Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
13. január 2021

Internetové vojny

Ako utekáme pred realitou

Morálny víťaz existuje a je ním každý, kto opustí vojnové pole a vyhrnie si rukáv.

Ako utekáme pred realitou

Ilustračné foto: pixabay.com

Náš životný priestor sa zjavne zredukoval na diskusie o rúškach, vakcíne a hoaxoch. Polarizácia spoločnosti dosahuje monštruózne rozmery. Nielen vo všeobecnej rovine, ale čo je smutnejšie, aj vo vnútri cirkvi. Hovoríme, že bojujeme za pravdu. Ale medzičasom je vidieť už len ten boj. Pravda zostala visieť kdesi vo vzduchoprázdne.

Je jedno, či kopete za družstvo antivaxerov, alebo ste na opačnom brehu. Je jedno, či obhajujete pápeža, alebo si idete vlnu konšpirácií proti nemu. Červené body zbiera tak maximálne Zuckerberg. Naše dlhotrvajúce hádky totiž nielenže prehlbujú rozdelenie spoločnosti, ale aj skvele dvíhajú čísla na Facebooku, čo znamená, že sociálna sieť môže predávať inzerciu ešte výhodnejšie ako doposiaľ. Spomeňte si na to, až budete znovu „hájiť svoju pravdu“ na diskusnom fóre. Lebo pravdou je, že vaša pravda nikoho nezaujíma.

Pravdou je, že vaša angažovanosť obohacuje zopár mediálnych akcionárov. Pravdou je, že by ste sa mali začať krotiť, lebo ak vás trafí šľak pri ďalšom hysterickom komentovaní príspevku, možno vás nebude mať kto zachrániť. Taká je pravda.

To, že vypukli v spoločnosti boje a vyostrili sa konflikty, je len jedným zo spôsobov, ako sa snažíme vysporiadať so súčasnou krízou. Nuž zatiaľ nám to veľmi nejde. Tak ako u zvierat, aj u nás víťazí „prvá signálna“. Prinášam malé systematické okienko, ergo – priestor pre vlastnú sebareflexiu:

4 x útok alebo útek a. k. a. psychológia súčasnej internetovej scény

Keď bojujem s virtuálnym nepriateľom, aby som sa nemusel pobiť s tým ozajstným.

Ak niekto dokola zdieľa polarizujúce články, tak pripomína diskotékového bitkára, ktorý vojde do priestoru, len aby niekomu vrazil. To, čo sa v mokrej štvrti rieši päsťami, sa v intelektuálnej spoločnosti prejavuje ako nekonečný boj o posledné slovo. Diskutujúceho trolla spoznáte podľa toho, že mu nejde o dosiahnutie konsenzu. Jeho slová sú expresívne, vyjadrenia arogantné, spôsob komunikácie nekonštruktívny. Diskusné fórum a profil na sociálnej sieti je tak preňho len priestorom pre vybitie vlastnej frustrácie. Tá nemusí mať s témou vôbec nič spoločné. Často vyviera z osobného problému, ktorý zostáva skrytý, nepriznaný, a aktér ho nie je schopný riešiť.

Keď utekám do životov tých druhých, lebo ten môj je na zaplakanie.

Ďalším spôsobom, ako uniknúť realite vlastného života, je sústavné zaoberanie sa životmi tých druhých. Kauzy okolo Kollára či Cibulkovej zaplavili newsfeed ostrou satirou a do istej miery oprávnene. Lenže jedna vec je túžba po spravodlivosti. Nuž a besný lynč je druhá. Zaujímala by ma morálna bezúhonnosť diskutujúcich. Či sa všetci hejteri Cibulkovej dostali vždy čestným spôsobom na školu alebo na svoje pracovné miesto. Či sa všetci hejteri Kollára môžu pochváliť príkladnou morálkou, vernosťou a bezchybným rodinným životom. Útek je jasný. Od svojich pokleskov a slabostí k tým cudzím, snáď väčším. V logike „Nie som až taký hrozný, pozrite sa naňho, priatelia!“

Keď je pravda nepohodlná, vymyslím si vlastnú.

Populárnou cestou, ako sa vyhnúť realite, je vytvoriť si tú vlastnú. Pôvod všetkých hoaxov treba hľadať v neschopnosti stotožniť sa s tým, ako to v skutočnosti je. Výhodou konšpirácií je, že väčšinou ponúkajú jednoduché riešenia, čiernobiele videnie reality, logiku, ktorú som schopný pochopiť. Skutočná pravda je naproti tomu málo magická, ošúchaná a navyše dostupná všetkým, čo mi nezaručuje členstvo v nijakom VIP klube osvietených.

Ošúchaná pravá realita ma navyše presahuje, nemám nad ňou kontrolu, nerozumiem jej a často odo mňa vyžaduje veci, ktoré sú mi nepohodlné a obmedzujú ma. Niet divu, že si preto volím alternatívny priestor. Žijem síce v blude, ale môj blud mi dáva zdanie kontroly, vlastnej dôležitosti a originálneho pohľadu na svet.

Inzercia

Keď externalizujem vinu na autority, lebo neviem prebrať zodpovednosť za vlastný život.

Je veľmi ľahké zvaliť vinu na premiéra, politickú stranu či pápeža. „Vyviniť“ sa je obľúbený spôsob, ako sa vyhnúť spoluzodpovednosti za to, čo sa deje a čo sa mi nepáči. V logike „Môj život by bol niekde inde, nebyť tých zlých rozhodnutí autorít“, sa utiekam do paralelného vesmíru, kde som ten jediný správny, ten jediný múdry, dobrý a svätý, škoda len, že som nedostal ten mandát ja, táto krajina, táto cirkev by vyzerala inak.

Ach, toľko premiérov a adeptov na Petrov stolec máme na diskusných fórach! Lenže keď neustále prekračujem hranice svojich kompetencií, keď „dobromyseľne“ radím všetkým vyššie od seba, znamená to len jedno. Že trpím záhaľkou na vlastnom políčku pôsobnosti a čas, ktorý venujem kritike autorít, mi pravdepodobne absentuje pri vlastnom spytovaní svedomia.

Výsledkom týchto a podobných psychologických barličiek sú internetové bitky. Moloch rozdelenia, ktorý je tučný už ako baroková postava, a stále ostrejšie konflikty. Inými slovami: nie je to veľmi dobrý trend. Malým impulzom k zotaveniu by mohla byť preto drobná digitálna askéza a najmä konfrontácia s realitou v celej jej naliehavosti.

Zostať verný skutočnosti

Do istej miery je to však pochopiteľné. Realita súčasnosti je tak trochu brutálna. Človek sa necíti práve v pohode, keď sleduje reportáže z nemocničných oddelení. Alebo keď si uvedomí, že neďaleko od neho stavajú skladisko mŕtvol. Realita je brutálna. O to viac, o koľko mľandravých a popolavých nás zastihla.

V diktatúre prosperity a naleštenej krásy bolo veľmi ťažké prijať aj oveľa menej, našu slabosť, komplex, zopár kilogramov navyše. No a dnes už ani nemáme na výber a prijímame oveľa ťažšie veci. Realita sa odhaľuje sama a človek bolestne spoznáva svoju konečnosť, je konfrontovaný so smrťou a vlastnou bezmocnosťou.

Iste. Môžeme reagovať živočíšne. Utekať do ilúzií alebo donekonečna bojovať, ale buďme si istí, že spoločnosť sa môže atomizovať neustále. Aké bude asi príjemné žiť v tak polarizovanom svete?

Alebo môžeme byť múdri. A vstúpiť do reality konštruktívnym spôsobom. Ďakujem kňazom na východe Slovenska, ale aj všetkým ostatným, ktorí ukázali, ako sa to robí. Ktorí išli do terénu a vyladili svoj kompas správne – na pomoc druhým. Vyzerá to tak, že sa to dá. Že morálny víťaz existuje a je ním každý, kto opustí vojnové pole a vyhrnie si rukáv.

Nie všetci máme odvahu alebo dispozíciu ísť do terénu. Ale možno na úvod postačí uvedomiť si, že realita ďaleko presahuje internetové reči a že nekonečné vojny sú len nezmyselným zabíjaním času.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame