Nerestné bahno

Slovensko-maďarské vzťahy boli citlivé vždy (minimálne od 19. storočia), momentálne sú však vyslovene zlé.

Verejne o tom hovoria politici z vládnucich aj opozičných strán a novinári sa vehementne zaoberajú témami s pikantnou príchuťou sporov: vyjadreniami predsedu SMK Pála Csákyho o maďarskej autonómii, ponižujúcim gestom maďarskej ministerky zahraničných vecí, ktorá si predvolala na pohovor nášho budapeštianskeho veľvyslanca, aj predvolaním maďarského veľvyslanca u nás, cez ktorého sa susedom bez váhania odplatil rovnakou mincou slovenský minister zahraničných vecí. Vo vzduchu visí vzrušenie, z ktorého sa niektorí tešia – a niektorí nie.

Maďarská ministerka reagovala na učebnice vlastivedy pre žiakov maďarskej národnostnej menšiny u nás, v ktorých sa geografické názvy uvádzajú zásadne iba po slovensky, čo sa považuje za diskrimináciu. Slovenský minister reagoval na stretnutie predsedu SMK Pála Csákyho s lídrom maďarských radikálov v Rumunsku Lászlóm Tökésom, kde sa bez servítky pred ústami hovorilo o vzniku maďarského samosprávneho parlamentu na Slovensku. Nie je teraz dôležité, ktorý z týchto dvoch činov znamená reálnejšie nebezpečenstvo pre druhý štát a oprávnenejší dôvod na ministerský zásah. Dôležitá je samotná voľba takých radikálnych signálov z diplomatického repertoáru a sprievodné znaky, medzi ktoré patria nevyberané vyjadrenia maďarskej ministerky zahraničia na tlačovej besede a rozhorčené volanie na poplach na strane slovenskej vlády.

Postup oboch strán je nesprávny a škodlivý. Treba si uvedomiť, že na oboch stranách ide o prostriedok politického boja. Politické frakcie v Maďarsku siahajú vo svojom vyrovnanom zápase po každej karte, vrátane národnostnej, a o národnostnej stratégii slovenskej vlády, kde je váženým partnerom Slovenská národná strana, nehodno veľa hovoriť. Využívanie emócií je v politike osvedčeným prostriedkom. Jeho používanie sa však v dejinách ukázalo ako morálne pochybné, ba zlé. Už významný slovenský mysliteľ Ladislav Hanus vyčítal medzivojnovej česko-slovenskej republike prevahu nacionálno-politických vášní. Napísal: „Politika sa dostáva do iracionálnej sféry. Je neseriózna, nemorálna, demagogická. Zameriava sa nie na rozumné riadenie všeobecných vecí, ku pospolitému dobru, čím podľa definície politika má byť, ale na obľafovanie nevedomých más. Ľud sa takouto politikou nezachytí, ale opúšťa v biedach, nevedie sa, ale skôr sa zvádza zo zdravej cesty. V pospolitom živote niet takto pokroku; len stále hlivenie v nerestnom bahne.“

Takáto situácia si vyžaduje veľmi múdru a zrelú reakciu. Vyžaduje si jemnú a nie vulgárnu diplomaciu. To okrem iného znamená, že ak chce slovenský premiér v danej situácii pozvať maďarského na stretnutie, nemôže len ostentatívne hodiť do Budapešti rukavicu pred kamerami televízií a tváriť sa, že on má už svoj ústretový krok za sebou.

Zároveň si treba uvedomiť, že problémy sa stávajú vážnymi, keď ich za vážne začneme považovať. Myšlienky radikálov žijú vďaka pozornosti, ktorá sa im venuje. Vyhlásenia Pála Csákyho a aktivity Fóra poslancov Karpatskej kotliny nás môžu pohoršiť, ale nie ohroziť. Pokiaľ ich za hrozbu sami nezačneme považovať a vyhlasovať. A to je presne to, čo ľudia tohto druhu chcú: vyvolať paniku a na jej vlne sa prepašovať tam, kde by mali za normálnych okolností zamknuté dvere. Keď hovoríme o kríze, vyvolávame ju. A keď sa cítime ohrození, ponižujeme sa. Nedostatok sebadôvery tu vôbec nie je namieste: keby sme viac dôverovali vlastnej zvrchovanosti, nebáli by sme sa tých, čo štekajú, ale nehryzú. Na Slovensku platia slovenské zákony a zákony druhých krajín nemôžu pre našich občanov znamenať nič. Stačí pevne strážiť túto zásadu, čo sa stalo napríklad roku 2001, keď slovenská vláda rázne zasiahla proti maďarským pokusom o finančné podporovanie občanov s maďarskou národnosťou na južnom Slovensku.

Pokusy o znevažovanie slovenskej zvrchovanosti autonomistickými vyhláseniami alebo inými krokmi treba hrdo odmietnuť. Hrdosť však neznamená nenávistné prskanie. Hrdosť je dôstojná a protivníka odzbrojuje pokorou. Tak povzbudí aj v ňom tie lepšie a hlbšie povahové stránky a môže ho získať na svoju stranu. Ako to dokázal napríklad František Mikloško, keď v júli 2005 preberal v maďarskom parlamente z rúk maďarského prezidenta Cenu sv. Vojtecha. Vo svojej štátnickej reči vtedy na prekvapenie slovenskej i maďarskej verejnosti neváhal vysloviť „prepáčte“ za vojnové a povojnové krivdy spáchané na Maďaroch na Slovensku. Bez ohľadu na to, aké „prepáčte“ a za čo by malo zaznieť z druhej strany.

Skutočné dobro dosiahneme iba dobrými prostriedkami. Politici, ktorým ide o spoločné dobro, to vedia.

Terézia Rončáková
Odvysielané 7. októbra 2008 v rubrike Spoločenský komentár na Rádiu Lumen.