorieť. Angažovanosť je prínosná a legitímna, len nás vedie k prehliadaniu varovných signálov.

Čo má robiť žena na materskej, aby nevyhorela?

Potrebuje niektoré veci delegovať. Je pravda, že nemôže odísť od dieťaťa, no potrebuje aj čas pre seba. Možno to znie triviálne, ale aj sprcha v pohode je dôležitá. Zvlášť v hektických prvých mesiacoch rodičovstva.

Keď je možnosť starostlivosť delegovať, tak to treba urobiť. Napríklad, že jej niekto zoberie dieťa na pol hodiny, aby sa pokojne najedla. Žena je nastavená tak, že zachytí plač dieťaťa a už ju to môže mobilizovať. Avšak niekedy si treba pripustiť aj to, že nechá dieťa plakať, aby sa matka mohla najesť.

Ženy na materskej potrebujú prestriedať podnety. Kaderníčka či káva s kamarátkou nie je ohrozenie kvality materstva. Zdieľať

Dieťa je síce odkázané na matku, ale na druhej strane potrebuje pre psychický rozvoj matku vitálnu. Keď matka investuje do svojej vitality, hoci iba kaderníčkou alebo kávou s kamarátkou, nie je to strata času. Nie je to ani ohrozenie kvality materstva či svedectvo o zlej matke. Naopak, je rozumná, lebo investuje do matky. A je to jeden zo spôsobov, ako predísť vyhoreniu.

Zdá sa, že niektoré ženy na materskej majú akoby svoju vlastnú planétu a sú na nej veľmi šťastné.

Je to zrozumiteľné, ale sčasti rizikové. Často počujem výhrady, že nezverím dieťa len tak hocikomu. No potom príde čas, že bude tak veľmi preťažená, že ho zverí prvému poruke.

Niekedy boli ľudia celý život v jednom zamestnaní. Dnes najmä mladí menia často prácu. O čom to svedčí?

Je to paradigma, uhol pohľadu. V niektorých kultúrach je dlhodobá práca zlý signál, niekde naopak. Nemyslím si, že ide o sociálne hľadisko. Jeden človek so mnou riešil, že nechce vyzerať ako fluktuant a len preto nechcel odísť zo zamestnania. To nie je dobrý postoj.

Ak sa v mojom životopise nachádza veľa zmien, treba to preskúmať. No takisto, ak som veľmi dlho na jednom mieste, tiež je to na zamyslenie.

Nemôže byť častejšia zmena práce prevencia voči vyhoreniu?

Tak to nefunguje. Keď sa priblížim k vyhoreniu a odídem, je to dobrý krok. Ale keď odchádzam často, tak to bude skôr únik pred niečím iným.

Majú psychoterapeuti viac práce pre sociálne siete?

Sociálne siete majú svoje výhody aj riziká. Jedno z rizík, ktoré nám aj prináša viac práce, je deformácia kontaktu s iným človekom, strata blízkosti, smelosti. Stretávam sa s tým, že mladí ľudia zdatní v digitálnych komunikačných zónach sú veľmi nemotorní v reálnych komunikáciách.

Prečo?

Lebo v nich našli spôsob, kde môžu svoj deficit s ľahkosťou kompenzovať. Silnejú v náhrade. Na druhej strane, sociálne siete poukazujú na veľkú potrebu zdieľať sa, na potrebu byť videný. No často si ľudia túto potrebu napĺňajú zvláštnym, až bizarným spôsobom.

Pamätám si na jednu dievčinu, ktorá na požiadavku chlapca, o ktorého sa uchádzala, zverejnila svoje fotky, na ktorých bola neodetá. Myslela si, že ho takto získa. Bola zaskočená, keď sa dozvedela, kde všade sa tie fotky dostali. Jej mamina nechcela veriť, že je to jej dcéra.

Rodičia môžu byť dnes vo falošnej ilúzii, že ich dieťa je ticho v izbe, a preto je v bezpečí.

Čo robia sociálne siete s dospelými?

U dospelých je to väčšia možnosť paralelného fungovania. Napríklad sú vo vzťahu, ale žijú každý svoju digitálnu líniu.

Poznám manželský pár, ktorý ide do postele a každý si do nej berie svoj tablet. Pritom sú to mladomanželia. Potom môže vznikať problém v intímnej sfére. Ležia vedľa seba, majú aj pocit, že sú vedľa seba. Nakoniec však žijú každý podľa vlastnej línie. Komunikáciu človek – človek nikdy nenahradíme chatom. Či si to pripúšťame, alebo nie, potrebujeme blízkosť.

