Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
30. január 2020

Staromódny socializmus je medzi mladými opäť „trendy“

Hovorí nemecký ekonóm Kristian Niemietz.
Staromódny socializmus je medzi mladými opäť „trendy“

Nemecký ekonóm Kristian Niemietz. FOTO – Andrej Lojan

Kristian Niemietz je nemecký ekonóm a vedúci oddelenia politickej ekonómie v britskom Institute of Economic Affairs. Hlavnými oblasťami jeho výskumu v tomto inštitúte sú politická ekonómia socializmu, zdravotníctvo, chudoba a blahobyt. Je tiež autorom viacerých kníh. Medzi nimi napríklad Socializmus: Zlyhávajúca myšlienka, večne živá, či Predefinovanie debaty o chudobe. Na Slovensku vystúpil v rámci prednáškového cyklu Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/ na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. 

V Bratislave vystupujete s prednáškou o príčinách nového fenoménu nadšenia generácie mileniálov pre socializmus. Čo však staršia generácia? Pred dvomi rokmi odhaľoval vtedajší predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker sochu Karla Marxa. Nie je chybou, keď pripisujete znovuobjavenie nadšenia pre socializmus len mladej generácii?

Štatisticky sú sympatie k socializmu naozaj viac zastúpené v mladších ročníkoch. V závislosti od konkrétneho prieskumu sa to môže blížiť asi k 40 percentám, kým so stúpajúcim vekom tieto sympatie klesajú. Platí to prinajmenšom v západných krajinách ako sú Spojené kráľovstvo alebo Spojené štáty americké. Pripúšťam, že na Slovensku alebo v iných postkomunistických krajinách je to naopak. Teda, že socializmus viac oslovuje starších ľudí, čo môže byť podmienené nostalgiou.

Jean-Claude Juncker však nežil za železnou oponou a bol politik kresťanskej demokracie.

Viem si predstaviť, že aj stredopravé osobnosti ako Jean-Claude Juncker si osvojili názor o socializme ako o peknej myšlienke, ktorá akurát nebola správne zrealizovaná.

Toho sa dotýkal aj Junckerov príhovor. Tvrdil, že Marxa nemožno viniť za zločiny spáchané v mene jeho ideológie.

Stáť napravo a tvrdiť, že Marx zodpovedá za zločiny spáchané v jeho mene, je často naľavo považované za anti-intelektuálny postoj. Ľavica presadila pohľad, že byť anti-marxistom znamená byť nevzdelaným. Ak teda ľudia napravo utrúsia niečo pozitívne o Marxovi, je to ich spôsob, ako ukázať, že „nie sú hlúpi“.

Vy s tézou, že socializmus bol dobrou, akurát zle zrealizovanou myšlienkou, nesúhlasíte.

Presne tak. Socialistickí intelektuáli akoby naznačovali, že marxizmus by mal byť posudzovaný podľa Marxových úmyslov a nie podľa praktických následkov. Lenže žiadnej inej ideológii by niečo také neprešlo. Predstavte si, že by ste povedali súčasnému kritikovi kapitalizmu: „Vieš čo, prečítaj si Adama Smitha, ako to dobre myslel!“ Aj kapitalistickú ekonomiku posudzujeme podľa toho, ako reálne funguje, nie iba podľa ušľachtilých úmyslov Adama Smitha alebo iných klasických liberálov.

O nadšení generácie mileniálov pre socializmus sa hovorí prinajmenšom od začiatku minulého roka, keď sa americkou kongresmankou stala Alexandria Ocasio-Cortezová. Je mladá, sympatická, pôsobí „cool“ a zľava často kritizuje aj svoju vlastnú Demokratickú stranu. Čím to je, že socializmus sa zdá mladým opäť „cool“?

Myslím, že ste si čiastočne aj hneď odpovedali. Pred piatimi-šiestimi rokmi by ste si pod sympatizantom so socializmom predstavili nejakého starého čudáckeho akademika, čo pred východom z metra ponúka obskúrny trockistický magazín, ktorý nikto nechce čítať. Dnes tu máte novú generáciu, v rámci ktorej tie socialistické myšlienky zosobňujú veľmi fotogenickí, moderne pôsobiaci ľudia.

Myslíte „trendsetterov“ a „influencerov“.

Presne. Tie postoje sa rozšírili k takémuto typu ľudí. A to posunulo aj imidž tých ideí.

Prečo sa to stalo?

To je dobrá otázka. Keby ste na ňu poznali odpoveď, môžete odštartovať nejaký vlastný trend. (Úsmev.) V skutočnosti bezpečne vieme akurát to, že z „trendsetterov“ a „influencerov“ sa stávajú marxisti.

Núka sa teória, že generácia mileniálov proste už vyrastala po skončení studenej vojny, a tak si reálny socializmus vo východnom bloku nepamätá.

Máte ľudí na pravici, ktorí argumentujú, že mileniáli si idealizujú socializmus, lebo o ňom v skutočnosti veľa nevedia. Je pravda, že v západných krajinách naozaj mladí ľudia nevedia mnoho o tom, čo sa dialo pred desaťročiami za železnou oponou. Lenže ja tomuto vysvetleniu príliš neverím.

Prečo?

Lebo potom by ste očakávali, že ľudia, ktorí niečo o Sovietskom zväze vedia, budú voči socializmu kritickejší. No k týmto myšlienkam sa hlásia aj tí, čo o dianí za železnou oponou znalosti majú. Nejde teda o to, že by nevedeli, čo sa dialo napríklad v Sovietskom zväze. Akurát sami seba presvedčili, že to nebol skutočný socializmus.

Čo by ste teda povedali revolučne naladenému mladíkovi, ktorý je presvedčený, že „tentokrát to už bude inak“ a socializmus konečne zrealizujeme správne?

Proste by som poukázal na to, že to tvrdila každá generácia socialistov. V mojej knihe Socializmus: Zlyhávajúca myšlienka, večne živá (pozn. aut.: v angličtine sa dá bezplatne stiahnuť TU) analyzujem takto jeden historický príklad za druhým. V 20. a 30. rokoch bol v móde sovietsky komunizmus. Na Západe mu podľahli predovšetkým intelektuálne salóny. Keby ste sa preniesli v čase do 60. rokov, na Západe bol v móde čínsky maoizmus a oslovoval predovšetkým mládežnícke hnutie. V 80. rokoch to bola zase Nikaragua a pár miest v Afrike. Zakaždým zástancovia týchto experimentov hovorili: „Tentokrát to bude iné.“

Ako posledný a najnovší príklad vo svojej knihe uvádzate Venezuelu.

Inzercia

Áno, proste prišli s frázou, že vo Venezuele budujú „socializmus 21. storočia“. Dali tomu nový prívlastok, aby to podstatné meno očistili od dovtedajších predstáv, ktoré sa s ním spájali. Dnes vieme, že to dopadlo rovnako ako vždy pred tým.

Existuje ešte jedno vysvetlenie, prečo sa mladí ľudia na Západe náhle nadchýnajú pre socializmus. Pretože za tým ideálom sa v ich prípade skrýva v skutočnosti túžba po väčšej existenčnej istote. Mileniáli zažívajú, že majú v mnohom ťažší štart v živote ako ich rodičia z povojnových generácií. Tí napríklad v Británii 70. rokov vyštudovali zadarmo, bývanie vo veľkých mestách bolo dostupnejšie... Dnes začínajú mladí na Západe s dlhom na krku za spoplatnené univerzitné vzdelanie a náklady na bývanie v mestách ako Londýn vystrelili do výšky.

Je určite pravda, že situácia s bývaním je v Spojenom kráľovstve a v častiach Spojených štátov horšia než jednu-dve generácie dozadu. Lenže to stále nevysvetľuje, prečo toľko mladých ľudí vidí riešenie v socializme. Prečo, preboha, by socializmus mal tieto problémy vyriešiť? Tie vysoké náklady na bývanie sú spôsobené nedostatočnou výstavbou a za tú môže štát, ktorý trh s bývaním silne reguluje. V rozsiahlych častiach Spojeného kráľovstva proste nie je možné stavať, lebo nedostanete povolenie. Veľmi ľahké je tiež pre miestnych vzbúriť sa proti novej výstavbe. Mohli by ste argumentovať, že trh s bývaním už socialistický je.

Lenže problém je širší. Ceny bývania vo veľkomestách ženie nahor vysoký dopyt po ňom a ten je okrem iného spôsobený aj tým, že veľkomestá ako často jediné ekonomicky prekvitajú, kým vidiek a malé mestá sa stávajú cintorínmi zaniknutých priemyselných tovární, ktoré pochovala podľa niektorých globalizácia, podľa iných automatizácia, kde je však v každom prípade ťažké nájsť si prácu. Toto je aspoň diagnóza, ktorá sa spomína napríklad v súvislosti s Amerikou. A považuje sa za dôvod, prečo bol pred štyrmi rokmi zvolený Donald Trump. Niektorým ľuďom sa proste zdá, že ekonomika pracuje proti nim, nie pre nich.

To sa mi zdá ako prehnané hodnotenie. V dlhodobej perspektíve životná úroveň stúpa, a to aj pre chudobnejších. Je však pravda, že sa to nedeje na všetkých miestach a v rovnakej miere. Napríklad zo Spojených štátov máte empirické údaje, ktoré naznačujú, že ak vo viac prosperujúcich oblastiach deregulujete trh s bývaním, zníži to ceny a viac ľudí sa tam môže presťahovať z oblastí, kde práca nie je. Keby to bolo možné, krajina ako celok by z toho profitovala. Trh s bývaním nie je ako iné trhy. Ak to s ním pokazíte, pocítite to aj v iných častiach ekonomiky. Príliš vysoká regulácia bývania na miestach, ktoré prosperujú, môže spôsobiť, že v oblastiach, kde nie je práca, zostanú ľudia akoby uväznení. Presťahovať sa tam, kde by pre nich práca bola, je totiž nad ich finančné možnosti.

Čo by ste poradili päťdesiatnikovi, ktorý stratil prácu v priemysle, lebo jeho miesto bolo zautomatizované alebo premiestnené do Číny a už je príliš starý, aby sa naučil programovať alebo začínal nanovo na inom mieste?

Celkovo ide o súčasť kreatívnej deštrukcie, ktorá je kapitalizmu vlastná. Je to proces, vďaka ktorému stúpa životná úroveň. Na úrovni jednotlivca však to prispôsobenie zmenám na trhu môže byť tvrdé. Lenže treba si položiť otázku, aká je alternatíva. Priali by ste si systém, kde vláda selektívne chráni ekonomické odvetvia pred zmenami? Kde by si politici povedali, že síce toto priemyselné odvetvie nie je konkurencieschopné, ale budeme ho umelo držať nad vodou z peňazí všetkých ostatných, aby tí, ktorí v ňom pracujú, neboli nútení učiť sa robiť nové veci? Výsledkom takéhoto snaženia by bola úplne spolitizovaná ekonomika, lebo každé odvetvie by sa snažilo lobovať v prospech zvláštneho zaobchádzania. Ja by som tým smerom ani nešiel. A na druhej strane, dnes napríklad v Spojenom kráľovstve je zamestnanosť vyššia než kedykoľvek v minulosti. Možnosť nájsť si novú prácu teda stále existuje a Británia mimo Londýna tiež nie je pustatinou.

Uvedomujem si, že žijeme v zmiešanej ekonomike, kde sa trhu často kladú za vinu aj veci, ktoré sú v skutočnosti dôsledkom nešťastných štátnych zásahov. No nedopúšťate sa, pokiaľ ide o kapitalizmus, tak trochu podobnej argumentácie ako tí socialisti, čo tvrdia, že „skutočný socializmus ešte nebol nikde vyskúšaný“? – Napríklad vtedy, keď tvrdíte, že ceny bývania sú vysoké pre prehnanú reguláciu.

Ja netvrdím, že nemáme „skutočný kapitalizmus“. Hovorím iba, že nemáme „čistý kapitalizmus“. Netvrdím, že voľnejší trh s bývaním, ako má dnes Londýn, nebol nikdy vyskúšaný. Môžem poukázať na príklady trhov s bývaním, ktoré sú viac liberalizované, ceny bývania sú tam vďaka tomu nižšie a nemajú problémy ako trebárs Londýn alebo San Francisco. Známy príklad, kde to funguje, je trebárs Houston v americkom Texase.

Ak hovoríme o znovuobjavenom nadšení časti mladých ľudí pre socializmus, nedá sa nespomenúť, že tento trend v poslednom roku získal veľmi zelený nádych. Sedemnásťročná Greta Thunbergová má ešte väčší dosah ako Alexandria Ocasio-Cortezová. Primárnym spôsobom záchrany klímy v podaní mladých aktivistov má byť politická akcia na národnej a nadnárodnej úrovni a nejaký druh ústredného plánovania. Ako tento trend vidíte?

S tým socializmom medzi mladými to začalo asi pred piatimi rokmi. Piatky pre budúcnosť prišli až neskôr. Zdá sa mi, že tie nové zelené hnutia boli vzápätí po svojom objavení sa pohltené „zeitgeistom“, ktorý už bol socialistický. Za iných okolností sa mohli vyvinúť inak. Neexistuje totiž dôvod, prečo by environmentálne hnutia mali byť orientované socialisticky. Stav životného prostredia bol v socialistických krajinách omnoho horší ako na Západe. Nemalo by preto environmentalistovi dávať zmysel, aby sa svoje témy snažil presadiť socialistickými prostriedkami.

Vo vašom rodnom Nemecku to nie je len trend mládeže. Celá spoločnosť je posadnutá zelenými témami. A nezosobňuje to len strana Zelených, ale tiež kancelárka Angela Merkelová, ktorej „Energiewende“ má ambíciu zbaviť sa tak uhlia, ako aj atómovej energetiky.

Asi každá krajina má nejakú svoju iracionálnu obsesiu. V Nemecku sú to zelené témy, v Británii je zase štátne zdravotníctvo nekritizovateľným náboženstvom. Ja som vyrastal v Západnom Nemecku v 80. rokoch a v škole nás učili, že lesy zomierajú. Neskôr sa ukázalo, že to tak nebolo. Išlo o masovú morálnu paniku, ktorej sa všetci museli prispôsobiť. Registrujem, že podobné vlny sa odvtedy sústavne vracajú.

Najkurióznejšie je, že najväčším znečisťovateľom na svete je komunistická Čína, ale Európania sa zdajú byť najviac pripravení uregulovať sa v mene klímy k stagnácii.

Je nebezpečné mať mentalitu, že ide o morálnu maximu, lebo potom sa už nedá racionálne diskutovať o výnosoch a nákladoch rôznych do úvahy prichádzajúcich riešení. Prihováral by som sa skôr za prístup, ktorý by hľadel na klimatickú zmenu podobne ako hľadíme na úmrtia na cestách.

Ako to myslíte?

Je zrejmé, že ľudia umierajú pri dopravných nehodách. Vďaka tomu je dobré a rozumné investovať do opatrení, ktoré zlepšujú bezpečnosť na cestách a znižujú nehodovosť. Ale nikto neargumentuje, že je preto potrebné zrušiť automobilovú dopravu. Viacero opatrení proti klimatickej zmene je relatívne lacných, dajú sa robiť lokálne a nemuseli by vážne poškodiť ekonomiku.

Kam trend očarenia časti dnešných mladých ľudí socializmom vyústi?

Keď som bol na vysokej škole, všetci spolužiaci sa pokladali za antiglobalistov. Po pár rokoch to úplne odznelo. Naproti tomu hnutie 68-ičkárov v Nemecku sa umiernilo, prešlo transformáciou na stranu Zelených a bolo dokonca vo vláde. Dejiny podobných trendov teda pripúšťajú rôzne vyústenia. Je však možné, že skôr, než odznie táto vlna, budeme si musieť prejsť skúsenosťou opätovného neúspechu niekoľkých nákladných politík.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame