Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Matovičova vláda Politika
16. júl 2020

Gröhlingova diplomovka

Šesť poznámok k hodnoteniu záverečných prác

Problémy vysokých škôl sme začali riešiť z opačného konca, ako by sme mali.

Šesť poznámok k hodnoteniu záverečných prác

Minister školstva Branislav Gröhling (SaS) počas brífingu k jeho diplomovej práci v Bratislave 14. júla 2020. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Za svoju „akademickú kariéru“ som napísal tri záverečné práce (vždy so zhodou do 7 percent), viedol som dve bakalárske práce a niekoľko ďalších som oponoval (a dodávam, že niekedy veľmi tvrdo, no azda férovo). Napriek tomu sa nepovažujem za experta, ktorý má právo vyrieknuť ortieľ, že ten a ten vyštudoval podvodom. Naisto však viem, že problém slovenského vysokého školstva je omnoho hlbší ako zhoda diplomových prác niekoľkých známych politikov. Poďme preto diskusii o stave vysokého školstva dať racionálnu a komplexnú podobu.

Odovzdaniu väčšiny prác predchádza štúdium, ktorého podmienkou je absolvovanie veľkého množstva predmetov. Práve na týchto by sa mal študent (najmä spoločenských vied) naučiť, ako akademicky písať či odborne argumentovať.

Chybou číslo jeden je však to, že slovenský systém je prioritne nastavený na memorovanie. Aj keď pôjde o zovšeobecnenie, moja skúsenosť je, že študenti seminárne práce píšu výnimočne, a ak ich už píšu, tak ich vyučujúci poriadne nečítajú a nedávajú dostatočnú spätnú väzbu.

Slovenskí študenti sú tak na hodinách vystavovaní konfrontácii s pedagógom skôr výnimočne a môj pocit je, že väčšina predmetov prebehla spôsobom „nauč sa skriptá, zreplikuj na skúške a vypadni“. Keďže sú školy financované aj podľa počtu študentov, tento prístup určitú logiku dáva.

Po druhé – na väčšine škôl prebieha niečo ako „seminár k bakalárskej či diplomovej práci“. Práve tu by sa mali študenti naučiť, ako práce písať – aj tak, aby neboli plagiátom či kompilátom. Ak sa to však nenaučia, nie je to prioritne ich chyba, ale chyba nastaveného systému. Ako je možné, že cez takýto predmet prešli?

Treťou dôležitou vecou, ktorá v diskusii nezaznieva, je, že predložená záverečná práca je vždy spoluautorstvom vedúceho práce a študenta. Za zle vypracovanú prácu zodpovedá aj vedúci, ktorý má mať dostatočné nástroje, aby nepripustil nekvalitnú prácu k obhajobe. Prečo sa pod takú prácu podpísal? A prečo sa novinári s rovnakou horlivosťou nepýtajú aj vedúcich sporných prác, či si riadne splnili svoju povinnosť? Prečo sa nezverejňujú v registroch aj posudky vedúcich a oponentov?

Po štvrté – témy prác sa na Slovensku zvyknú „recyklovať“. Jedna a tá istá téma sa vypisuje aj desať rokov po sebe a v tom lepšom prípade sa iba „jemne“ upraví názov. Väčšinou pedagóg argumentuje tým, že ide o jeho pokračovanie výskumu, pravda je však skôr taká, že sa mu nechce vymýšľať niečo nové, tak dá tú istú tému aj viac rokov po sebe. A ako literatúru študentovi odporučí nejakú knihu, často svoju. Výsledok = zhoda. Pretože študent nemá čo iné vymyslieť, keď danú tému pred ním písalo už 10 ľudí.

Inzercia

Po piate – doplnenie bakalárskej práce a pokračovanie v nej počas písania diplomovej práce sa dá považovať za žiaduce. Hĺbkovým štúdiom nejakej témy sa študent stáva expertom. Vyčítať niekomu zhodu s vlastnou bakalárskou prácou dáva zmysel len vtedy, ak ide doslova o „copy – paste“ bez ďalšieho prínosu. Navyše, vyhnúť sa zhode v niektorých prípadoch ani nie je dosť dobre možné. Napríklad vtedy, ak si potrebujete na objasnenie či už cieľa práce, či skúmaného problému pomôcť výkladom niektorého zákona/zákonov. Čo je celkom bežné nielen v právnických vedách, ale napríklad aj v ekonomických.

Po šieste – kto má rozhodnúť o tom, že je práca plagiát? Je iné, ak sa vyjadrí napr. doc. Beblavý s relevantnou publikačnou činnosťou, no iné je, ak to tvrdí novinár a napíše: „práca je plagiát“. Schválne som si skúsil nájsť práce niekoľkých novinárov, ktorí najhlasnejšie kričia. Práce som však v centrálnom registri buď nenašiel (napísané pred 2010), alebo sú utajené. Prečo je to tak?

Pretože napísať skutočne kvalitnú prácu vyžaduje kombináciu viacerých faktorov: dostatočného vzdelávania počas štúdia, pozornosti a času vedúceho práce a nakoniec aj motivácie a chuti samotného študenta.

Nájsť výhrady k samotnej práci naozaj nie je ťažké a dajú sa nájsť takmer pri každej práci. Posudzovanie kvality by však malo byť v rukách vedúcich, oponentov a komisií, v krajnom prípade vysokej školy či vysokoškolskej (akreditačnej) komisie, nie novinárov. Dovolím si zapochybovať, že práve novinári, vyjadrujúci sa s takou istotou o kvalite prác iných a žiadajúci odstúpenie z funkcie, majú tie svoje v úplnom poriadku. No v danom čase prešli kontrolou vedúceho, oponenta a uspeli pred komisiou. Začnú ich kolegovia preverovať spätne kvalitu týchto prác? Prípadne pozrú sa na ne iní experti, ktorí sa zapojili do diskusie?

Poďme sa preto baviť o nastavenom systéme. Motivujme študentov písať práce na základe vedeckých štúdií, a nie opisovania skrípt vedúceho práce (pretože aj to sa deje). Sú to samotné školy, ktoré často stanovujú, aký rozsah majú mať jednotlivé časti práce, ako keby práve to vypovedalo o ich kvalite. Poďme motivovať študentov, aby sa neprihlasovali na témy prác, ale prichádzali s vlastnými témami. Aby sa diskusia o záverečných prácach neskončila ako hon na bosorky.

Autor je doktorand na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a analytik vo verejnom sektore.

Odporúčame