Sociológ Bahna Pri korone sa stále nevieme zhodnúť, či ide o globálnu katastrofu alebo banalitu

Od začiatku pandémie sa uskutočňuje kontinuálny online prieskum „Ako sa máte, Slovensko?“, ktorý dlhodobo sleduje postoje obyvateľov v rôznych oblastiach. Podieľa sa na ňom aj sociológ Miloslav Bahna, ktorý v rozhovore pre Postoj približuje, čo je pre slovenský boj s pandémiou špecifické. Vysvetľuje, prečo sa počas pandémie upíname k porovnávaniu neporovnateľného a nevieme nájsť spoločenskú zhodu. Hovorí aj o tom, či mesiace izolácie ovplyvnia našu socializáciu.

Miloslav Bahna sa vedecky zaoberá migráciou zo Slovenska, pôsobí v Sociologickom ústave SAV. Prieskum „Ako sa máte, Slovensko?“ realizuje Sociologický ústav a Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV spolu s komunikačnou agentúrou Seesame a prieskumnou spoločnosťou MNFORCE.

Ľudia žijú už deviaty mesiac v mimoriadnej situácii, v novom roku bude život v pandémii pokračovať, čo to zo sociologického hľadiska znamená?

Z hľadiska širších trendov kontinuálne klesá podpora verejnosti pre kroky vlády smerujúce k potlačeniu pandémie, prepadla sa z 53 percent na 19 percent v poslednom výskume. Počet ľudí, ktorý schvaľuje konanie vlády, je tak už na veľmi nízkych číslach.

O strachu z epidémie to však podľa vašich dát neplatí.

Nie, pretože strach z koronavírusu sa vyvíja tak, ako sa vyvíja aj samotná vlna epidémie. Aj keď vzťah medzi počtom prípadov a tým, ako to ľudia vnímajú, je zložitejší. Pocit ohrozenia z nákazy sa však v decembri drží na rovnakej úrovni ako v čase celoplošného testovania.

Obava z koronavírusu je základná vec, ktorá koreluje s ďalšími aspektmi. Pretože ak pandémiu neberiete vážne, ste menej náchylní dodržiavať akékoľvek opatrenia. Do toho vstupuje, samozrejme, aj dôvera k vláde. Tí, ktorí jej veria, ale pandémie sa až tak neobávajú, tieto opatrenia dodržiavajú. No rovnako robia aj tí, ktorí jej neveria, ale majú obavu z pandémie.

Opatrnosť či obmedzenie stretávania sa s ľuďmi je však podľa posledného výskumu napriek horším číslam na nižšej úrovni ako v čase plošného testovania.

Na začiatku stačilo pár prípadov, aby mali ľudia veľký pocit ohrozenia. Dnes lámeme rekordy v počte odhalených pozitívnych prípadov, počte úmrtí i hospitalizovaných, ale s ľuďmi to už zásadne netrasie. Je to tým, že sme si zvykli?

Áno, lebo niektoré čísla máme už zažité. Sme akoby druhýkrát v situácii, v ktorej sme boli v októbri či novembri, takže tritisícové čísla sú pre nás menej šokujúce. Teraz by sme potrebovali desať- či pätnásťtisíc, aby to malo ten istý efekt. Spoločnosť je touto témou už jednoducho unavená. Ale stále platí, že pandémiu ľudia neberú na ľahkú váhu. Veľká väčšina naďalej tvrdí, že sa snaží dodržiavať všetky opatrenia. Keď sme sa však pýtali na to, či opatrenia dodržiavajú ostatní, v tomto ohľade sú ľudia o niečo skeptickejší.

Zaujímavé budú dlhodobejšie dosahy pandémie, v čom podľa vás mení našu spoločnosť?

Závery sa robia veľmi ľahko, no často stoja na vode a neplatia. Mali sme viacero zovšeobecnení, ktoré sa nám neskôr z dát nepotvrdili. Napríklad prvou hypotézou bolo to, že sa ľudia báli a boli veľmi opatrní práve preto, lebo neverili slovenskému zdravotníctvu. Hoci spočiatku sa to mohlo zdať ako relevantné, dnes vieme, že to neplatí.

Ak však uplynulé obdobie niečo prezradilo o našej spoločnosti, tak je to fakt, že základný prístup k vládnemu nariadeniu na Slovensku je skeptický, zatiaľ čo napríklad vo Švédsku je úplne smerodajný a pochybnosti o krokoch vlády v tejto krajine prichádzajú až s veľkým odstupom. U nás však o nariadeniach vlády takmer automaticky pochybujeme. Zároveň si však potrebujeme svoje konanie potvrdiť v zahraničných vzoroch. Stále sa porovnávame, či to, čo robíme, robia aj v iných krajinách.

Skepsa k vládnym nariadeniam či krokom však u nás pretrváva dlhodobo. Jej výskyt počas pandémie tak zrejme nie je celkom prelomovým zistením.

Áno, ale v tomto prípade je to trochu iné a zaujímavé práve preto, že vírus je všade rovnaký, napriek tomu spoločnosti naprieč svetom reagujú veľmi rôzne. To je vec, ktorá sa podľa mňa podceňuje, keď sa berie pandémia koronavírusu primárne ako medicínsky problém. Lekárski experti sú na to menej citliví. To, ako situáciu v spoločnosti počas pandémie vnímame, však nie je čisto objektívna vec. 

Náš prístup k prijímaniu nariadení ste dali do kontrastu so Švédskom. Prečo práve s touto krajinou, ktorá má úplne iný prístup k pandémii a aj dôvera verejnosti voči krokom švédskej vlády je historicky na úplne inej úrovni ako u nás?

Príklad švédskeho hlavného epidemiológa Andersa Tegnella, ktorý tvrdil, že rúška nefungujú a príliš reštriktívne opatrenia sú zbytočné, je naozaj fascinujúci. Melinda Millsová, bývalá vedúca katedry sociológie na Oxforde, dnes polemizuje s argumentáciou švédskych epidemiológov, ktorí dali na svoj web desiatky článkov, na základe ktorých sa rozhodli, že rúška nefungujú. Pritom podľa jej analýzy 72 percent z týchto článkov, naopak, hovorí, že rúška fungujú.

Švédsko je naozaj prípadová štúdia, ktorá ukazuje, že keď máte v krajine vysokú dôveru v inštitúcie, dokážete obhájiť aj pre niekoho neobhájiteľné. Neviem si predstaviť, že by Slovensko bolo jedinou krajinou, v ktorej by sa nenosili rúška, zatiaľ čo všetci experti z ostatných krajín by rúška nosiť odporúčali. K tomu by hlavným nositeľom tejto idey bol hlavný hygienik Ján Mikas, ktorý by napriek tomu ostal vo svojej funkcii. A ešte by boli aj krajiny, ktoré by vás za to dávali za vzor. To je pre mňa v súvislosti so Slovenskom celkom nepredstaviteľné.

Máte pravdu, čosi podobné je naozaj nepredstaviteľné, no pri plošnom testovaní sme mnohých inšpirovali.

To áno. Ak sme mali na Slovensku nejakú stratégiu v rámci pandémie, bolo ňou to, že sme si chceli niektoré veci vyskúšať ako prví. Ako prví sme nosili rúška a prví sme skúsili aj celoplošné testovanie. Bojujeme proti pandémii vcelku inovatívne. Až čas ukáže, či to bolo efektívne. Ale už teraz spätne vidíme, že napríklad rúška neboli ten povestný „game-changer“ situácie.

Spomínali ste neustále porovnávanie sa. Je to však také prekvapivé? Predsa sa porovnávame s krajinami sveta aj v iných ukazovateľoch.

Už od začiatku som prekvapený, že sa stále porovnávame medzi krajinami, ktorá je úspešnejšia v boji s koronavírusom. Ale keď porovnávame úmrtia, evidované počty nových prípadov, ide o čísla, ktoré sú veľmi problematicky porovnateľné. Jarné dáta z prvej vlny sú po mnohých stránkach zavádzajúce. Aj čo sa týka úmrtí.

Ak máte napríklad veľa úmrtí, ale väčšina pochádzala z domovov dôchodcov, to nevypovedá nič o tom, ako dobre alebo zle pacientov liečite. Choroba je veľmi odlišne nebezpečná v rozdielnych vekových kategóriách. Ani my stále nevieme, keď ráno reportujeme počty prípadov, koľkí z nich sú dvadsiatnici, tridsiatnici alebo koľkí z nich sú ľudia nad 65 rokov, ktorí skôr zahltia zdravotný systém, čomu sa vlastne chceme vyhnúť.

Takže sme sa upli k porovnávaniu neporovnateľného?

Skôr sme veľmi málo citliví voči tomu, čo porovnávame, pritom aj naše dáta sú veľmi slabé. Dúfal som, že po deviatich mesiacoch budeme ďalej. Napríklad dostatočne nekomunikujeme ani fakt, že podľa českých dát je vek výraznejšie priťažujúci faktor v rámci priebehu ochorenia Covid-19 ako komorbidity.

Teda štyridsiatnik s cukrovkou či obezitou na tom bude lepšie ako zdravý sedemdesiatnik. Samozrejme, nespochybňujem, že aj mladí ľudia s inými ochoreniami končia v nemocnici, ale ide o jednotlivé prípady a vek je štatisticky oveľa dôležitejší faktor.

Málo spoľahlivých dát máme aj pri téme škôl a stále nevieme, aké dôležité sú pri prenášaní vírusu deti. Z celoplošného testovania sme mohli zistiť, kto boli tí nakazení, aké majú povolanie či rodinnú situáciu. Ak by z toho vyšlo, že nakazení boli častejšie v rodinách, kde deti chodili do školy, mali by sme nový poznatok. My sme sa však zacyklili v téme presnosti testov, pritom tento faktor mohol byť dôležitejší pre nastavovanie opatrení a poznanie do budúcna.

Doteraz nevieme ani to, o koľko a či je bezpečnejšie stretávať sa s ľuďmi vonku bez rúška než vnútri s rúškom. Tušíme len, že to je bezpečnejšie. Viac vám nikto v zásade nepovie. A to stále hovoríme o globálnej pandémii, ktorá sa týka celého sveta, a my mnohé veci nevieme. To je zaujímavé poučenie.

Toto je faktor, ktorý je pre vás najzaujímavejší? Práca s často neúplnými dátami?

Možno skôr to, ako jednotlivé národy individuálne odpovedajú na pandémiu. Chýba spoločná globálna reakcia sveta. Mohlo to robiť WHO, ktoré sa neosvedčilo, ba dokonca v úvode mierne zdiskreditovalo. Každá krajina bojuje svoj boj, pričom vírus je všade rovnaký. V niečom sú však výsledky boja tie isté: klesá dôvera vo vlastné vlády i v prijaté opatrenia.

Ale to je akási spoločenská konštanta. Keď vás deväť mesiacov niečo obťažuje, tak máte toho univerzálne dosť. U nás to často pripisujeme partikulárnym sporom a problémom, špecificky v konaní nášho premiéra, no tento trend je univerzálny. Po deviatich mesiacoch si ako vláda ťažko udržíte stále tú istú popularitu, keď ordinujete rovnakú medicínu.

Ale niektorým krajinám, ako napríklad Nemecku či Novému Zélandu, sa bojovať s pandémiou celkom darí minimálne v tom, že tamojší lídri majú stále vysokú mieru dôvery.

Áno, ale to, že Angela Merkelová mala dobrý prejav v Bundestagu, neznamená, že v Nemecku nie sú demonštrácie proti opatreniam. A bolo by aj zvláštne, keby neexistovali. Národná interpretácia toho, čo sa v jej krajine deje, a či je stratégia úspešná, alebo nie, je výsledok veľmi špecifických okolností.

Aj to, ako sa my bavíme o plošnom testovaní, je u nás veľmi zaujaté. Myslím si, že plošné testovanie bude spätne vnímané ako možno veľmi zaujímavý a relatívne inteligentný pokus, ako krízu riešiť, no dnes máme k tomu celému ešte veľmi malý odstup a nevieme sa odosobniť od všetkých okolností, ktoré do toho vstupovali.

Vždy je problém aj s tým, že keď sa ľudia skepticky postavia k nejakému konaniu, snažia sa následne udržať si tvár a neradi menia minimálne na verejnosti svoj názor. Následne tak máte tendenciu trvať si na svojom, aj keď vidíte, že vývoj je neskôr iný. To sa ukázalo aj počas pandémie.

Čo okrem toho podľa vás pandémia a opatrenia s ňou súvisiace zvýraznili v našej spoločnosti?

Mňa osobne veľmi prekvapilo, čo sme sa dozvedeli, keď sme sa v apríli prvýkrát spýtali ľudí, čo sa vlastne stalo a ako vírus vznikol. Zistili sme, že alternatívne možnosti, teda že to je umelý vírus a niekto ho naschvál rozšíril alebo že je vírus umelý, ale omylom sa nejakým spôsobom dostal do populácie, prevažujú nad oficiálnou verziou. Teda tou, že sa vírus prirodzene preniesol zo zvieraťa na človeka.

Zvýraznil sa tak náš sklon ku konšpiráciám, aj keď si nemyslím, že Slovensko je superkonšpiračné. Prikláňanie sa k mnohým konšpiráciám rôzneho druhu sa však dá najjednoduchšie spojiť s latentnou nedôverou v akékoľvek oficiálne vysvetlenie zakorenené v našej spoločnosti ako viacnásobne sa transformujúcej krajiny.

V tejto otázke hrá však zrejme významnú rolu aj postavenie Číny, ktorá od začiatku mnohé skutočnosti zatajovala, a tak príklon k oficiálnym verziám z jej strany nevyvolával veľkú dôveru. Napriek všetkému, ako si tento aspekt vysvetľujete?

Jediné sociálno-psychologické vysvetlenie tohto faktu je také, že ťažko prijímame situáciu, ktorá nás zásadne ovplyvní a mala by byť produktom nejakej náhody. Pre ľudí je jednoduchšie si to nejakým spôsobom racionalizovať. Je to zaujímavá lekcia, že sa tu stalo niečo bezprecedentné, neveríme oficiálnemu vysvetleniu, a napriek tomu už deväť mesiacov s tým pomerne racionálne bojujeme a ovplyvňuje to naše životy.

Napriek tomu, že od začiatku prevládala veľká skepsa v otázke pôvodu vírusu, máme stále vysokú akceptovateľnosť nariadení, ochoty karantenizácie ľudí či nosenia rúšok. Čo je teda pre mňa trochu aj paradox.

Šírenie vírusu je biologický, ako aj sociálny fenomén. O čom podľa vás svedčí, že na začiatku pandémie sa zdalo, že spoločnosť bola súdržnejšia, no v druhej vlne to vyzerá, akoby bola ešte viac rozbitá a polarizovaná?

V prvom rade sa z pandémie stala politická téma, ale dnes je tiež oveľa menšia zhoda v tom, čo sa deje a čo by sa malo diať v porovnaní s prvou vlnou. Máte ľudí, ktorí by najradšej neprijali žiadne opatrenia, pre ktorých je koronavírus len nafúknutá bublina. Stále tu sú však aj ľudia, ktorí sa ochorenia veľmi obávajú a izolujú sa. A potom tí, ktorí to neberú na ľahkú váhu, ale majú pocit, že život by mal nejakým spôsobom pokračovať ďalej.

To je aj hlavné vysvetlenie, prečo je ťažké hľadať konsenzus v spoločnosti, ako na situáciu reagovať. To, čo sa nám dnes deje, je totiž niekde na pomedzí globálnej katastrofy a banality. Existuje veľká množina interpretácií.

Máme tu síce niečo, čo je rádovo horšie ako chrípka a mnohých ochorenie pripraví o život, ale ľudia nepadajú mŕtvi na ulici pár hodín po tom, čo sa nakazia. Stále je príliš veľa ľudí, ktorí majú nízku štatistickú pravdepodobnosť, že im vírus veľmi ublíži. Takže balansujeme na tenkej hranici medzi veľkým problémom a banalitou.

Aj napriek tomu, že boj v nemocniciach by sme pri nekontrolovateľnom šírení neustáli a pandémia by si tak vyžiadala viac životov?

Vy to viete, no pri prijímaných opatreniach nie je celkom jasne komunikované, že naša primárna stratégia je nezahltiť zdravotnícky systém. A to platí aj pre očkovanie. Nepristupujeme k nemu preto, lebo by všetkým hrozila smrť z koronavírusu, ale len preto, aby ste sa nestali prenášačom a nenakazili niekoho, kto by v tej nemocnici potom skončil. Keď sa nad tým ľudia dlhšie zamyslia, možno k tomu potom aj prídu, ale nie je to úplne jasne komunikované.

Ľudia veľmi rôzne vnímajú súčasnú situáciu, mieru rizika a ochotu ísť do rizika. Niekto sa aj pri pravdepodobnosti, že má jednopercentnú šancu úmrtia, zabarikáduje doma. Iný to, naopak, vníma ako situáciu, ktorá je v pohode a nemusí nič robiť, lebo na 99 percent sa mu nemusí stať nič.

Ide o dva extrémy, ako s tým žiť v jednej spoločnosti?

Zmenu nastavenia spoločnosti v tejto téme môžeme docieliť len tak, že ľudia pochopia, že v nemocnici je to katastrofa. Uvedomia si, že lekári sa nestíhajú plnohodnotne starať ani o covidových pacientov, a preto, keď tam prídete s nejakou urgentnou diagnózou, ktorá by sa inak liečila, nemáte istotu, že sa vám dostane štandardnej starostlivosti.

Ale stále tu budú napríklad fanúšikovia ministra hospodárstva, ktorého názor sa zdá byť populárny. Pre nich ani toto nie je dôvod na to, aby sme teraz mesiace nič nerobili a prestali chodiť do reštaurácií. Niekto zomrie, ale sú to pre nich zlomkové čísla.

No pripomínam, že toto nie je len náš problém. Sme v situácii, keď Švédsko malo na jar tisíce úmrtí a napriek tomu sme to v lete hodnotili ako úspešný model. Takže s argumentom, že denne zomiera 70 ľudí, univerzálne nepochodíte. Aj keď ľudia zomierajú, oproti takej ebole je to pomerne pomalý proces, nie je to nejaké spektakulárne a stále sú to akoby zlomkové čísla ľudí, ktorí na to takýmto spôsobom doplatia. Každý kontext vníma inak. Konsenzus sme mali iba na jar. A potom sa to nerozpadlo na základe osobných sympatií, ale na báze ochoty znášať riziko, ohľaduplnosti voči ostatným a ochote obmedzovať sa na úkor druhých.

Ako je teda na tom po deviatich mesiacoch pandémie úroveň solidarity v našej spoločnosti?

Priamo sme to nemerali, ale určite klesla od jarného nadšenia, keď sme na naše pomery vysoko dôverovali vláde, zdravotníctvu, vedeckým autoritám či armáde. Pandémia potvrdila, že máme dvojaký meter. Napríklad pri ľuďoch z marginalizovaných skupín – stačí si spomenúť na karantenizáciu rómskych osád v prvej vlne. Ukázalo sa, že ako pozitívne testovaný Róm ste v inej situácii ako Neróm na Slovensku.

Čo sa týka seniorov, tak tí sa na jar cítili ako tí ohrozenejší, ale teraz to už neplatí. Napriek tomu, že ich chceme izoláciou chrániť, vytráca sa povedomie, že sú oni tí ohrozenejší, minimálne u samotných seniorov. U nich to však môže byť spojené aj s tým, že práve oni sú tí, ktorí sú často najkritickejší voči vláde a premiérovi. Ale už sa ani seniori neboja viac koronavírusu ako iní, čo ešte na jar platilo.

Ako mesiace karantény a izolácie ovplyvnili spolunažívanie či našu socializáciu?

V našej rozlišovacej schopnosti reprezentatívneho výskumu online populácie Slovenska nevyšla z výskumu nejaká jednoznačná odpoveď. Záleží ešte na tom, ako dlho to bude trvať. Myslím si, že táto téma nie je definitívne rozhodnutá, či pandémia dlhodobo zmení naše vzorce socializácie a stretávania sa s ľuďmi. Myslím si, že týchto pár mesiacov nie je dostatočne veľa na to, aby sa vzťahy nenahraditeľne porušili.

Už teraz však vieme, že veľká časť oficiálnych stretnutí sa prenáša do online priestoru a tam je možno tých stretnutí aj viac ako obvykle, keď človek predtým bežne počas roka len cestoval a s ľuďmi sa stretával najmä osobne.

Odhalila niečo diskusia o otváraní škôl?

Téma otvorených škôl sa stala hodnotovým sporom. Zatvoriť školy je asi najsilnejšie opatrenie, ktoré sme mohli urobiť, ale zároveň sme ho neurobili. Aj všetka tá kritika, že sme zavreli stredné školy a druhý stupeň základnej školy, trochu pozabudla na to, že sme v našom regióne jedna z mála krajín, v ktorých boli od septembra non-stop otvorené prvý stupeň a škôlky.

Popri absencii formálneho kontaktného vzdelávania neriešime, čo spôsobuje sociálna izolácia pre 15-ročných tínedžerov, ktorí tento rok ostali dlho mimo vzdelávacieho systému. Neviem zatiaľ o veľmi dobrom výskume, či sú najväčšími obeťami koronakrízy práve mladí ľudia, ale moja hypotéza by bola taká, že áno. Pretože do ich života to zasiahne radikálnejšie, ako keď ste dôchodca. Je možné, že sa socializujete pomimo s kamarátmi, ale netušíme, ako sa socializujú tí, ktorí boli v triedach čiastočne outsidermi. Väčšinu času trávia online, hrami či televíziou, takže to bude určite téma pre sociálnych psychológov, či si táto korona generácia bude niesť nejaký špecifický hendikep do budúcich rokov.

Pritom sa viac sústredíme na tému seniorov, pri ktorých však máme výhodu, že ich je na Slovensku v porovnaní s inými krajinami pomerne málo. Myslím, že nám to bude aj naďalej pomáhať pri relatívne nízkych číslach spojených s úmrtiami. Tiež platí, že seniori sú na Slovensku izolovanejší, čiastočne aj preto, že chodia do dôchodku skôr ako seniori na západe.

Kto bol teda podľa vás počas pandémie hodený cez palubu a koho to v rámci socializácie poznačí najviac?

Generačne sú to hlavne mladí ľudia a klienti DSS-iek, ktorí skončili v ťažkej sociálnej izolácii, spolu s pacientmi v nemocniciach. Profesijne a socioekonomicky zas ľudia, ktorí pracovali v službách, reštauráciách, hoteloch. Veľkou obeťou sú však aj verejné systémy dopravy, stravovania, dovolenkovania. Tento sektor bude veľmi poznačený.

Z posledných výsledkov výskumu ste zistili aj to, že ľudia sú viac za lockdown ako za povinné celoplošné testovanie, čo je zrejme späté so spolitizovaním celej témy od samého začiatku. Zároveň iný prieskum, na ktorom sa váš ústav podieľal, zistil, že v čase koronakrízy je zvýšený záujem ľudí o politiku, pričom ho však sprevádza veľmi vysoká miera nedôvery voči politickým stranám. Ako mení pandémia politiku?

Pandémia ukázala, že politika je to, čo rozhoduje o našich každodenných životoch. A to mimo koronakrízy pre mnohých nebolo až také zjavné. Veľa ľudí malo pocit, že je v zásade jedno, kto im vládne, a nešli ani voliť, lebo si mysleli, že všetci kradnú alebo že si vystačia sami. Ale teraz, keď o opatreniach rozhodujú zo dňa na deň politici, môžeme sledovať zvýšený nárast záujmu o politiku.

Ten vplyv politických rozhodnutí na bežný každodenný život je v čase pandémie veľmi zrejmý. Preto je aj dynamický vývoj dôvery k politickým stranám, a teda aj súčasné zmeny preferencií. Neviem, či tu už niekedy bol podobne rýchly prepad víťaznej strany vo voľbách. Zdá sa, že kríza je katalyzátorom, pád OĽaNO by určite nebol taký rýchly, keby nebolo pandémie a keby neboli kroky vlády tak konkrétne vnímané a tak konkrétne nezasahovali do životov ľudí. Máte omnoho väčší potenciál ľudí naštvať, keď vidia, že ste ten, od ktorého vo veľkej miere závisí to, ako budú fungovať v tom najbežnejšom živote.

Myslíte si, že táto zmena a vnímanie dôležitosti politiky u ľudí pretrvá alebo sa vytratí spolu s pandémiou?

Je to podľa mňa čisto situačná vec. Politika je aj objektívne dnes dôležitejšia pre každodenný život než obvykle, takže je možné, že to je efekt, ktorý vyprchá. Koniec koncov, sami sme to zažili, keď sme v lete veľmi rýchlo zabudli na celý koronavírus. Miera záujmu o politiku je výsledkom dlhodobejších tendencií vzťahov a nastavení než jednorazového vplyvu pandémie. Ale je faktom, že kríza pôsobí ako katalyzátor nárastu dôvery alebo posilnenia pozície lídra. 

Máte nejakú sociologickú obavu z niečoho, čo pandémia odhalila?

Som sklamaný z toho, aký malý pocit globálnej všeľudskej spolupatričnosti táto pandémia vyvolala. Neviem si spomenúť na inú takúto situáciu, ktorá by takto spojila svet, azda už len keby prišli mimozemšťania. Je to vírus, ktorý je podobne nebezpečný pre všetkých po celom svete. Je všade, ale neviedlo to ku globálnemu pocitu zomknutia sa, ako sme zažili napríklad po druhej svetovej vojne, keď sa založilo OSN.

Vnímam to ako zlý signál do budúcnosti. Tendencia riešiť všetko na národnej úrovni a súboj o to, kto dostane prvý vakcínu neveští dobrú budúcnosť pre globálnu spoluprácu. To sa mi zdá ako najväčšie všeobecné poučenie.

Počas univerzálnej krízy sme nevideli ani jednu iniciatívu vyvinúť spoločný liek, spoločnú vakcínu. Chýba mi aj ten étos okolo toho. Od nikoho som ani nepočul, žeby očakával, aby sa štáty spolu stretli a najlepší odborníci sa dohodli a niečo vymysleli. Nič také sa neodohralo a to je tiež symbolom tejto pandémie. Sú to pre mňa z pohľadu vývoja spoločnosti zlé signály do budúcnosti.

Foto – Andrej Lojan