Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. február 2020

Predvolebné distinctio alebo o potrebe rozlišovať

Čím menej je niekto v politike schopný pomenovať a vysvetliť nejaký jav, tým skôr sa uchyľuje k extrémnemu riešeniu.
Predvolebné distinctio alebo o potrebe rozlišovať

V júni 1990 sme mali možnosť zúčastniť sa na prvých slobodných voľbách od roku 1946.

Pre mňa osobne bola táto skutočnosť nielen vykúpením z ťažkej neslobody, ale aj záchranou pred perzekúciami zo strany totalitného režimu, ktorý postihoval každého, kto v komunistických voľbách odmietol voliť.

Posledné socialistické voľby boli v roku 1986 a na tých, ktoré mali po nich nasledovať, som sa už ako plnoletý mal zúčastniť. Bol som rozhodnutý, že ich budem bojkotovať aj za cenu šikany. Chvála Bohu, november 1989 ma volebnej dilemy zbavil tým najkrajším spôsobom.

V čase, keď slobodné voľby berieme ako úplnú samozrejmosť, sa o tých nastávajúcich píše a hovorí ako o najdôležitejších za posledné roky. Preto je namieste aspoň krátka úvaha o predvolebnom diskurze.

Semper intellegere

Ako medievalista si pomôžem „temným“ stredovekom, ktorý v súdobom scholastickom intelektuálnom prostredí razil heslo semper intellegere – neustále pozorovať, premýšľať, snažiť sa porozumieť. Jednou z aplikácií tohto prístupu bolo nepretržité distinctio – rozlišovanie.

Táto výbava by mala byť súčasťou rozhodovania každého potenciálneho voliča. Trúfam si povedať, že vo väčšej miere práve tých, ktorí sa neboja svoju hodnotovú orientáciu opierať o kresťanské princípy. Ide o to, aby sme za seba nenechali premýšľať iných ľudí, najmä nie tých, ktorí populisticky ponúkajú lacné a skratkovité riešenia.

Ako sme si mohli všimnúť, náboženské témy sú jedným z hýbateľov predvolebnej kampane. Za peknými predvolebnými fasádami politických subjektov sa vždy niekto označí krížom, chytí do ruky ruženec, nechá sa zasvätiť Bohu alebo kŕčovito zdôrazňuje, že je teológ.

Aj v takých PS/Spolu, kde by ich potenciálny volič čakal skôr sekulárne témy, sa ich dvaja suspendovaní teológovia oháňajú jazykom, až by si človek začal myslieť, že to s kresťanstvom myslia vážne. Skrachovaní teológovia, ktorí medzičasom skúšali šťastie aj ako aktivisti, sa nakoniec snažia preraziť v politike.

Je to rovnako smiešne, ako keď svojho času Marek Maďarič predstavoval Roberta Fica ako pobirmovaného katolíka. Zdieľať

To už samo osebe vypovedá o veľmi nízkej úrovni štábnej kultúry v danej strane, ktorá je pre neúspešných ľudí posledná šanca, ako sa niekde konečne uchytiť. Takýto prístup nie je pre povolebný vývoj krajiny o nič nebezpečnejší ako skutočnosť, že bývalí posluhovači komunistického režimu vo vtedajšom či mečiarovskom súdnictve dnes nahrávajú predvolebné šoty plné kresťanských symbolov a staršej generácii na vidieku sľubujú ochranu „tradičných hodnôt“. Vskutku dôveryhodné... Je to rovnako smiešne, ako keď svojho času Marek Maďarič predstavoval Roberta Fica ako pobirmovaného katolíka.

Strom sa pozná po ovocí a viera bez skutkov je mŕtva. Koho ovocie života zapácha hnilobou, koho skutky sú plné klamstiev a korupcie, koho slová sú len úskoky presiaknuté nenávisťou, ten zo seba bezúhonného kresťana pred voľbami nespraví, ani keby nosil kajúce rúcho Henricha IV. na ceste do Canossy.

Možno niektorých oklame, ale s trochou premýšľania sa takíto oportunisti dajú ľahko rozlíšiť.

Bizarný aktivizmus

Sme svedkami miestami bizarného politického aktivizmu, v ktorom sú niektorí kňazi schopní zasvätiť Bohu kohokoľvek, kto si narýchlo osvojil kresťanskú rétoriku.

Možno by stálo za zváženie, aby sa na Slovensku vytvorila aréna, kde by si stranícki teológovia z PS/Spolu, SDZR a im podobní zástancovia radikálnych riešení pri tvorbe sveta na vlastný obraz mohli po sebe pokričať či schuti počastovať tých druhých v lepšom prípade posmeškami.

Politický aktivizmus sa odohráva pod hlavičkou politickej strany a v zhode so straníckou agendou. Ako by povedala francúzska filozofka, sociálna reformátorka a mystička Simone Weilová (vrelo odporúčam prečítať si jej krátke, ale o to zaujímavejšie dielko Traktát o zrušení politických strán, Premedia 2016).

Jeho hlavnou funkciou je vyvolávanie kolektívnej vášne ako prostriedku klamstva. Slúži na to propaganda v spojení s objednanou mediálnou masážou, keď novinári píšu viac pre záujmy vlastníkov novín ako pre skutočné spoločenské potreby. Tento dobre známy postup má vyvolaním vášní v prospech konkrétneho politického subjektu poslúžiť na vzbudenie obáv a dojmu, že daná politická strana je jediná, ktorá vzniknutú situáciu dokáže upokojiť.

Cieľom takéhoto modelu je ovládnutie masy, ktorá nemá pri tom všetkom kriticky myslieť, ale sa bezvýhradne s ponúknutým zaručene fungujúcim riešením stotožniť. Vzniká tak spoločenský mechanizmus, ktorý sa zameriava na voliča, aby vo veciach verejného blaha neupriamoval svoju pozornosť na rozlišovanie dobra, spravodlivosti a pravdy.

Vieme, kam krajinu dostalo HZDS s vysokými volebnými číslami, grandióznymi sľubmi a podobne. Preto je dôležité hodnotenie politických strán podľa kritérií pravdy, spravodlivosti a verejného blaha. Zdieľať

Občiansky aktivizmus má v sebe ešte istú noblesu veľkodušnosti a nezištnosti, avšak jeho politický náprotivok je čírym oportunizmom a jeho cieľom je len dosiahnutie okamžitého politického kapitálu. Skepsa je namieste, keďže historická pamäť je na Slovensku veľmi krátka.

Vieme, kam krajinu dostalo HZDS s vysokými volebnými číslami, grandióznymi sľubmi a podobne. Preto je dôležité hodnotenie politických strán podľa kritérií pravdy, spravodlivosti a verejného blaha. Volič by mal byť zvlášť obozretný práve pri tých politických subjektoch, ktoré sú strojmi na výrobu kolektívnych vášní. Simone Weilová vo svojom ikonickom Traktáte o zrušení politických strán už v roku 1940 prorocky trafila klinec po hlavičke, keď napísala:

„Dokonca ani v školách sa už nedá podporovať myslenie inak, než výzvami zaujať postoj za alebo proti nejakej téme. Žiaci dostanú citát nejakého autora a ich úlohou je odpovedať: Ste za alebo proti?“

Pre hodnotovo konzervatívne orientovaného voliča sú právom dôležité témy, ako je ochrana života od jeho počatia až po prirodzenú smrť, manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy, možnosť bez obáv si uplatniť zákonom garantovanú výhradu vo svedomí atď. Tieto témy dokonca ani nie sú prvoplánovo náboženské. Ako ukázal nedávny prieskum, takmer 60 % Slovákov sa hlási ku konzervatívnym hodnotám.

Inzercia

Intelektuálna naivita

O to dôležitejšie je nepodľahnúť zjednodušenému naratívu liberálnych médií, ktoré každého, kto nesúhlasí s požiadavkami LGBT komunity či akýmkoľvek progresivistickým výstrelkom v oblasti sociálneho inžinierstva, označia za homofóba, rasistu či fašistu.

Vyjadrenie nesúhlasu s nejakou agendou ešte nikoho nezaraďuje do niektorej z týchto kategórií. Práve tí, ktorí chcú, aby to tak bolo, sú extrémisti a je jedno, z ktorého politického či názorového tábora sú. Nenávidieť a túžiť protivníka zničiť vie rovnako dobre skutočný rasista či fašista, ako aj niekto, kto sa oháňa chartami liberalizmu a v duchu selektívnej slobody vyjadrovania mediálne určuje, kedy a kto sa má takýmto statusom označiť.

Vyrastal som u starých rodičov v Plaveckom Štvrtku, kde bola v čase socializmu najväčšia rómska komunita na západnom Slovensku. V čase dozrievania úrody tam boli krádeže v záhradách takmer na dennom poriadku. Moju sestru so sesternicou okradli a zbili tak, že im z uší postrhávali náušnice, a takto by som vo svojich vyše dvadsaťročných skúsenostiach zo Záhoria mohol pokračovať ďalej. Ale načo by to bolo dobré.

Napriek početným nepríjemným zážitkom som sa nestal rasistom a nezačal som Rómov nenávidieť. S mamou sme pravidelne nosili rómskym ženám oblečenie pre deti, ktoré nemohli za to, kde sa narodili. Činil som tak nielen pre svoje kresťanské presvedčenie, ale z princípu, keďže len malá časť z nich boli zlodeji.

Keď ako kresťania budeme rovnako plytkí ako liberálne či konšpiračné médiá, ľahko to dokážu zneužiť tí, ktorí sa pod rúškom kresťanstva uchádzajú o hlasy naivne zmýšľajúcich veriacich. Zdieľať

Podobne som neprestal mať dôveru v otvorenú spoločnosť a občiansku demokraciu, aj keď sú súčasné povrchne píšuce liberálne médiá neschopné vzoprieť sa priemernosti a novinárskemu oportunizmu. Rovnako zo mňa kritický postoj k LGBT požiadavkám nerobí homofóba. Základom každej analýzy, aj tej spoločenskej pred voľbami, je poctivé distinctio.

Keď v ňom ako kresťania budeme rovnako plytkí ako liberálne či konšpiračné médiá, ľahko to dokážu zneužiť tí, ktorí sa pod rúškom kresťanstva uchádzajú o hlasy naivne zmýšľajúcich veriacich.

Holandský historik a filozof kultúry Johan Huizinga takéto nezrelé spoločenské postoje nazval puerilizmus. Ide o detinstvo hraničiace s intelektuálnou naivitou, že dosahovanie výsledkov prostredníctvom ovplyvňovania a manipulovania verejnej mienky prinesie „svetlejšie“ zajtrajšky.

Jedným zo symptómov tohto infantilizmu je, že sa vyznačuje nedostatkom citu pre to, čo sa smie a čo nie, neúctou k druhým a prílišným sústredením sa na seba.

O extrémnosti

Jeden francúzsky spolubrat mi hovoril o zaujímavom pokuse, ktorý sa odohral v istej francúzskej škole. V prísne sekulárnej krajine premietli dvom oddeleným skupinám žiakov dva filmy.

Jedna skupina videla dokument o Matke Tereze a druhej skupine premietli írsko-britský film o zneužívaní v katolíckom domove pre „padnuté ženy“ The Magdalene Sisters. Obe skupiny mali potom medzi sebou o svojich dojmoch diskutovať. Pre tých, ktorí videli film o svätici z Kalkaty, bola ženská rehoľa cool a o takomto modeli života sa vyjadrovali s rešpektom.

Pre druhú skupinu reprezentovala ženská rehoľa a katolicizmus najväčšie možné zlo a v priebehu chvíľky sa z dobre vychádzajúcich spolužiakov a spolužiačok stali úhlavní nepriatelia, ktorí si namiesto diskusie nadávali a na seba kričali.

Pripomína mi to stav našej spoločnosti, keď namiesto rozlišovania nastupujú v mienke o tých druhých vášne a nezriedka aj zvieracie pudy. Dospeli sme do bodu, keď už nedokážeme uvažovať o žiadnej oblasti bez toho, aby sme neboli len „za“ alebo len „proti“ niečomu či niekomu. Spôsob, ako nestratiť zmysel pre rozlišovanie pravdy od lži, je nenechať sa zmiasť a nestratiť schopnosť rozlišovať. Podľa Simone Weilovej sa úloha myslieť nahradila zaujímaním postoja za alebo proti. Ako ona sama hovorí, tento mor má svoj pôvod v nezriadených politických kruhoch.

Čím menej je niekto v politike schopný pomenovať a vysvetliť nejaký jav, tým skôr sa uchyľuje k extrémnemu riešeniu.

Ak nechceme, aby sa takýto model stal u nás samozrejmosťou, je dôležité sepmer intellegere. Tak ako koketovanie s fašizmom nikdy nemôže byť „romantika“ či spomienka na „staré dobré časy“, ani stranícke špičky, ktoré sú za posledných pár rokov už v štvrtej strane, či kandidáti, ktorí v sebe zrazu objavili náboženské cítenie, našej spoločnosti neprinesú nič dobré, len ďalšiu radikalizáciu a zákopové vojny.

Čím menej je niekto v politike schopný pomenovať a vysvetliť nejaký jav, tým skôr sa uchyľuje k extrémnemu riešeniu. Zdieľať

Pre takto konajúcich ľudí je pravda vždy iba na ich strane, je čiernobiela a presne v duchu hesla, kto nie je s nami, je proti nám a treba ho umlčať.

Ale vráťme sa k potrebe rozlišovať. Ešte ako vysokoškolský duchovný som najmä dievčatá v ich neistote týkajúcej sa nápadníkov povzbudzoval, aby si okrem nich a ich prejavov nábožnosti všímali aj to, ako sa dotyčný správa k svojmu okoliu, aký je k svojim rodičom, súrodencom, priateľom, iným ľuďom, ako sa správa k prírode.

Určite je na volebných kandidátkach dosť kandidátov, ktorí sa v duchu takéhoto uvažovania nemusia pred ľuďmi ani pred Bohom hanbiť za to, čo v živote doteraz robili a akými prostriedkami to dosiahli.

Preto ak sa v sobotu 29. februára chceme správať zodpovedne, mali by sme pri volebnej účasti rozlišovať vo svetle evanjelia, ním formovaného svedomia a zdravého kriticky zmýšľajúceho rozumu.

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame