Čo nás spája so starovekým Rímom a čo porazí novopohanstvo dnes

Rím - večné mesto je známe množstvom pamiatok, ktoré mapujú historický vývoj celého ľudstva. Predovšetkým je však Rím nerozlučne spätý s kresťanstvom.

Dokazujú to mnohé chrámy, baziliky, kostoly, bez ktorých si Rím nevieme ani predstaviť. Tisícročia stoja na základoch pohanskej kultúry, ktorá je pod nimi naveky pochovaná. Stoja tu ako nemí svedkovia ranokresťanskej doby, akoby chceli odovzdať dnešnému svetu jedno vzácne posolstvo: Kristus je a bude s nami naveky.

V ranokresťanskej dobe to prví kresťania vôbec nemali ľahké. Štátna moc v nich videla nebezpečenstvo pre bohov Pantheonu, ktorých bolo podľa Varonovho katalógu až 30 000. Vyššie triedy prejavovali voči náboženstvu istý skepticizmus a väčšiu dôveru vkladali do filozofie. Často sa vyskytovala aj chrámová prostitúcia a pod kepienkom prejavovania úcty pohanským božstvám sa konali bohapusté, nemravné orgie.

Naša západná civilizácia prechádza transformáciou, podobnou starovekému rímskemu pohanstvu. Neklaniame sa Diovi ani Aténe, ale náš životný štýl a myslenie naberá stále viac rozmery mentality blízkej bežným Rimanom. V pohanskom staroveku boli až do stredoveku rozšírené praktiky, ktoré kresťania neprijali, pretože protirečili ich viere. Bol to umelý potrat, homosexuálne správanie a rozvod. Už v prvom storočí odmietli kresťania tento životný štýl, čiže skôr, ako cisár Konštantín v 4. storočí omilostil cirkev.

"Najprv to boli Židia, ktorí neprijali pohanský životný štýl. Kresťanstvo explicitne povstalo zo židovských koreňov a rovnako prijalo ten istý životný postoj voči vtedajšiemu tradičnému spôsobu života."

Zdieľať

Treba zdôrazniť, že najprv to boli Židia, ktorí neprijali pohanský životný štýl. Kresťanstvo explicitne povstalo zo židovských koreňov a rovnako prijalo ten istý životný postoj voči vtedajšiemu tradičnému spôsobu života. Zaujímavé je, že zatiaľ čo sa Židia stali tolerantnou minoritou, ktorá nechcela verejne odsudzovať svoje okolie, pre kresťanov bola táto problematika súčasťou ich kázní a katechéz. Neposudzovali blížnych, ale z dnešného pohľadu je ťažké poprieť ich nepriateľstvo voči takýmto pohanským praktikám.

Historický pohľad na obdobie života prvých kresťanov v starovekom Ríme uvádza kniha amerického autora O'Donnela pod názvom Pohania – koniec tradičného náboženstva a vzostup kresťanstva. Rímska pohanská civilizácia odhadzovala narodené a nechcené deti na poliach, stohoch a všade tam, kde zostali bez ochrany a hrozila im smrť. Podľa Tacita (Anály imperiálneho Ríma, 25) prevládala v tom čase bezdetnosť. Zvlášť novonarodenci ženského pohlavia boli rizikovým objektom.

V jednom liste z prvého storočia (Naphtali Lewis, Život v Egypte pod rímskou nadvládou, 1985) dáva manžel svojej manželke takúto inštrukciu: „Ak budeš mať šťastie a porodíš dieťa a bude to chlapec, nechaj ho nažive, ak dievča, odhoď ho.“ V dielach raných kresťanských teológov je evidentný odpor proti zabíjaniu novonarodených detí, čo bolo v starovekom Ríme bežnou praxou. Kresťania v úcte k počatému životu tieto deti zbierali po poliach a prijímali do svojich rodín, vychovávali ich a kresťanstvo na počte vzrastalo.

Sexuálne praktiky medzi dvoma mužmi boli do určitej miery tolerované, ale málo údajov sa zachovalo o vzťahoch medzi dvoma ženami. V každom prípade mal ten, ktorý bol z vyššej sociálnej triedy, vždy navrch. Sex sa vynucoval od podriadených, sexuálna dichotómia spočívala v nerovnakom postavení muž – žena. Dominantným bol vždy muž a žena bola podriadená. Bol to znak rodinného statusu na základe úlohy, akú hral partner.

V gréckej kultúre vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia prerástli do pederastie, pubescent alebo adolescent mal v spoločnosti so starším mecenášom veľké výhody. Ako vo väčšine starovekých kultúr, pohlavie a túžba mali málo spoločné so sexuálnym aktom. Gay nemusel byť ako ty, sex sa vykonal na tebe, keď si bol povoľný. Rozvod bol bežnou vecou. Všetko, čo zákon v tej dobe na rozviazanie manželstva vyžadoval, bolo vyhlásenie siedmich svedkov. Rozvod bol bežnou realitou a infiltroval sa zvlášť do vyšších kruhov. Tieto tri znaky starovekej kultúry reprezentujú veľkú morálnu dilemu, z ktorej sú dnes obviňovaní aj niektorí kresťania.

"Staroveké pohanstvo jednoducho vyschlo a vymrelo. Kresťania nezabíjali deti, praktizovali sexuálnu čistotu a boli verní manželskému zväzku, preto prežili."

Zdieľať

Čo však zvrátilo chod dejín a prispelo k pádu Rímskej ríše? Uctievanie Boha Izraela interpretované cez Krista. Kresťania trpeli, niektorí až do smrti pre vieru v Krista, svojho Pána. To bolo niečo, čo žiaden pohan s domácim božstvom vo výklenku svojho domu nedokázal obetovať a nemohol pochopiť. Ak si predstavíme, ako bola cirkev odmietnutá a vyšachovaná zo spoločnosti, ako je možné, že sa kresťanstvo stalo dominantným rímskym náboženstvom? Kresťanov považovali za „čudný kult“ a napriek tomu, že bývali a žili vedľa svojich pohanských susedov, jasne sa od svojho okolia odlišovali.

To najdôležitejšie sa však nachádza v závere O'Donnelovej knihy. Na obale knihy je napísané: „Ikonoklasmus histórie náboženstva so vzrušujúcim novým príbehom a hlbokým zmyslom pre spôsob náboženského myslenia našej doby.“ V období Konštantína bolo kresťanstvo štvrtinovou populáciou. I keď Konštantín prispel k rozmachu kresťanstva, nebol to jediný faktor, ktorý zachránil kresťanov. I bez tejto imperiálnej ochrany by kresťanstvo napredovalo a jeho rozmachu sa nedalo zabrániť. Staroveké pohanstvo jednoducho vyschlo a vymrelo.

O'Donnel úmyselne ignoruje sociálnu výzvu, ktorú reprezentovalo kresťanstvo v oblasti sociálnej tradície a tradičných náboženstiev rímskeho sveta. Hlavná príčina prežitia bola to, že kresťania nezabíjali deti, praktizovali sexuálnu čistotu a boli verní manželskému zväzku. Tieto tri kresťanské praktiky samy o sebe si zaslúžia väčšiu pozornosť pre svoj dopad na zánik Rímskej ríše. Pád pohanstva sa nedá vysvetliť iba skúmaním ekonomických, kultúrnych, sociálnych faktorov života starovekého Ríma, ale treba brať do úvahy kresťanskú prax, kombinovanú jedinečnými kvalitami evanjelia, zvlášť Zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorá prevážila nad fantáziou a neviazaným spôsobom života. Boli to teda charakteristické vlastnosti kresťanstva, ktoré zložili Dia z trónu.

Dagmar Babčanová
Autorka je bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky vo Vatikáne.

Ilustračné foto: flickr.com (Moyan Brenn), amazon.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo