Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
02. február 2021

Nekrológ

Prirovnávajú ho k slovenskému Chestertonovi. Zomrel Július Rybák

Slovákom otvoril dvere k dielam Pavla Straussa i ruských básnikov. Kultúrny dialóg viedol aj s maliarkou Máriou Medveckou.

Prirovnávajú ho k slovenskému Chestertonovi. Zomrel Július Rybák

Július Rybák (1933 – 2021). Zdroj: archív rodiny Rybákovcov

Vo veku nedožitých 88 rokov zomrel 29. januára významný slovenský rusista, prekladateľ a spoluzakladateľ Spolku priateľov Pavla Straussa Július Rybák.

Alebo ináč, slovami tých, ktorí ho poznali: do večnosti bol povolaný „čistý človek“ (František Mikloško), „kritik na vlne empatie“ (Jozef Mlacek), „slovenský Chesterton“ (Jozef Leščinský).

Po zádušných svätých omšiach slávených v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Gelnici, kde prežil veľkú časť svojho života, a v Kostole svätého Matúša v rodnej Partizánskej Ľupči bol dnes v kruhu najbližšej rodiny pochovaný na miestnom cintoríne.

Výpisky, zápisky, reflexie

Július Rybák sa narodil 4. februára 1933. Po gymnaziálnych štúdiách v Liptovskom Mikuláši absolvoval štúdium ruského jazyka a literatúry v Bratislave. Po sobáši so svojou životnou láskou z liptovskomikulášskeho gymnázia Vierou Rückschlossovou sa presťahovali do Gelnice, kde ako čerství absolventi učiteľstva a medicíny dostali umiestenku.        

Po piatich rokoch pôsobenia na mieste stredoškolského profesora sa Július Rybák v roku 1963 stáva odborným asistentom na Katedre ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove.

V tom istom roku na tamojšiu katedru slovenského jazyka a literatúry nastupuje Jozef Mlacek, významný slovenský lingvista, spolupútnik ďalších osobností, akými sú Ján Sabol, Stanislav Rakús či už zosnulý Imrich Vaško.   

Jozef Mlacek dodnes spomína, ako ho počas prvej návštevy u Rybákovcov ohúrila mohutná knižnica. „Julo si zo všetkého robil výpisky, zápisky, poznámky, no nie obyčajné, ale komentované, najmä ak ho čosi vnútorne veľmi zasiahlo. Bol takým kritikom na vlne empatie,“ núka stručnú charakteristiku profesor Mlacek.

Rovnaká spomienka napadá aj bývalému disidentovi a politikovi Františkovi Mikloškovi. „Veľmi rád som čítal jeho denníkové záznamy, reflexie, v ktorých bolo vidieť jeho vzdelanosť, kultúrny nadhľad, schopnosť prepájať svetovú, ruskú a slovenskú literárnu scénu. Zo všetkého bolo cítiť, akým bol čistým človekom,“ hovorí Mikloško.

S Júliusom Rybákom o sebe vedeli dlho, no osobne sa spoznali až v roku 2009 pri predstavení prvých troch dielov zobraných spisov Pavla Straussa, lekára, mysliteľa a konvertitu zo židovstva na katolicizmus. Nikto podľa Mikloška neurobil pre šírenie Straussovho duchovného posolstva toľko ako práve Július Rybák.

Básnik Daniel Hevier ho v jednej zo svojich recenzií označil priamo za „apoštola Pavla Straussa“.

Strauss, Prišvin, Medvecká

Pre problémy s komunistickým režimom v čase normalizácie musel Rybák opustiť vysokoškolskú pôdu, a tak istý čas pracoval v lesnom závode v Margecanoch a učil na základnej škole v Gelnici. Jedným z jeho žiakov bol aj Július mladší, jeden z jeho dvoch synov.

Neskôr opäť dostal povolenie učiť na vysokej škole, ale až v Banskej Bystrici. Keď sa po troch rokoch vrátil na východ, tentokrát už však na Katedru cudzích jazykov UPJŠ v Košiciach, začalo sa jeho vedecky najplodnejšie obdobie. Venuje sa výskumu v oblasti ruskej filológie, prekladá z ruskej literatúry, kde ho obzvlášť priťahuje dielo Michaila M. Prišvina, a popri Straussovi vstupuje do kultúrneho dialógu aj s významnou maliarkou Máriou Medveckou.

Inzercia

Práve ruskí básnici, Strauss a Medvecká sú hlavnými aktérmi a subjektmi uvažovania v rámci jeho celoživotného diela. A to nielen vo forme viacerých knižných diel, ale aj v odborných textoch, úvahách a esejach publikovaných v časopise pre kresťanskú kultúru Verbum, ktorý v roku 1946 založili Janko Silan, Jozef Kútnik Šmálov, Ján Švec Slavkovian, Ladislav Hanus či Anton Harčar. 

Po páde totality sa do obnovy časopisu pod Harčarovou taktovkou zapojil aj samotný Rybák. V tomto kruhu sa v prvej polovici 90. rokov spoznal aj s katolíckym kňazom Jozefom Leščinským.

„Každý národ má svojho Chestertona, osobnosť so širokým katolíckym srdcom, a odvážim sa povedať, že tým slovenským je Július Rybák. A hoci pre mnohých ostal neznámym, v slovenskom kontexte by som neváhal postaviť ho do jedného radu s takými esami katolicizmu, ako boli Hanus, Strauss, Neuwirth a kardinál Korec. Všetci títo mali zvláštne všeobjímajúce uchopenie reality, prorocké videnie sveta, nevnucovali sa verejnej pozornosti, no keď sa človek s nimi stretol, vedel, že hovorí s mystikmi,“ uvažuje profesor Leščinský, ktorý dlhé roky pôsobil ako šéfredaktor Verbumu. S Júliusom Rybákom v redakčnej rade.

Osobná spomienka na záver

Keď som v roku 2004 ešte ako vysokoškolský študent publikoval vo Verbume príspevok nazvaný Vášeň ako antropologický problém, profesor Rybák mi zaslal svoj preklad Prišvinovej básnickej zbierky Skoro každá láska sa začína rajom... Takto ma poctil ešte niekoľkokrát. 

K útlej knihe pripojil aj rukou napísaný list – vyznanie zo svojej tridsaťročnej fascinácie týmto poetom, „ktorého životný ,experiment‘ má z hľadiska budúcich perspektív neoceniteľnú hodnotu“.

Zároveň ma vyzval, aby som sa popri Prišvinovi začítal aj do diela filozofa Vladimira S. Solovjova. Trafil do čierneho – práve o ňom som v tom čase začínal písať diplomovú prácu.

Na záver svojho listu dodal: „Je zvláštne, že sa k Vám obraciam cez polstoročnú vekovú bariéru – alebo je naozaj pravda, že duch je večne mladý!“

Áno, pán profesor: duch je večne mladý, ba čo viac, je večne živý! Ale to vy sám predsa dobre viete.

Odpočívajte v pokoji! 

Čriepky zo spomienok kňaza a básnika Pavla Ondríka

Ako nežný dotyk, ako najláskavejšie pohladenie, ktoré preniká a následne mení celý tvoj život, sa v našej blízkosti čas od času taký človek zjavuje. Pre mňa je tým človekom Július Rybák...
(...)
Neviem spočítať tie dni v jeho pracovni či na vychádzkach do okolitej prírody. Rozhovory o ničom a zároveň o všetkom. Tie nové svety a ich krása, ukrytá povedzme v „ruskej duši“; v románoch Dostojevského, vo veršoch Jesenina, v úvahách Solovjova a, samozrejme, v „obyčajnom živote“ Prišvina... Okamihy vytrženia nad jednoduchosťou a zároveň závratnosťou Hviezdoslava... Chvíle, keď s bázňou, ba až so synovskou úctivosťou mi po malých kúskoch dával ochutnávať Pavla Straussa... A ja som pochopil, ako chutí krása! Ba viac... Ja som tú krásu začal vidieť... V ňom samom...
(...)
Pre Julka Rybáka bol život na zemi ako nevyhnutnosť, ktorú treba prijať a podľa svojich možností a schopností ním kráčať. Jeho vnútro však bolo naplnené nehasnúcou túžbou po skutočnom a večnom šťastí a po takej istej láske. Nohami stál pevne na zemi, ale rukami sa mocne držal neba!
(...)
Východná kresťanská tradícia pozná pojem „starci“. Sú to duchovní otcovia – nie preto, že sú starí – ale že sú obdarení mimoriadnymi duchovnými darmi. Julko Rybák je v tomto zmysle pre mňa skutočným starcom. Dúfam, že z mojej strany to nebude trúfalosť, keď poviem, že som jeho duchovným synom...

Julko! Ľúbim Ťa a dovidenia!!!

Tvoj Paľo z Likavky

PS: Tak teraz sa už môžeš Paľka Straussa spýtať na tie veci... A nezabudni zajtra povinšovať Pavlovi Országhovi...

V Likavke 1. februára 2021

 

Odporúčame