Nepomohli sociálne siete možno introvertom, ktorí ťažšie získavali vzťahy, nielen partnerské, ale celkovo socializáciu?

Pomohlo im to len v tom, že našli bezpečný kanál, ale inak môžu zostať rovnako uzatvorení. Dokonca sa môže stať, že v momente ako vykročia z tejto bezpečnej zóny, strácajú všetku stabilitu.

Pamätám si na jedného mladého človeka, ktorý povedal, že všetko bolo úplne dokonalé, až kým sa s dievčaťom nestretol prvýkrát a mal pocit, že stratil reč, onemel. Hovoril mi, že obaja mali pocit, že si nemajú čo povedať. Keď však boli opäť každý doma za svojím monitorom, tak to bola vraj nádherná komunikácia.

Aspoň nejaké pozitívum?

Sociálne siete môžu pomáhať, keď je reálna vzdialenosť prekážkou. Môžu mi pomôcť s kontaktmi. Môžu byť dobrým nástrojom, ale nemali by nahrádzať skutočný kontakt. A to ani nevedia.

Poznám manželský pár, ktorý ide do postele a každý si do nej berie svoj tablet. Pritom sú to mladomanželia. Zdieľať

Čo s nami tento fenomén spraví?

Vidím to tak, že naše vzťahy sa oploštia, zredukujú. Naučíme sa kĺzať do povrchu. Veľmi však záleží na tom, ako s týmto fenoménom naloží rodina. Môže to byť úžasným prínosom, ale aj nie.

Keď sa riešil pred rokmi fenomén televízie, objavovali sa rady, aby rodičia pozerali telku s deťmi a hovorili im, čo je tam dobré a čo je zlé. Mali by teraz dávať rodičia statusy s deťmi?

(Smiech.) Zaujímavá myšlienka, no asi to nie je úplne cesta. V minulosti bola televízia v domácnosti jedna, v obývačke, a boli v nej dva programy. Dnes je telka skoro v každej miestnosti, respektíve každý má tablet, počítač a mobil.

Čo by teda mali spraviť rodičia?

Niektorým rodičom som raz radil, aby sa zaujímali o hru, ktorú ich dieťa na počítači hrá. Aby sa zaujímali, akú rolu v nej hrá, prečo si ju volí. S jedným mladým som sa rozprával o tom, čo hrá a pekne mi vykreslil danú postavu. Tieto veci môžu ukázať, čo si tým kompenzuje. Keby teda rodič poznal lepšie hru, ktorú jeho dieťa hrá, spozná lepšie aj svoje dieťa.

Dnes sú často deti šikovnejšie v technológiách ako rodičia. Ako to vplýva na výchovu?

Nikdy v dejinách neovládal vnuk niečo lepšie ako jeho dedo. Kompetencia pre život bola vždy opačná. Dnes malý chlapec vysvetľuje isté veci dedkovi či v niektorých prípadoch aj otcovi. Šesťdesiat, osemdesiatročný dedo videl kus zo života, no má pocit, že sa v tomto svete stráca. Rieši, čo je zavináč, lebo ho doteraz poznal ako rybu, a nie znak na klávesnici.

Je teda výchova ťažšia?

Nemusí byť zákonite. Je to iná výzva, s ktorou sa musí rodič vysporiadať.

Pamätám si na jednu konzervatívnu rodinu, ktorá z presvedčenia nemala televízor a deti chodili už do základnej školy. Bolo to v čase, keď bol boom obrovských predajní elektro a v ich výkladoch bolo veľa televízorov. A keď chlapec zo spomínanej rodiny išiel na hodinu gitary, zastal pred výkladom, lebo išla v telke kreslená rozprávka. S otvorenými ústami s gitarou v ruke a brmbolcovou čiapkou – lebo bola zima – stratil úplne kontakt s realitou. Znehybnel a konečne sa do sýtosti napozeral, aj keď nič nepočul.

Je to krásny obraz o tom, ako môžem stratiť pružnosť pre dnešnú dobu alebo nenachádzam adekvátnu reakciu na výzvu dnešnej doby. Môže sa mi stať, že uviaznem a dnes stačí, keď uviaznem o päť rokov. V tomto kontexte môže byť výchova ťažšia, minimálne si žiada väčšiu pružnosť.

Mnohí izolujú deti od techniky s dobrými úmyslami.

Môže to byť veľmi kontraproduktívne. Zakázané ovocie chutí najlepšie. Okrem toho, dieťa môže byť z tohto dôvodu mimo hry v kolektíve rovesníkov. Samozrejme, že nemusím dieťaťu dovoliť všetko, čo robia jeho rovesníci. No len odobrať a nedovoliť niečo, je veľmi málo.

Foto: Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo