Čo robiť, aby bolo menej utečencov? Podporme nezávislý Kurdistan

Pri utečeneckej kríze sa stále viac rieši, ako pomôcť ľuďom v Sýrii a v Iraku, aby neopúšťali svoje domovy a nevybrali si strastiplný údel utečencov.

26.8. 2015. Kurdské jednotky počas vojenskej operácie pri meste Kirkúk.

V rámci tejto diskusie sa, aj v okruhu mojich známych, pomerne často skloňuje možnosť vojenskej intervencie - buď celého NATO, alebo nejakej koalície západných štátov. Nemyslím si, že je to dobrý nápad.

Šancu na úspech proti bojovníkom Islamského štátu v Sýrii by mala len pozemná operácia a na to po Afganistane a Iraku neexistuje na Západe dostatok politickej vôle. Keby sa aj našla, skúsenosti z týchto dvoch krajín hovoria, že nestačí len nepriateľa poraziť, ale treba zabezpečiť aj trvalo udržateľnú správu dobytého územia. Najlepšie postavenú na miestnych ľuďoch a elitách.

A to môže byť v Sýrii celkom vážny problém. Na koho by tu Západ mohol staviť? Demokratická opozícia je slabá a nemá dostatočnú verejnú podporu a Asad je skompromitovaný. Ak by tu bol ustanovený nejaký medzinárodný protektorát, väčšina Sýrčanov by ho nikdy neakceptovala a za krátky čas by pravdepodobne čelil povstaniu, za ktorým by stáli rôzne deriváty Islamského štátu.

V prípade štátov ako Sýria či Irak treba brať do úvahy ešte jednu vec. Ich hranice boli nakreslené umelo veľmocami a nerešpektujú prirodzené teritóriá kmeňov, ktoré tu žijú. Keď počas prvej svetovej vojny potrebovali Francúzsko a Veľká Británia čo najviac oslabiť Osmanskú ríšu, národom na Blízkom východe veľa sľubovali a príliš sa nestarali o to, či chcú tieto sľuby aj dodržať. Navyše, často išlo o plány, ktoré sa navzájom vylučovali. Kurdom sľúbili nezávislý Kurdistan, Židom domovinu vo Svätej zemi (Balfourova deklarácia) a arabským lídrom, ktorí viedli povstanie proti Turecku, nezávislý arabský štát od severnej Sýrie až po Perzský záliv.

Sľuby však nedodržali a ešte počas vojny podpísali Francúzsko s Veľkou Britániou tajnú Sykes-Picotovu dohodu, v ktorej si rozdelili sféry vplyvu v teritóriách zanikajúcej Osmanskej ríše. Hoci toto rozdelenie nerešpektovalo prirodzené kmeňové a etnické hranice, práve na tomto umelom pôdoryse neskôr vznikla nezávislá Sýria a Irak. Niekde tu je možné hľadať i jednu z prapríčin dnešných konfliktov na Blízkom východe.

Aj vzhľadom na tento historický vývoj sa dnešné hranice Iraku a Sýrie nedajú vnímať ako nemenné a naveky dané. Navyše, ak obidva štáty de facto nefungujú a v regióne existuje sila, ktorej požiadavky na vlastný štát sa dlhodobo nebudú dať ignorovať. Sú ňou Kurdi, ktorí už dnes majú autonómiu v severnom Iraku a preukazujú schopnosť spravovať si svoje záležitosti sami. Kurdské oblasti v Iraku sa pomerne úspešne ekonomicky rozvíjajú, lídri deklarujú, že chcú mať dobré vzťahy so Západom a hoci väčšina Kurdov sú sunnitskí moslimovia, radikálna verzia islamu im je cudzia. Na svojich teritóriách už dnes poskytujú útočisko množstvu utečencov, kresťanom aj jezídom, ktorí museli opustiť svoje domovy pred útokmi Islamského štátu.

13.6. 2014. Utečenci z mesta Mosul, ktorí našli útočisko v hlavnom kurdskom meste Erbil.

Doba, aj pod vplyvom expanzie Islamského štátu, už jednoducho dozrela k tomu, aby sa Západ postavil k otázke kurdskej nezávislosti čelom a podporil ju. Samozrejme, mimo kurdských území v Turecku a Iráne. Kurdi dnes predstavujú jedinú vojenskú silu, ktorá dokáže efektívne čeliť Islamskému štátu a nezávislý štát by ich pozíciu a motiváciu ešte viac posilnil. Mohol by tiež prispieť k zjednoteniu konkurenčných a niekedy aj súperiacich kurdských frakcií, čím by sa kurdská vojenská sila ešte viac zvýšila.

Na svojich územiach by Kurdistan dokázal zabezpečiť bezpečný život pre kresťanov, jezídov a iné menšiny. Nakoniec čiastočne to tak je už dnes. Keď som v júni navštívil Ninivskú planinu na severe Iraku, kurdský dôstojník nám ukazoval domy, ktoré opustili utekajúci kresťania. Boli prázdne, ale ich zariadenie zostalo nedotknuté, na svojom mieste zostali aj detské hračky. Kurdskí vojaci nám tvrdili, že považujú za svoju povinnosť sa postarať, aby sa obydliam nič nestalo a ich obyvatelia sa do nich mohli vrátiť.

Nezávislý Kurdistan nie je, samozrejme, bezrizikovým projektom. Aj preto Západ s jeho jednoznačnou podporou stále váha. Okrem roztrieštenosti kurdských politických síl je rizikovým faktorom najmä turecká reakcia. Vyhlásenie nezávislého Kurdistanu by nevyhnutne viedlo k zhoršeniu vzťahov s Tureckom, ktoré by zo strachu pred kurdským separatizmom na svojom území malo s novým štátom na juh od svojich hraníc určite problém. Na druhej strane, nezávislý Kurdistan je už dnes geopolitickou realitou a otázka, ako sa postaviť k jeho medzinárodnému uznaniu, sa nebude dať odkladať do nekonečna. Ak by vznikol v dohľadnej dobe, mal by medzinárodnú podporu a Západ by prinútil Turecko ho akceptovať, mohol by do regiónu vniesť upokojenie situácie a aspoň istú stabilitu. A pre mnohých ľudí, ktorí opustili svoje domovy, by to mohol byť aj dôvod, aby začali uvažovať o návrate.

Skomplikovanie vzťahov s Tureckom by pre Západ predstavovalo určité riziko, ale to by bolo určite nižšie ako vojenská invázia bez koncovky. Teda realistického plánu, ako na obsadenom území usporiadať život.

Ak teda jedného dňa nezávislý Kurdistan vznikne, Slovensko by malo patriť k prvým štátom, ktoré ho uznajú.

Jozef Majchrák

FOTO: TARS/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo