Záverečný dokument synody je silný. No nemusela sa stať bojiskom

Záverečný dokument synody je silný. No nemusela sa stať bojiskom

Synoda o rodine sa skončila prekvapivo silno.

Relatio Finalis (záverečná správa) Synody 2015, ktorá bola synodálnymi otcami prijatá v sobotu večer, je mocným a povzbudzujúcim vylepšením Instrumentum Laboris (pracovného dokumentu), ktorý bol základom pre prácu Synody. Obrovský rozdiel medzi týmito dokumentmi ukazuje, akú plodnú cestu prešla synoda počas troch občas náročných týždňov.

Keďže bol pracovný dokument obťažkaný sociológiou, a ani nie príliš dobrou, nielen pre niekoľké body ho bolo ťažko možné považovať za cirkevný dokument. Záverečná správa je jednoznačne cirkevným textom, výsledkom meditácie Cirkvi nad Božím slovom, chápanom ako objektív, cez ktorý Cirkev interpretuje svoje súčasné skúsenosti.

Pracovný dokument bol biblicky anorektický. Záverečná správa je bohato biblická, dokonca výrečne biblická, ako sa patrí na synodálne zhromaždenie počas 50. výročia ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu a jeho dogmatickej konštitúcie o Božom Zjavení Dei Verbum.

Pracovný dokument prakticky mlčal o dare detí. Záverečná správa ich popisuje ako jedno z najväčších požehnaní a vychvaľuje početné rodiny. Zdieľať

Predtým sa zdalo, že pracovný dokument je takmer v rozpakoch z ustálenej náuky Cirkvi o nerozlučnosti manželstva, z podmienok nevyhnutných na pristupovanie k svätému prijímaniu a z cností čistoty a vernosti. Záverečná správa potvrdzuje cirkevnú náuku o manželstve, svätom prijímaní a o možnostiach žiť cnostne v postmodernom svete. A robí to bez hľadania brvien v oku, dokonca si vyžiadala efektívnejšie vyjadrenie právd, ktoré nesieme ako dedičstvo samotného Pána Ježiša, a usilovnejšiu pastoračnú starostlivosť o tých, ktorí sú v zložitých manželských a rodinných situáciách.

Pracovný dokument prakticky mlčal o dare detí. Záverečná správa ich popisuje ako jedno z najväčších požehnaní, vychvaľuje početné rodiny, dbá o uctenie zdravotne znevýhodnených detí a vyzdvihuje svedectvo šťastných a plodných manželských párov a ich detí ako poslov evanjelizácie.

Pracovný dokument hovoril niečo o odvare svedomia a o jeho úlohe v morálnom živote. Záverečná správa urobila omnoho lepšiu prácu vo vysvetlení cirkevného chápania svedomia a jeho vzťahu k pravde. Odmietla myšlienku, že svedomie je druh premenlivej schopnosti vôle, ktorá funguje ako ekvivalent karty na útek z väzenia.

Pracovný dokument bol plný nejasností o pastoračnej praxi a jej vzťahu k náuke. Hoci aj v záverečnej správe je niekoľko nejasností, vyjasňuje, že pastoračná starostlivosť sa musí začínať zospodu od vernosti ustálenému učeniu Cirkvi a že naozaj neexistuje nič také ako „miestna podoba katolicizmu“, ani pri regionálnych alebo národných, alebo farských riešeniach úloh. Cirkev zostáva jednou Cirkvou.

Pracovný dokument bol tiež dvojznačný vo svojom opise „rodiny“. Záverečná správa zdôrazňuje, že nemôže existovať žiadna skutočná analógia medzi katolíckym chápaním „manželstva“ a „rodiny“ a inými spoločenskými štruktúrami, bez ohľadu na ich právny status.

Aj keď záverečná správa nie je bez chýb, je o svetelné roky lepšia ako pracovný dokument. Zdieľať

V pracovnom dokumente to niekedy vyzeralo, akoby milosrdenstvo a pravda boli vo vzájomnom napätí. Záverečná správa je teologicky omnoho viac dopracovaná vo vzťahu milosrdenstva a pravdy v Bohu, neoddeliteľných v učení a praxi Cirkvi.

Pracovný dokument nebol príliš dobrý ani z literárneho hľadiska, dosť ťažko sa spracovával. Záverečná správa je výrečná v množstve bodov a životy tých, ktorí ju prečítajú, obohatí bez ohľadu na to, nakoľko súhlasia s tou alebo onou formuláciou.

Stručne povedané: aj keď záverečná správa nie je bez chýb, je o svetelné roky lepšia ako pracovný dokument v tom, čo chceli počas tohto dvojročného procesu urobiť pápež František a synodálni otcovia: vyzdvihnúť a osláviť katolícku víziu manželstva a rodiny ako žiarivej odpovede na krízu týchto inštitúcií v 21. storočí.

Problémy a premárnené príležitosti

Synoda 2015 poukázala aj na niekoľko vážnych problémov, ktoré zostalo vyriešiť medzi synodami 2014 a 2015, s tohtoročnou záverečnou správou ako rámcom pre ďalšie úvahy (a pre akýkoľvek posynodálny dokument, ktorý sa František nakoniec rozhodne vydať).

Otázky prijímania a svedomia často fungujú ako zastieracie manévre väčšinou nemeckých biskupstiev, ktoré chcú zabudnúť na Humanae Vitae a rozložiť Veritatis Splendor. Zdieľať

Prvý z týchto problémov by sa dal nazvať teologickým a pastoračným strávením. Z nejedného zásahu na synodálnom zhromaždení – a z niekoľkých správ synodálnych diskusných skupín – bolo bolestivo jasné, že veľké oblasti svetovej Cirkvi ani len nezačali s prijímaním učenia Familiaris Consortio – apoštolskej exhortácie Jána Pavla II. z roku 1981, ktorá skompletizovala prácu Synody o rodine z roku 1980 – nehovoriac o jeho teológii tela. Čo je horšie, zdá sa, že niektoré časti západoeurópskej Cirkvi považujú akékoľvek odkazy na tieto materiály za beznádejne zastarané, hoci majú iba okolo 30 rokov. Nadšenie, s akou bola teológia tela prijatá v živších častiach Cirkvi v Severnej Amerike, bolo určite súčasťou diskusie, ale treba urobiť mnoho práce, aby sa tento jedinečný katolícky pohľad na telesnosť, sexualitu a ľudskú lásku pretavil do pastoračného ovocia v Latinskej Amerike a Európe.

Asi nie je príliš prekvapujúce, že trvá istý čas, kým sa uchytí skutočne originálne učenie, ktoré nadväzuje na katolícku tradíciu a rozvíja ju. Vždy je to tak. Ale vzhľadom na rýchlosť kultúrnych zmien, k akým dochádza v západnom svete, určite treba dúfať, že miestne cirkvi, ktoré tieto zdroje doteraz nevyužívali, pridajú v tempe.

Synoda 2015 by tiež bola poctivejšia, keby sa postavila čelom k faktu, že otázky prijímania a svedomia často fungujú ako zastieracie manévre tých biskupstiev väčšinou z nemecky hovoriaceho sveta, ktoré chcú zabudnúť na Humanae Vitae a rozložiť Veritatis Splendor. Tieto časti svetovej Cirkvi doteraz nemôžu Pavlovi VI. odpustiť, že v Humanae Vitae potvrdil klasický katolícky pohľad na vhodné prostriedky regulácie plodnosti. Takisto nemôžu odpustiť Jánovi Pavlovi II., že odmietol proporcionalistickú morálnu teológiu takých hlavných nemeckých teológov, ako boli Bernard Häring či Joseph Fuchs, a vo Veritatis Splendor trval na tom, že niektoré skutky sú samy osebe vážnym zlom (malum in se). Jeden prominentný synodálny otec príslušný k nemecky hovoriacemu katolicizmu šiel dokonca tak ďaleko, že v interview pred Synodou 2015 povedal, že v každej situácii sa vždy dá nájsť niečo dobré, že v našom svete nemá zlo samo osebe reálny význam. (Človeku okamžite napadne znásilnenie, mučenie detí, obchodovanie s mladými dievčatami či ukrižovávanie a stínanie hláv kresťanom rukami ISIS, a čuduje sa, o čo vlastne išlo v tomto pozoruhodnom vyhlásení.)

Okrem intelektuálnej pýchy, ktorú som už pri týchto sporoch spomínal, sa nedá nezačudovať nad istou slepotou k histórii. Rozpadajúca sa morálna štruktúra Západu krok za krokom smeruje k tomu, čo Benedikt XVI. trefne pomenoval ako „diktatúra relativizmu“ – k používaniu donucovacej štátnej moci na vnucovanie dôkladne relativistického morálneho kódu celej spoločnosti. Prečo toto prominentní nemecky hovoriaci biskupi nevidia?

Je hanbou, že synoda, ktorá mala byť o zmene sveta, skončila ako bojisko o zmene Cirkvi. Zdieľať

Ďalším podtextom diskusií počas Synody 2015 bola otázka taká stará ako spor medzi Augustínom a Pelágiom – a pravdepodobne ešte omnoho staršia: Sme hriešnikmi, ktorí potrebujú vykúpenie, alebo sme v podstate dobrí ľudia, ktorí môžu vlastným úsilím dosiahnuť vznešený stav, o ktorý sa usilujeme? Druhá možnosť je dnes podávaná ako „výrazný individualizmus“ – pojem, ktorý použil Carter Snead, profesor práva na univerzite Notre Dame, keď zhŕňal postmoderný význam ľudskej osoby ako jednoduchého zväzku ľudských túžob, stelesnenej vôle. Je dosť zlé, ako povedal profesor Snead, keď tomuto verí päť sudcov Najvyššieho súdu USA a potom to použije ako zámienku na nájdenie „práv“ v ústave, ktoré boli nepredstaviteľné pre tých, ktorí jej text s dodatkami napísali a odhlasovali. A je oveľa horšie, keď človek nájde katolíckych biskupov, ktorí, ako sa zdá, skáču podobným pomýleným smerom, konajúc pod kultúrnym tlakom, ktorý, zdá sa, vytvára pocit pastoračného zúfalstva. Toto je ďalšia vec, ktorá potrebuje v posynodálnej Cirkvi seriózne prešetrenie.

A napokon, napriek všetkým dobrým veciam v záverečnej správe, je hanbou, že synoda, ktorá mala byť o zmene sveta, skončila ako bojisko o zmene Cirkvi – alebo o zotrvaní vernosti k jej základnému učeniu a forme. Človek očakáva, že to nie je to, čo chcel pápež František, ale stalo sa, a tým pádom je to premárnená príležitosť. Tiež to naznačuje, že nadšenie pre „Cirkev, ktorá je neustále v misii“, o ktorom Svätý Otec často hovorí, musí byť teraz komunikované niektorým dôležitým častiam svetovej Cirkvi.

Cirkev obrátená dovnútra nie je Cirkvou novej evanjelizácie. Tým, ktorí sa usilujú o evanjeliové znovuzrodenie katolicizmu v 21. storočí, tak zostáva úloha pripojiť rodiny k misii viac, ako to bola schopná urobiť Synoda 2015.

George Weigel
Autor je americký teológ, napísal trojdielnu biografiu Jána Pavla II. Svedok nádeje.

Pôvodný text: From biblically anorexic to eloquently biblical​. Prevzaté v rámci licencie Creative commons, preložil L. Obšitník.

Foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo